Treba povedať, že v prípade Bulgakova nešlo o teoretické otázky. Naopak, týkali sa ho veľmi osobne. Pretože dlhá kríza viery, ktorá ho vrhla do náručia marxizmu, bola spôsobená práve tým, že nenachádzal na ne vierohodné odpovede. Tie mu nedokázal dať ani otec, pravoslávny kňaz, a ani matka, napriek ich naviazanosti na tradičnú vieru a cirkevnú zbožnosť. Naopak, často ich videl skleslých, slabých, v depresii a s fľašou alkoholu v ruke, a to hlavne v dramatických momentoch, pri ktorých jemu samému praskalo od žiaľu srdce. Boli to momenty smrti jeho piatich bratov. Kosení chorobami, zomierali v detskom veku jeden za druhým.

Pre Bulgakova išlo o chvíle tak silné a mučivé, že pri spomienke na ne mu ešte v starobe tiekli prúdom slzy. Ešte vo vysokom veku mal pred sebou, ako živý obraz, mŕtvych bratov vystretých na posteli, a niekde vo vnútri srdca počul neutíchajúci nárek matky. Zároveň v sebe počul hlas, ktorý sa mu prihováral v mladosti: „Ako je možné, že jedinou vychovávateľkou v rodičovskom dome bola práve smrť? Prečo sa anjel smrti vyhýbal domom vrstovníkov a príbuzných, ale stále krúžil nad rodičovským domom?“ Odpoveď mu nedokázali dať ani rodičia, ani profesori v seminári, odkiaľ odišiel po štyroch rokoch štúdia teológie. Vzdialil sa aj od viery. Zdalo sa mu, že pred bolesťou, utrpením a smrťou nevinných iba trápne mlčí.

Keď sa Bulgakov neskôr zamýšľal nad týmto rozhodnutím a nad marxistickou minulosťou, uviedol, že to, čo ho odviedlo od cirkvi, boli tie isté nezodpovedané otázky, ktoré trápili Ivana Karamazova z Dostojevského románu Bratia Karamazovovci. Intelektuálne nepokojný Ivan ich formuloval v dlhom rozhovore s mladším bratom Aľošom. Boli to otázky plné pochýb, ironizujúce Aľošovu neochvejnú vieru v Boha a v Božiu lásku. Ivan ich vložil do reči o násilí páchanom na chudobných deťoch, o ich utrpení, ktoré si ničím zlým nezaslúžili a ktoré nepotrebujú pre dosiahnutie večnej spásy. „Tak prečo vôbec trpia?“ – pýta sa opakovane Ivan. Zároveň dodáva: „Deti som vzal iba ako príklad, aby bolo jasné, čo chcem povedať. Nebudem hovoriť o iných ľudských slzách, ktorými je zmáčaná Zem od jej povrchu až po najhlbší stred.“

Ale Bulgakov videl a zažil aj iné utrpenie, ktoré potreboval vnútorne spracovať a uchopiť vo svetle viery. Utrpenie vlastných detí. Zažil ho pri postieľke ani nie štvorročného Ivana, zomierajúceho po dlhej agónii. Uvedomoval si ho s bolesťou v srdci pri deťoch Sergejovi, Márii a Teodorovi, keď sa spolu s ním a manželkou ocitli v extrémnej chudobe a spoločenskej izolácii potom, čo mu sovietsky režim zakázal učiť na univerzite a donútil ho žiť na Jalte. Prežil ho zvlášť s Máriou, keď ju „niekto“, na rozkaz niekoho iného, pohlavne znásilnil preto, lebo bola dcérou popa, dcérou zradcu revolúcie. Avšak prežil ho po nútenom odchode z vlasti aj s Teodorom, aj keď len na diaľku. Teodorovi totiž sovietsky režim zakázal odcestovať s rodičmi a súrodencami. Po ich vyhnaní z Ruska ich už nikdy viac nevidel. Keď následne Bulgakov čítal občasné synove listy, pukalo mu srdce od ľútosti nad samotou jeho druhorodeného.

Toto všetko mal Bulgakov pred sebou, keď v roku 1940 písal svoje dve state. Ale nielen to. Zároveň mal pred očami šíriace sa násilie na nevinných páchané stalinským režimom a diktátormi Benitom Mussolinim a Adolfom Hitlerom. Bulgakov, vždy verný sociálnym a morálnym ideálom spravodlivosti a slobody, bol mimoriadne ustarostený z toho, čo sa dialo v sovietskom Rusku a v Európe na začiatku 20. storočia.

Jeho obavy vrcholili v roku 1933, keď bol menovaný ríšskym kancelárom fanatický Hitler a Nemecko ovládla jeho národnosocialistická strana. Svedčí o tom monumentálna teologická kniha Tešiteľ, publikovaná v roku 1936. Plný strachu o budúcnosť sveta a ľudstva, Bulgakov vložil do záverečného epilógu svoju víziu aktuálnej situácie, ale aj presvedčenie, že Boh nemôže byť vyhnaný zo sveta žiadnym diktátorom. Píše:

V roku 1940 sa dráma trpiaceho sveta stala Bulgakovovou každodennosťou. Potom ako 14. mája nemecké jednotky vtrhli na francúzske územie, 14. júna ich videl pochodovať ulicami Paríža. Čo všetko sa dialo v tých dňoch vo Francúzsku a jeho hlavnom meste, je pútavo opísané v známej knihe spisovateľa Dana Francka Polnoc: dobrodruhovia moderného umenia (1940 – 1945). Bulgakov by k tomu vedel dodať mnoho iného. Veď každodenne bol svedkom utrpenia hlavne Židov a chudobných Parížanov. Tí prví boli najprv donútení nosiť žltú hviezdu, aby sa proti nim čoskoro rozpútali desivé likvidačné razie. Tí druhí boli odvážaní na nútené práce do nemeckých fabrík. To všetko sa dialo pod všadeprítomnými vlajkami s hákovým krížom.

Zoči-voči zverstvám vojny sa v srdci Bulgakova ozývali staré rany. Dosvedčuje to Jelena I. Kazimirčak-Polonskaja, vedkyňa-astronómka a duchovná dcéra otca Sergeja. Spomína, že vojna stavala každého, aj Bulgakova, pred hlbokú priepasť neznáma. On ju nechcel prekryť ľahkým závojom ilúzie. Preto na otázky o vojne často reagoval len tichým mlčaním. Odpovede na ne však stále hľadal, a to vo vlastnej duchovnej skúsenosti. Jelena taktiež spomína, že otca Sergeja trápilo zvlášť utrpenie nevinných detí, obetí nemilosrdnej vojny. Raz, keď sa chcel podeliť o smútok nad touto skutočnosťou, povedal jednému známemu: „Počas dnešnej liturgie som sa sám seba pýtal: Ako môžeš vzdávať Bohu eucharistickú vďaku, ako mu môžeš ďakovať za všetky tieto hrôzy, za tie úbohé deti? Vtom mi v srdci zaznela jasná odpoveď: Áno, toto vzdávanie vďaky je možné, pretože cítim prítomnosť Krista. Krista spolutrpiaceho v nich a s nimi!“

Práve tieto posledné slová sú centrálnou myšlienkou oboch Bulgakovových statí. V Úvahách o vojne akoby stál po boku Ivana Karamazova a spolu s ním sa pýtal: „Ak je Boh dobrý a všemohúci, prečo akceptuje zlo a utrpenie? Prečo toleruje vojnu? Prečo ju nezruší príkazom svojej všemohúcnosti?“ Na druhej strane sa pokorne skláňa pred pravdou o tajuplnej prítomnosti Boha vo svete. Pravdou, ktorú apoštol Pavol ohlasoval na aténskom Areopágu a ktorá, podľa Bulgakova, musí platiť aj uprostred pekla vojny a v situácii utrpenia nevinných. Pretože aj vtedy platí, že Boh „od nikoho z nás nie je ďaleko“. Naopak, v Ňom „žijeme, hýbeme sa a sme“ (Sk 17, 27 – 28).

Tú istú pravdu Bulgakov prehlbuje v stati Kristus vo svete. Na jej stránkach vyzýva kresťanov k objaveniu druhého kalicha, ktorý je tak reálny ako ten eucharistický. Tým kalichom je celé trpiace ľudstvo, každý trpiaci človek. Je to posvätná nádoba vytvorená nie z kameňa, dreva či vzácneho kovu, ale z fyzického a duchovného utrpenia. Hoc slabý na tele, chorý Bulgakov kladie na papier slová, ktorým verí a ktoré považuje za vyjadrenie centrálnej vízie kresťanstva. Píše:

Teória? Je toto všetko iba teoretický argumentačný konštrukt, vytvorený preto, aby si Bulgakov zachránil svoje náboženské krédo a aby neprežil posledné roky života v depresii zo zlovestného chodu dejín? Myšlienka spolu-utrpenia, spolu-zomierania, spolu-agónie Krista je snáď jeho pia fraus, zbožný výmysel?

Odpoveď je jednoznačná: Bulgakov vedel, o čom rozpráva. Prvú skúsenosť tejto tajuplnej pravdy zažil pri postieľke zomierajúceho Ivana. Počas agónie malého synčeka cítil neuveriteľnú blízkosť druhého sveta, až natoľko sa sprítomňujúceho, že okolitý fyzický svet sa mu javil ako prízrak. Zdalo sa mu, akoby bol zasiahnutý bleskom. Ako o tom neskôr napísal priateľovi Pavlovi Florenskému, v tej chvíli sa v ňom zmenil celý vnútorný pohľad na život.

Druhú skúsenosť stretnutia s Kristom v utrpení zažil v roku 1939, teda iba pár mesiacov od započatia práce na dvoch statiach. V tom roku bol operovaný na rakovinu. Išlo o veľmi vážny a bolestný lekársky zákrok, ktorý mohol byť prevedený iba s lokálnou anestéziou. Po jeho ukončení Bulgakov nielenže stratil hlas, ale niekoľko dní bojoval o prežitie. A práve v tomto období zakúsil niečo extrémne dramatické a zároveň vznešené. Niečo, čo ho raz navždy oslobodilo od strachu pred smrťou a posilnilo vo viere vo všadeprítomnosť Boha, Jeho objímajúcej lásky a nekonečnej dobroty. Opísal to v stati Sofiológia smrti (1939). Na jednom mieste hovorí:

„Božia blízkosť bola niečím posvätným a zároveň strašným, ako u Jóba. Nuž..., nebola radostnou, lebo..., lebo skrz-naskrz bola preniknutá jediným pocitom a otázkou: Prečo si ma opustil? Avšak spolu s týmto pocitom som cítil ešte niečo iné. Niečo, čo som dovtedy nepoznal a čo bolo pre mňa skutočnou duchovnou udalosťou, ktorá bola ako zjavenie. Zjavenie nie smrti, ale umierania s Bohom a v Bohu. Bolo to moje umieranie s Kristom a v Kristovi. Umieral som v Kristovi a Kristus umieral so mnou a vo mne.

Bolo to hrozné a šokujúce zjavenie, ktoré som vtedy nedokázal vyjadriť slovami a pojmami a ktorého som si bol naplno vedomý až neskôr. Pri svojom umieraní som si uvedomoval Krista, cítil som jeho blízkosť, takmer telesnú, avšak... Kristus akoby on sám ležal so mnou, aj on zranený a zomierajúci. V mojom utrpení a umieraní mi mohol pomôcť len tým, že trpel a umieral so mnou. Videl som to svojím vnútorným zrakom.“

Sergej Bulgakov sa nedožil konca druhej svetovej vojny. Keď v roku 1944 zomieral vo svojom skromnom byte, na Eiffelovej veži ešte stále viala zástava s hákovým krížom. Počas agónie, trvajúcej niekoľko týždňov, nebol sám. Boli s ním jeho manželka, deti, priatelia a viacerí duchovní synovia a dcéry. Avšak pokoj presvetlenej tváre zomierajúceho nechal tušiť, že v tej chvíli bol pri ňom, v hĺbke jeho srdca, hlavne milovaný Kristus. Ten, ktorý dal aj jemu prísľub: „Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám!“ (Mt 7,7).