Holubice to vidia inak. Niežeby neverili v princíp obrany vlastného štátu, vlastnej krajiny, rodiny. Aj so zbraňou v ruke, prirodzene. Pýtajú sa však, aká je miera udržateľnosti tohto princípu za podmienok, ak je agresor natoľko ozbrojený, že ohraničený teritoriálny konflikt by sa reálne mohol stať konfliktom kontinentálnym, ba dokonca svetovým. Treba pripomenúť, že táto otázka sa týka jedného zo štyroch bodov katolíckej doktríny spravodlivej vojny. Je ním tvrdenie: vyžaduje sa, „aby použitie zbraní nemalo za následok väčšie zlá a neporiadky, ako je zlo, ktoré sa má odstrániť. Pri hodnotení tejto podmienky veľmi zaváži sila moderných prostriedkov ničenia“ (Katechizmus katolíckej cirkvi, čl. 2309).
Pri súčasnom vývoji situácie na Ukrajine je holubiciam zrejmé, že príliv veľkého množstva zbraní so stále silnejším potenciálom na ukrajinské územie, aktivácia nukleárneho arzenálu agresora a prehlásenia o pripravenosti jeho použitia sú dostatočným dôkazom toho, že vojenský konflikt sa už približuje k Rubikonu. Jeho prípadné prekročenie nedovolí návrat späť, ale vybičuje bojujúce strany a ich spojencov k fatálnym rozhodnutiam s nedozernými následkami pre Európu a celý svet.
Ani cirkev v Talianku nie je uchránená od rozdelenia. Možno však konštatovať, že počet holubíc jednoznačne narastá a prevažuje nad jastrabmi. Na jednej strane je to dôsledkom negatívnej reakcie mnohých v cirkvi na to, že talianska vláda začala posielať na Ukrajinu zbrane a vojenskú techniku a na jej rozhodnutie zvýšiť výdaje na zbrojenie. Na druhej strane je to výsledok vplyvu a jasného postoja rímskeho biskupa k ukrajinskej vojne. Postoja, ktorý sa nedá mediálne zmanipulovať, ale nanajvýš odignorovať, ako sa to stalo v prípade jeho predchádzajúcich vyjadrení k niektorým iným etickým témam a problémom.
Ako to vyjavil najnovší rozhovor s Lucianom Fontanom, šéfredaktorom novín Corriere della Sera, František si myslí, že vojna na Ukrajine je špinavou hrou. „Je jasné, že sa tam testujú zbrane,“ povedal. A dodal: „Preto sa vedú vojny: aby sa otestovali zbrane, ktoré sme vyrobili. To isté sa stalo v španielskej občianskej vojne pred druhou svetovou vojnou. Obchod so zbraňami je škandál a málokto proti nemu bojuje.“ Pri tej istej príležitosti pripomenul, že v každej vojne sú v hre medzinárodné záujmy. A preto, bez strachu pred tým, že bude zle pochopený, povedal: „Na Ukrajine to boli iní, ktorí vytvorili konflikt.“ Žiaľ, „niet dostatok vôle na to, aby sa uzavrel mier. Avšak vojna je strašná a my o tom musíme nahlas hovoriť“.
Ale nie je to len pápež, kto vplýva na jednoznačnú orientáciu talianskej cirkvi proti vojne. Medzi mnohými vplyvnými osobnosťami, ktoré sa k nemu pridali, chcem citovať významného talianskeho teológa, filozofa a kňaza Piera Codu, ktorý je generálnym sekretárom Medzinárodnej teologickej komisie, členom Zmiešanej medzinárodnej komisie pre teologický dialóg medzi katolíckou a pravoslávnou cirkvou a profesorom na Univerzitnom inštitúte Sophia v Loppiane.
V rozhovore pre časopis Città Nuova Coda vyjadril názor, že pre tých, ktorí nasledujú Ježiša, je možným riešením vojnového konfliktu iba nekonečná dôvera v Božiu lásku. Dôvera vyjadrená skrze úprimnú modlitbu. „Modlitba nie je ničím malým, zbytočným, naopak, ona je tou najsilnejšou zbraňou.“ Zároveň ponúkol neobvyklý pohľad na jednu z hlavných príčin vojnového konfliktu na Ukrajine. Pohľad, ktorý pramení z jeho práce na poli ekumenizmu a zmierovania rozdelených ukrajinských kresťanov a cirkví. Pohľad, ktorému by mal rozumieť každý Ježišov nasledovník, pretože vychádza z Jeho vlastných slov: „Od každého, kto mnoho dostal, bude sa mnoho žiadať. Od toho, komu veľa zverili, budú aj viac žiadať.“ (Lk 12,48).
A kresťanom bolo naozaj zverené mnoho, neuveriteľne mnoho: dostali totiž dar Ježišovho „nového prikázania“ (Jn 13,34; 1Jn 2,7-8), aby boli novým ľudom, zmiereným a zjednoteným v pokoji a láske. Ľudom, ktorý má za úlohu svedčiť o existencii pretvárajúcej a životodarnej sile Lásky, určenej všetkým ľuďom a národom. A preto zodpovednosť kresťanov za prijatý dar a za ich vplyv na chod dejín je obrovská. Coda vysvetľuje:
„Ak je na Ukrajine táto vojna, ako Ježišovi učeníci a Božie stvorenia si musíme priznať, že sa tak stalo aj našou vinou. Pretože ako kresťania sme tam nielenže nevydali svedectvo o jednote, po ktorej mnohí túžili bez toho, aby došlo k jej realizácii. My sme tam vydali svedectvo o vzájomnom súboji. O súboji v samom vnútri kresťanskej rodiny. Nedokázali sme byť svedkami jednoty. Preto je nutné, aby sme sa obrátili.“
Coda je zároveň presvedčený, že kresťanský pohľad na vojnu na Ukrajine a na jej riešenie nemôže ignorovať predchádzajúce vojny, minulé ani súčasné včítane vojny v Jemene. Inými slovami, hľadanie riešenia bude musieť byť spoločným a globálnym, pretože bude musieť ísť o spoločnú konverziu, spoločné úsilie budovať solidárny svet, o spoločný odklon od páchania nespravodlivostí.
Podľa Codu, práve kresťania sú zodpovední za to, aby poskytli svetu novú víziu, nový pohľad na spoločenské problémy, konflikty a ich riešenia. Túto víziu vidí veľmi dobre vyjadrenú v konštitúcii Gaudium et spes Druhého vatikánskeho koncilu. V období silných napätí medzi Východným a Západným blokom, hraničiacich s nebezpečenstvom vypuknutia nukleárnej vojny, koncil odovzdal kresťanom a svetu toto evanjeliové posolstvo:
„Božie Slovo, ktorým bolo všetko stvorené, stalo sa telom a prebývalo na zemi medzi ľuďmi. Vstúpilo do dejín sveta ako dokonalý človek. Tým prijalo dejiny ako svoje a napojilo ich na seba. Vtelené Slovo nám zjavuje, že „Boh je láska“ (Jn 4, 8), a zároveň nás učí, že základným zákonom ľudskej dokonalosti, a teda aj pretvorenia sveta, je nové prikázanie lásky. A tak tým, ktorí veria Božej láske, dáva istotu, že cesta lásky je otvorená všetkým ľuďom a že snaha o nastolenie všeobecného bratstva nie je márna.
Vtelené Slovo zároveň upozorňuje, že táto láska sa nemá uplatňovať iba vo veľkých veciach, ale aj, ba predovšetkým, v obyčajných životných situáciách. Podstúpiac smrť za nás všetkých hriešnych, nás svojím príkladom učí, že aj my musíme niesť kríž. Kríž, ktorý tak telo, ako aj svet kladú na plecia tých, ktorí hľadajú pokoj a spravodlivosť.
Kristus, zmŕtvychvstaním ustanovený za Pána, ktorému je daná všetka moc na nebi i na zemi, už účinkuje v ľudských srdciach mocou svojho Ducha. Pričom vzbudzuje túžbu po budúcom veku, ale aj oživuje a posilňuje veľkodušné snahy, ktorými sa ľudská rodina usiluje urobiť svoj život ľudskejším, podriaďujúc tomuto cieľu celú zem“ (GS č. 38).
Ideál, písaný slovami konštitúcie, by nemal byť vytrhnutý z kresťanského srdca žiadnou vojnou. Ani tou na Ukrajine. V cirkvi – aspoň v nej, ak nie inde – by sa „múdrosť kríža“ nemala nikdy nahradiť „logikou jastrabov“!
