Dilema transsexualizmu – skalpel alebo len chémia? Odpoveď: Ani jedno

Minister Lengvarský navrhol zmenu možnosti úradnej zmeny pohlavia. Doposiaľ sa u nás vyžadovali chirurgické zásahy, po novom malo stačiť aj len užívanie hormónov opačného pohlavia, prípadne ak by to bolo zo zdravotných dôvodov kontraindikované, netreba užívať ani hormóny. Vo štvrtok poslancom OĽaNO oznámil, že tento návrh stiahne, ale to by nemalo stačiť. Problém totiž pretrváva.

Právne problémy

Už dnes je s možnosťou úradnej zmeny pohlavia spojených viacero problémov, ktoré spôsobujú v rodinnom práve zmätok. Napríklad ak tranzíciu podstúpi ženatý muž, znamená to, že od momentu zápisu zmeny pohlavia už pôjde o manželstvo dvoch žien? Zákon o rodine zánik manželstva z dôvodu tranzície nepozná. Reálne zostáva tento vzťah, samozrejme, aj naďalej vzťahom muža a ženy, pretože pohlavie sa reálne zmeniť nedá. Ale čo právne? Ako túto otázku posúdiť s ohľadom na našu ústavu, ktorá za manželstvo považuje zväzok muža a ženy?

Alebo podobný príklad, čo ak by sa chcel zosobášiť biologický muž, ktorý je úradne zapísaný ako žena? S kým môže uzavrieť manželstvo, aby to bolo v súlade s ústavou – s mužom či ženou? Ústava nedefinuje manželstvo ako zväzok muža a ženy náhodne ani z tradície. Dôvod je ten, že manželstvo je úplnou jednotou osôb, ktorá zahŕňa aj telesné splynutie, teda spojenie v reprodukčnom úkone, ktorého sú schopní len muž so ženou. Z tohto hľadiska by bolo naplnením zmyslu manželstva, ak by sa takýto muž (hoci by mal v občianskom preukaze napísané, že je žena) zosobášil so ženou. Liberálne denníky by to ale hneď oslavovali ako prvý slovenský lesbický manželský pár a nasledovala by žaloba na odstránenie diskriminácie, aby manželstvo mohli uzavrieť aj dve biologické ženy. S argumentom, že nemôžeme nikoho diskriminovať kvôli tomu, akým spôsobom sa niekto stane mužom či ženou.

K týmto otáznikom teraz minister Lengvarský pridáva ďalšie, ktoré súvisia s možným zachovaním plodnosti pri nechirurgickej tranzícii. Ukážka, kam úradná zmena pohlavia bez chirurgického zásahu môže viesť, je prípad O.H. a G.H. proti Nemecku prejednávaný pred Európskym súdom pre ľudské práva, v ktorom biologická žena, úradne zmenená na muža, porodila dieťa a žiadala, aby bola do rodného listu zapísaná ako otec dieťaťa. Nemci to odmietli urobiť, pretože tak ako na Slovensku aj v Nemecku je matkou žena, ktorá dieťa porodila a nemecké rodinné právo vychádza z biologickej reality.

Právnych problémov vzniká naozaj veľa a prispievajú k rozvratu chápania rodiny, a to v spoločnosti aj v práve. Úradná zmena pohlavia vnáša chaos do otázok manželstva, ale aj rodičovstva. K tomu ešte pridajme oslabenie práva poznať skutočné pohlavie iného človeka, pretože neraz je to nevyhnutné v záujme transgender osoby alebo iných ľudí, ďalej likvidáciu ženského športu transgender mužmi či stratu súkromia a bezpečia žien na miestach vyhradených len pre ženy. Ak do právneho poriadku vnesieme jednu absurdnosť, ďalšie sa len nabaľujú. Kým existuje právna možnosť zmeny pohlavia, bude existovať aj tento chaos.

Falošná a skutočná dilema

V tejto diskusii však čelíme istej nepríjemnej dileme. Na jednej strane nechceme, aby verejnú diskusiu a mysle ľudí deformovala predstava tehotného „muža“, ktorá vnáša ešte väčší chaos do otázok identity muža a ženy. Presne k tomu Lengvarského počin smeruje, tiež k nárastu žiadostí o tranzíciu, ako to vidíme na Západe. Je dobré, že Záborská na to reaguje.

Na druhej strane je ľudsky naozaj veľmi ťažké prijať predstavu, že sa iný človek pre svoje psychické problémy nechá skaličiť a dá si odstrániť zdravé orgány, ktoré mu už nikto nevráti. Nebolo by teda predsa len lepšie, ak by aspoň niekomu táto zmena pomohla, aby sa nenechal rezať?

Táto dilema je však falošná. Asi ako otázka, či chcete radšej pichnúť do oka, alebo kopnúť do kolena. Odpoveď je, ani jedno! Nechceme, aby si človek ničil zdravie chirurgicky, a nechceme, aby si ho ničil chemicky.

Ak chceme hľadať správne riešenie na otázku zmeny pohlavia, nenájdeme ho, ak do nášho uvažovania vpustíme lož. Takou lžou je predpoklad, že pohlavie sa dá zmeniť. Nedá, aspoň u človeka nie. Pohlavie je totiž oveľa komplexnejšia otázka, ako úprava výzoru, pridanie hormónu alebo odstránenie orgánu. Preto by sme sa o to ani nemali usilovať a nemali by sme to ani nijako podporovať vrátanie predstierania, že je to možné.

Myšlienka, že muž je uväznený v tele ženy, je od základu chybná, pretože vychádza z akéhosi dualizmu tela a seba (ako to označujú filozofi Lee a George), akoby moje telo bolo niečím odlišným ako ja sám.

Tá naozajstná otázka znie, ako pomôcť ľuďom s poruchou pohlavnej identity, aby sa dokázali prijať takí, akí sú. Porucha pohlavnej identity je psychická porucha, telo (mužské alebo ženské) je úplne v poriadku. Nie je dôvod poškodzovať telo, ktoré je zdravé, a pripraviť tak človeka o svoj prirodzený vzhľad, hlas, zdravie a funkčné reprodukčné orgány. Byť mužom je krásne aj byť ženou je krásne. Je krásne vstúpiť do manželstva, mať veľa detí a spoločne ich vychovávať. Gender ideológia, v tomto prípade zvlášť blud o zmene pohlavia, ničí životy ľudí a oberá ich o plnohodnotný život v harmónii s tým, kým naozaj sú. Podsúva falošné riešenia psychických problémov, pričom na skutočnú liečbu sa zabúda. Ak má človek problém stotožniť sa so svojím telom – ktoré je v poriadku –, nemá sa to riešiť ničením tela, ale liečením mysle. Toto je skutočná výzva nielen pre ministra Lengvarského.

Riziko samovraždy

V celej diskusii však zaznieva jeden argument, s ktorým sa treba vysporiadať – čo ak tým, že umožníme zásahy na tele a úradnú zmenu pohlavia, ochránime osoby s poruchou pohlavnej identity od samovraždy?

Z etického hľadiska by som povedal, že tu treba aplikovať pravidlo, že účel nesvätí prostriedky. Alebo inak vyjadrené, že nemožno konať zlo (poškodenie človeka hormónmi či chirurgickými zásahmi), aby sme tým dosiahli dobro (snaha znížiť riziko samovraždy). Namiesto toho je potrebné sústrediť pozornosť na skutočnú pomoc, ktorou je liečba chorej mysle.