Na to prvé stretnutie s Danielou nikdy nezabudnem. Hovorila mi o svete, ktorý mi bol vzdialený, hoc ja sám som kedysi absolvoval dvojročnú povinnú službu v česko-slovenskej armáde. Ona ten svet milovala a bola hrdá, že doň patrí. Zvolila si ho ako náhradnú variantu, keďže z finančných dôvodov si nemohla dovoliť dochádzať na univerzitu, aby študovala architektúru. Do sveta armády bola prijatá v roku 2001 spolu s ďalšími mladými ženami, s ktorými absolvovala výcvik. Išlo o prvé vojačky v dejinách talianskej armády.

V armáde spoznala svojho budúceho manžela, ale v armáde tiež dostala chorobu, ktorá prepukla v roku 2009. Lekári rímskej nemocnice Agostino Gemelli dávali Daniele iba tri mesiace, maximálne pol roka, keďže rakovina bola objavená neskoro, v poslednom štádiu. Príčina vzniku tejto ťažkej choroby, prezývanej balkánsky syndróm, bola Daniele a jej manželovi známa. Veď tú istú chorobu dostali postupne tisícky talianskych vojakov a vojačiek potom, ako sa vrátili z takzvaných mierových misií NATO v Kosove, Bosne, Iraku a Afganistane, teda z bojísk, kde vojenské letectvo Severoatlantickej aliancie používalo muníciu s ochudobneným uránom. Aktuálne čísla sú desivé: túto chorobu dostalo až 8 000 talianskych vojakov, z nich 400 zomrelo.

Pre Danielu bola fatálnou mierová misia Joint Guardian v Kosove, kde odišla v roku 2002 s 18. regimentom bersaliérov, začleneným do 15. streleckej roty. V tom čase tam už neprebiehali žiadne boje. A predsa v oblasti pôsobenia jej jednotky číhal nevi­diteľný nepriateľ, ktorý bol pripravený zabíjať. Tým nepriateľom bolo silne kontaminované prostredie. Vojaci sa totiž nachádzali na území, na ktorom v rokoch 1998 – 1999 prebiehali bojové operácie, počas ktorých severoatlantickí letci zhadzovali bomby a používali strely obsahujúce vysoko nebezpečný ochudobnený urán. Dokázalo sa, že uránové strely vytvárajú pri výbuchu žeravé úlomky (až do 3 000 °C), ktoré zvyšujú ich ničivú silu a zároveň spôsobujú, že zasiahnuté okolie sa stáva vysoko toxickým a životu nebezpečným. Pretože strieľaním sa urán rozprašuje na veľkosť vysoko karcinogénnych nanočastíc a tieto sa usadzujú v prostredí, v ktorom prebiehali boje.

Ako je známe, vojsko Severoamerickej aliancie použilo v Kosove okolo 31 000 kusov uránovej munície, vážiacej 13 ton (v Kuvajte a Iraku dosiahla ich celková váha až 300 – 450 ton). To vysvetľuje, prečo počas posledných desaťročí došlo v Kosove k prudkému nárastu prípadov rakoviny. Veď len v oblasti Kosovská Mitrovica sa jej výskyt zvýšil o 200 percent v porovnaní s desaťročiami pred začiatkom vojny. Žiaľ, Daniela toto všetko nevedela. Podľa nej ani veliteľ nebol oboznámený s faktom, že jeho jednotka bola nasadená do tak silne kontaminovanej zóny. Nakoniec, samotní miestni ľudia, s ktorými sa talianski vojaci stretávali, nenosili žiadne ochranné odevy, rukavice či respirátory. Prirodzene, bez akejkoľvek ochrany pred uránom boli všetci talianski vojaci.

Počúval som jej príbeh a neveril vlastným ušiam. Hlavne, keď mi hovorila o tom, že talianske ministerstvo obrany a vedenie armády minimalizujú škody, ktoré utrpeli vojaci ako ona na zahraničných misiách. Chorí vojaci a vojačky sa cítia byť často opustení zo strany štátu, ktorý ich síce vyznamenával pri návrate z misií, ale pri vypuknutí balkánskeho syndrómu od nich odvrátil hlavu, hlavne ak poukazovali na pravú príčinu jeho vzniku. Aj preto sa chceli zorganizovať do Národného združenia obetí ochudobneného uránu (Associazione Nazionale Vittime dell’Uranio Impoverito). Daniela mala šťastie v nešťastí, jej choroba bola uznaná ako následok pôsobenia v Kosove. Avšak ani penzia a ani vyplatená finančná kompenzácia jej zdravie nevrátili.

Nešlo mi do hlavy, prečo sa chorá Daniela zapísala na univerzitu, na ktorú musela denne dochádzať z 35 km vzdialeného mestečka Bracciano. Prečo chcela podstúpiť študijný stres, spojený s čítaním a spracovaním mnohých textov a následne so skúškami? Jej odpoveď ma prekvapila. Chcela bližšie spoznať Boha, od ktorého ju vojenská kariéra vzdialila, keďže predtým, než vypukla jej choroba, sa natoľko identifikovala s vojenskou uniformou a funkciou, natoľko absolutizovala armádu v jej živote a pohľade na svet, že viera v Boha sa jej začala javiť ako nepríjemná záťaž. Keď sa objavila rakovina, pochopila svoj omyl. Jej krížová cesta bola pre ňu návratom k viere a spiritualite.

Všetko začalo po tom, ako sa v roku 2011 akoby zázračne stabilizoval jej stav, pretože metastázy v pečeni boli v nekrotizovanom stave a ich prítomnosť v mozgu sa nepotvrdila, Daniela cítila, že dostala druhú šancu a tú chcela naplno využiť. Štúdiom filozofických a náboženských tém, ktoré jej mohli pomôcť lepšie sa koncentrovať na to, čo je v živote podstatné.

Od rozhovoru, ktorý medzi nami v ten deň prebehol, som si ju v triede všímal viacej. Niekedy sedela v lavici evidentne unavená, niekedy zas plná energie. Počas prestávok bola vždy naplno vtiahnutá do dialógu so spolužiakmi, ktorí vedeli o jej situácii a ukazovali malými gestami, ako si ju vážia. Keď som ju mal pred sebou, s jej veľkými otvorenými očami, spomenul som si, ako sa mi zverila, že prijme to, čo jej bude Bohom súdené: bude rada, ak sa jeden deň definitívne uzdraví, ale ak by sa tak nestalo, s vierou a dôverou sa bude pripravovať na smrť. Pretože smrťou sa život nekončí, ale začína...

Strašne som si prial, aby sa Daniela uzdravila, aby mohla študovať až do piateho ročníka univerzity a hlavne, aby mohla vidieť rásť svojho syna a tešiť sa z lásky manžela a rodiny. Na druhej strane som ju obdivoval, ako dokázala v sebe niesť aj tú druhú alternatívu. A práve tá sa začínala pripomínať od začiatku letného semestra. Danieline unavené oči, parochňa, ktorou nahradzovala nanovo vypadané vlasy, občasné absencie neveštili nič dobré.

O to viac ma prekvapilo, keď sa na začiatku letného semestra prihlásila na priebežnú skúšku, ponúkanú pre študentov, ktorí sa chceli odbremeniť od učiva zimného semestra. Skúšal som ju tak ako ostatných a hneď mi bolo jasné, že je jednou z najlepších. Mala načítané všetky povinné a nepovinné texty, ktorých bolo niekoľko stoviek strán. Preberané témy mala spracované do podrobných schém a tie mala v sebe ako orientačné tabuľky, ktoré ju navádzali pri odpovediach. Bol som z nej nadšený. A ona mala radosť z výbornej známky. Zároveň mi ale pri lúčení povedala, s úsmevom zahaleným do smútku, že choroba sa začala ozývať a že má nové metastázy. Avšak hneď dodala, že štúdia sa nevzdá, pretože jej dáva viacej, ako si my vyučujúci myslíme.

Keď som ju počas prednášok letného semestra pozoroval, ako si usilovne píše poznámky, neustále sklonená nad počítačom, ako si nahráva každé slovo prednášky, aby jej nič neuniklo, ako sa občas pousmiala a pokývala kladne hlavou, keď cítila, že prednáška jej odovzdáva nielen informácie, ale aj dôležité myšlienky s teologickou a duchovnou dimenziou, keď som ju videl tak naplno vtiahnutú do práce, spomenul som si na to, čo o význame štúdia, hlavne filozofického, napísal francúzsky intelektuál a filozof Pierre Hadot (1922 – 2010).

Tento profesor, pôsobiaci na Collège de France, sa preslávil tým, že ponúkol nový pohľad na spôsob, akým bola staroveká filozofia ponímaná a praktikovaná zo strany majstrov a ich žiakov. Podľa jeho teórie staroveké filozofické školy, ako epikureizmus, platonizmus, stoicizmus či novoplatonizmus, nevznikli z túžby po abstraktných teóriách. Išlo o niečo oveľa jednoduchšie a zároveň náročnejšie. O spôsob, ako prežiť dobre vlastný život, ako sa v ňom zorientovať, ako ho naplniť. Hadot vo svojich prácach dokázal, že antická filozofia bola praktizovaná ako „psycho-duševné exercície“. Tie mali viesť človeka k podstate vecí a samotného života.

Pri antických filozofických majstroch sa ich žiaci mali učiť správnej pozornosti, správnemu načúvaniu, čítaniu, sebaovládaniu, správnej slobode od všetkého, čo nie je nevyhnutné, správnemu dialógu s vlastným vnútrom a s ostatnými ľuďmi. A hlavne, mali sa naučiť zomierať. Hadot vysvetľuje, že pre najväčších antických filozofov boli „filozofické exercície“ vedomou skúsenosťou umierania a prípravou na vlastnú smrť. Preto sa pravý filozof, tak učiteľ, ako aj žiak, celoživotne cvičili v umieraní ich vlastného „ja“, ich vášňam a túžbam, aby tak mohli vidieť seba a svet z perspektívy nadosobnej univerzálnosti a objektívnosti. Hadot pripomína, že podľa Platóna je správne, aby ľudia videli vo filozofoch tých, čo „zomierajú“. Cituje tiež slová Epikteta: „Maj smrť každodenne pred očami, aby si nemal žiadne nízke myšlienky a prehnané túžby.“

Vedel som, že presne tento asketický pohľad na filozofiu pobádal prvých kresťanských intelektuálov k tomu, aby sami seba nazývali „filozofmi“, napriek tomu, že ich záujem smeroval k poznávaniu Svätého Písma a teologických tém. Vedel som, že tento istý pohľad na filozofiu ako exercície askézy prijímal od antických filozofov svätý Gregor Naziánsky a že práve preto aplikoval tento termín na „mníšsky život“, pričom seba samého rád nazýval filozofom. To, čo som nevedel, bolo, že sa raz ocitnem v situácii, keď budem mať pred sebou tak radikálnu podobu týchto myšlienok, akú v tých mesiacoch realizovala Daniela.

Keď sa skončili prednášky letného semestra a začalo sa skúškové obdobie, bol som presvedčený, že s Danielou sa budem môcť znovu stretnúť pri záverečnej skúške môjho dvojsemestrálneho predmetu. Prednášky totiž navštevovala až do konca, aj keď s občasnými absenciami kvôli chemoterapii. Žiaľ, už sme sa viac nestretli, ani v letnom a ani v jesennom termíne. Ale to som na začiatku dlhých letných prázdnin ani len netušil.

V októbri som dostal neočakávaný email od Danielinej mamy, ktorá mi napísala, že jej dcéra zomrela 16. októbra 2013. Nielen to, preposlala mi email, ktorý Daniela napísala len desať dní pred smrťou, teda krátko predtým, ako začala jej agónia. Čítal som ho s nezadržateľným dojatím, ako aj s ľútosťou, že email ku mne nedorazil pre chybu v mojej adrese, ktorú musela spôsobiť Danielina slabosť a únava. Píše sa v ňom:

„Vážený pán profesor, ospravedlňujem sa, že som sa Vám neozvala skôr. Žiaľ, moja choroba mi zabránila byť prítomnou na všetkých frontoch. Snažila som sa pripraviť aj na iné predmety, ale na skúšky som sa už nedokázala dostaviť. Teraz sa nachádzam na konci mojej cesty, preto Vás prosím, modlite sa za mňa, aby ma Otec prijal vo svojej láske.

Ďakujem Vám za Vašu ústretovosť. Ak budem mať k tomu príležitosť, budem sa za Vás modliť.

S láskou Vás pozdravuje, Daniela Angela Tostová“

Bol som rozhodnutý kontaktovať Danielinu rodinu, aby som sa dozvedel viac o jej posledných mesiacoch života. Danielin manžel, syn, otec a mama radi vypočuli túto moju túžbu, a tak som sa jedného decembrového večera ocitol v kruhu jej rodiny. Ukázali mi miestnosť, v ktorej študovala, knihy, ktoré mala pri sebe až do posledných dní, stĺp "ofotených" článkov, ktoré boli celé popodčiarkované, s jej poznámkami na okrajoch. Opísali mi jej posledné dni a hodiny, ukázali fotky, keď bola v bielych šatách a s kvetmi okolo hlavy uložená v rakve. Bolo nám všetkým do plaču.

Ja som im zas rozprával o Daniele ako študentke. O jej boji na Lateránskej univerzite. O jej pozornosti pri prednáškach, o jej inteligencii a usilovnosti, o odhodlaní neopustiť cestu štúdia. Zároveň som sa Danielinho manžela, jej mamy a otca spýtal, či sa im nezdalo čudné, že sa zapísala na univerzitu. Odpoveď bola jednoznačná. Bolo im všetkým jasné, že dochádzať do Ríma a sedieť každý deň v školskej lavici nebolo pre ňu a ani pre nich žiadnou stratou času v období, keď jej ho zostávalo už len tak málo. Naopak, cítili, že popri modlitbe jej práve štúdium pomáhalo byť „nad vecou“, a to až natoľko, že vo chvíľach, keď sa choroba dostala do posledného štádia, bola to ona, ktorá utešovala manžela, syna a oboch rodičov. Keď sa malý Eliáš od nás na chvíľu vzdialil, Danielina mama mi to osvetlila príkladom.

Bolo 23. septembra a Daniela sa vrátila z nemocnice, kde jej povedali, že bude žiť už len pár dní, možno dva týždne. Po návrate domov si unavená ľahla a zavolala k sebe manžela Diega a syna Eliáša. Obrátila sa na syna a povedala mu:

„Eliáš, spomínaš si, ako ti mama vravela, že má chorobu, ktorá sa nedá vyliečiť, a že jeden deň ma odnesie preč? Mama poprosila Ježiša o potrebný čas, aby sa o teba mohla starať, keď si bol malý, a On nám ho doprial. A potom, akú veľkú milosť sme dostali: pred mojím odchodom sa môžeme ešte rozlúčiť a povedať si všetko, čo máme na srdci, povedať si, ako veľmi sa máme radi. Pomysli na to, koľko ľudí náhle zomrie a nemôže sa ani rozlúčiť so svojimi deťmi.“

Eliáš sa rozplakal, objal mamu a prosil ju, aby neodchádzala, aby s ním zostala. Daniela s pokojom odpovedala:

„Pozri, Eliáš, keď si v škole, ja som tu doma, chorá, nemôžem sa ani pohnúť; ty sa plavíš na jazere a ja sa na teba nemôžem ani pozrieť, lebo ležím chorá v posteli. Kamkoľvek ideš, nie som s tebou. Namiesto toho, keď pôjdem k Ježišovi, sľubujem ti, že ty budeš v škole a ja budem sedieť vedľa teba, ty sa budeš plaviť a ja budem na loďke vedľa teba, kamkoľvek pôjdeš, vždy budem pri tebe.“

Malý syn sa na ňu usmial a povedal:

„Mama, keď budem na pretekoch s mojou loďkou, sľubujem, že do cieľa prídeš ako prvá.“

Zase nám všetkým zvlhli oči. Nebolo čo dodať. Eliáš sa k nám vrátil, objal otca a bolo jasné, že je čas ísť do postele. Bolo neskoro večer. Musel som sa rozlúčiť.

Vracal som sa autom do Ríma a jasne cítil, že Daniela mi vlastne zanechala majstrovskú lekciu, pre ktorú som si mal prísť, aby som si ju vypočul z úst jej rodiny. Lekciu o živote, o vojne, o znášaní bolesti, ale tiež o zmysle mojej akademickej práce. Dodnes som jej za to veľmi vďačný.

Fotografie k článku poskytla rodina Daniely.