Nie je človek, nie je problém. Eutanázia ako riešenie sociálnych ťažkostí

Prvého mája si vybrali ako začiatok kampane, pretože je to 20. výročie od povolenia eutanázie v prvých európskych štátoch, konkrétne v Holandsku a Belgicku. Zhruba v rovnakom čase prúdia spoza Atlantiku príklady, prečo sa eutanázia nikdy nesmie povoliť. Kanada neustále rozširuje počet prípadov, keď je eutanázia prípustná, a v podstate už ani nezakrýva, že ide o spôsob, ako ušetriť na sociálnych platbách.

Zástancovia eutanázie tvrdia, že smrť môže byť vyslobodením. Ak je niekto nevyliečiteľne chorý a trpí strašnými bolesťami či podobnými ponižujúcimi problémami, nie je možnosť ukončiť svoj život vlastne aktom milosrdenstva?

Odporcovia varujú pred prelomením tabu a zostúpením na šikmú plochu. Hrozí, že dôvody na povolenie eutanázie sa budú neustále rozširovať. Čoskoro sa k nej nebudú uchyľovať len trpiaci ľudia na sklonku života, ale napríklad mentálne chorí, ľudia, ktorí sa ocitli v zdanlivo bezvýchodiskovej situácii, ale inak fyzicky zdraví, či starí, ktorí jednoducho majú pocit, že svojim rodinám len vytvárajú ťažkosti.

Šikmá plocha je argumentačný faul

Protiargument je, že „šikmá plocha“ je argumentačný faul. To, že povolíte eutanáziu v jasne definovaných prípadoch, neznamená, že časom sa bude nekontrolovane rozširovať. Lenže práve to sa v krajinách, kde bola povolená, deje. V roku 2016 tak Belgicko po prvýkrát povolilo eutanáziu maloletému človeku. V roku 2015 povolili eutanáziu dvadsaťštyriročnej fyzicky zdravej žene, ktorá trpela ťažkými depresiami. Ďalšia Belgičanka, tiež fyzicky zdravá mladá žena, si eutanáziu nakoniec rozmyslela po tom, čo jej ju povolili práve kvôli ťažkým depresiám.

Podobné je to v Holandsku. Problémy s tamojšou praxou opísal v júni 2019 magazín The Atlantic. Psychiater Scott Kim píše napríklad o prípade osemnásťročného človeka, ktorému dovolili eutanáziu z psychických dôvodov, alebo o fyzicky zdravej žene, ktorej vykonali eutanáziu dvanásť mesiacov po smrti manžela, a to kvôli „dlhodobému smútku“, mentálnej chorobe, u ktorej sa psychiatri nezhodnú, či existuje.

V Holandsku o eutanáziu môžu požiadať ľudia starší ako 12 rokov, od 16 rokov ani nepotrebujú súhlas rodičov. Posúdenie oprávnenosti je na lekárovi, ktorý musí požiadať o názor nezávislého experta, ale nemusí sa ním riadiť. Lekár ďalej musí byť presvedčený, že pacient je informovaný a rozhodol sa pre zákrok dobrovoľne. Potom už na schválenie eutanázie stačia dve podmienky: pacient musí prežívať „neznesiteľné utrpenie bez vyhliadky na zlepšenie“ a k eutanázii „neexistuje žiadna rozumná alternatíva“. Po smrti pacienta prípad posudzuje etická komisia, iba 0,18 percenta prípadov uznala za chybné.

Kim upozorňuje, že obzvlášť v prípadoch eutanázie z psychických dôvodov ide často o dosť pochybné rozhodnutie. Jeden z piatich Holanďanov, u ktorých sa eutanázia vykonala, nebol kvôli psychickým problémom predtým hospitalizovaný, teda rozhodne neboli vyčerpané všetky možnosti, ako mu pomôcť, než zomrel.

Desivé príklady aj z Kanady

Podobne desivé sú príklady z Kanady, o ktorých píše Jüan I Ču v časopise Spectator. Kanadský parlament schválil eutanáziu v roku 2016, rok po tom, čo tamojší Najvyšší súd označil odmietanie eutanázie za protiústavné. Pôvodne sa vzťahovala na ľudí trpiacich smrteľnou chorobou, ktorých prirodzená smrť je „rozumne predvídateľná“.

Vlani schválila Kanada nový zákon o eutanázii. Ten odstránil podmienku nevyliečiteľnej choroby a skorej prirodzenej smrti. Nanovo o eutanáziu môže požiadať ktokoľvek, kto trpí chorobou alebo zdravotným postihnutím, ktoré „nie je možné zmierniť za podmienok, ktoré sú považované za prijateľné“.

Odvtedy sa množia prípady usmrtenia ľudí, ktorí boli jednoducho príliš chudobní na to, aby žili dôstojne. Päťdesiatjedenročná žena z Ontaria trpela chronickými alergiami na chemické čistiace prostriedky. Alergiu jej tiež zhoršoval cigaretový dym. Počas pandémie sa jej alergia zhoršila. Pre covid sa na chodbe častejšie čistilo a doma zatvorení ľudia pofajčievali, čo sa jej dostalo do bytu ventiláciou. Po dvojročnom neúspešnom usilovnom hľadaní nového bytu, ktorý by vyhovoval jej zdravotným problémom a zároveň bol finančne dostupný, požiadala o eutanáziu a vyhoveli jej, hoci jej lekári dosvedčili, že v prípade absencie chemických čistiacich prostriedkov sa jej zdravotný stav rapídne zlepšuje. Jej rodina žiadala neúspešne štát o vyhovujúci sociálny byt.

Ďalšia žena požiadala o eutanáziu, pretože pre svoje hendikepy upadla do chudoby a nemohla dôstojne žiť. Jej problémy neboli smrteľné. Vo Vancouveri išlo zasa o ženu trpiacu chronickou bolesťou. Pre server Vancouver City News povedala, že „nechce zomrieť, ale jej mesačný príjem ani po dočasnom zvýšení v rámci programu COVID-19 nestačí na to, aby udržala bolesť na znesiteľnej úrovni“.

Kanadská vláda si pochvaľuje, že sa program eutanázie finančne oplatí. Pôvodný zákon o eutanázii vraj ušetril štátnej pokladnici 86,9 milióna kanadských dolárov za rok a jeho nová verzia vraj ušetrí ďalších 62 miliónov. Pre ekonomicky napäté kanadské štátne zdravotníctvo je to vítaná úľava.

Ako ale upozorňuje Jüan I Ču, reálne to znamená zabíjanie tých najchudobnejších. Najväčšie zdravotné výdavky majú práve chronicky chorí. Taký človek vyjde štát obrovské sumy na zdravotných úkonoch a sociálnych dávkach. Cena eutanázie je „len“ 2 327 kanadských dolárov. Z čisto finančného hľadiska je tak jasné, čo sa štátu viac oplatí. Ľudia v zlej sociálnej situácii sa na rozdiel od bohatších nemôžu spoľahnúť na svoje úspory či na súkromné zdravotné poistenie.

Eutanázia tak v konečnom dôsledku vedie k rezignácii na zlepšenie sociálnej politiky alebo psychiatrickej liečby. Štát totiž zvádza k stalinskému uvažovaniu „nie je človek, nie je problém“.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.