Možno ho odporučiť každému, kto ešte verí, že problém sociálnych sietí sa vyrieši, len čo sa z nich naučíme odstraňovať nevhodný obsah a nevyhovujúcich ľudí. Aj keď je aj on, tak ako väčšina podobných textov, lepší v deskripcii ako v preskripcii – teda v návrhoch, čo by sa malo robiť –, aj tak si zaslúži ocenenie. Už počnúc názvom, ktorý neobsahuje žiadne zo spomínaných kľúčových slov a znie: Prečo bolo posledných desať rokov amerického života výnimočne hlúpych.
Haidt sa vystríha súdov, či sú teraz ľudia horší alebo lepší ako predtým a či sú sociálne siete samy o sebe zlé alebo dobré. Sleduje štrukturálny vývoj sociálnych sietí a spája ho s poznatkami psychológie. Upozorňuje nás tak na body, ktorých význam môže laikovi uniknúť.
Za okamih, ktorý ukázal dvojznačnú silu sociálnych sietí, sa často považuje rok 2011, rok Arabskej jari a hnutia Occupy. Haidt upozorňuje na to, čo sa stalo v roku 2009. Vtedy Facebook zaviedol možnosť verejne „lajkovať“ príspevky a Twitter možnosť ich „retweetovať“, čiže zdieľať. Oba prvky od seba platformy navzájom odkopírovali a sú pre nich zásadné. Tu začína „virálnosť“, ako ju poznáme.
Tá priniesla mnoho zaujímavého, čo sa týka demokratizácie verejnej diskusie. Ale tiež vzostup moci ľudí, ktorí sú v tejto sociálnej hre nezvyčajne úspešní. „Táto nová hra povzbudzovala nepoctivosť a dynamiku davu,“ píše Haidt. „Používatelia boli vedení nielen svojimi skutočnými preferenciami, ale tiež predchádzajúcou skúsenosťou odmeny a trestu a schopnosti predvídať, ako budú ostatní reagovať na každú novú akciu. Jeden z inžinierov v Twitteri, ktorý pracoval na funkcii retweet, neskôr priznal, že svoj príspevok ľutuje. Twitter sa preto stal škaredším miestom. Keď sledoval, ako sa s použitím tohto nástroja formujú twitterové davy, pomyslel si: ,Ako by sme dali štvorročnému dieťaťu nabitú zbraň.‘ “
Hon na ľudí, nič nové v dejinách
Tu nastupuje mechanizmus honov na ľudí, ktorý, samozrejme, nie je nič nové v dejinách, len sociálne siete sú k nemu dokonale prispôsobené. Tá narastajúca hlúposť je okrem iného zosilnená tým, že, ako Haidt dokladá s odkazom na niekoľko štúdií, na sociálnych sieťach sa správajú ako agresívni idioti len malé množstvo ľudí. Ale tí postupne začnú konverzácii dominovať, pretože odpudia všetkých normálnych ľudí, ktorí na to nemajú žalúdok a stiahnu sa.
Často sa hovorí o tom, ako sociálne siete polarizujú spoločnosť do nezmieriteľných bublín. Lenže oni menia život aj vo vnútri týchto bublín. Americký autor Freddie DeBoer v roku 2017 popísal v kultovom texte Planéta policajtov atmosféru v americkom progresívnom on-line svete:
„Woke svet je svetom donášačov, informátorov a udavačov. Pozrite sa na akýkoľvek priestor zasvätený sociálnej spravodlivosti a čo uvidíte? Nikdy nekončiaci monitoring. Každý je súdený. Každý je podozrivý. Čokoľvek, čo poviete, sa preberá, skúma a analyzuje, aby sa našiel nejaký prehrešok. Každý je tam detektívom v oddelení problematickosti a obchádza okrsok sedem dní v týždni dvadsaťštyri hodín denne. Ustavične hľadáte niekoho zlého, ktorý robí zlé veci, hľadáte, ako obviniť spisovateľa, umelcov a obyčajných ľudí z niečoho, z čohokoľvek. Je tento film nejako populárny? Dajte mi pár hodín a 800 slov a ja vám dám obžalobu. To je dnes liberalizmus – hľadanie zlých ľudí robiacich zlé veci. Akoby boli archeológovia prehreškov, ktorí kopú čoraz hlbšie, aby zistili, kto je dobrý a kto je zlý.“
Ľavicový svet má svoje špecifické formy napríklad vďaka maoistickej fáze v jeho dnešnej genetickej výbave. Ako ďalej píše DeBoer, „v slušnej spoločnosti jednoducho nemôžete povedať: ,Elementárna spravodlivosť si žiada vyhnúť sa unáhlenému súdu a dať ľuďom možnosť, aby sa proti obvineniu hájili.‘ Keď to poviete, hodí vás do jedného vreca so zločincami. Ako povedal jeden môj priateľ, jedinou prijateľnou reakciou na obvinenie je horúce a bezvýhradné prijatie.“
Pravicový diškurz má trochu inú príchuť. Oveľa častejšie sa tam vo funkcii disciplinárnej výzvy vyskytuje napríklad slovo „lojalita“. Ale nerobme si ilúzie, že je to v zásade iné. Kdekoľvek existuje spoločenstvo ovládané morálnou istotou, tam existujú aj tieto mechanizmy na udržiavanie disciplíny.
Sociálne siete pre chudobných duchom?
Teraz je asi namieste otázka, či potýkanie sa so sociálnymi sieťami nie je údel chudobných duchom. Či sebavedomý, dobre adjustovaný človek nemá nad tou panikou pokrčiť ramenami a celú diskusiu vybaviť jednoduchým „tak tam nebuďte“. A rezignovať na kurátorovanie svojej verejnej virtuálnej persóny a hľadať si svoje sociálne ukotvenie v spoločenstvách skutočných ľudí. A naozaj veľa úspešných ľudí na sociálnych sieťach nie je, pokiaľ to vyslovene nevyžaduje ich práca, a potvrdzujú tak dávne internetové proroctvo, že v budúcnosti bude tým skutočným statusovým symbolom súkromie.
Znie to pekne, ale obávam sa, že s tým donekonečna nevystačíme. Ťažko očakávať pokles významu sociálnych sietí v dobe, keď zároveň nadobúda na význame práca z domu, on-line nakupovanie a služby a digitalizácia všetkého. Virtuálny svet je prirodzeným pokračovaním tendencie moderných spoločností ku koncentrácii vo veľkých aglomeráciách, ktorých hustota, diverzita a výmena podnetov hnala ekonomický pokrok. Sociálna sieť je skutočne tým námestím, tou arénou v situácii, keď denná tlač mizne a význam televízie klesá.
Asi by bolo dobré, keby malo viac ľudí pevnejšie ja, ktoré sa tak ľahko neroztrasie, keď sa mu odoprie instantný súhlas davu. Ale ak takí „vnútorne riadení ľudia“, ako ich kedysi nazval David Riesman, niekedy prevažovali, tak teraz asi už prevažovať nebudú. Je to rovnaké, ako stavať ekonomickú politiku na tom, že väčšina ľudí by mala byť drobnými a strednými podnikateľmi. Možno to niekedy fungovalo ako aspiračná rétorika pravicovej politickej strany, ale je to ilúzia.
A potom takzvaná cancel culture nie je tak úplne špecialitou postmodernej doby. Už staroveké Atény poznali ostrakizmus. Byť vyhnaný za hranice obce kedysi znamenalo predovšetkým existenčné ohrozenie, ktoré dnes v dobe sociálneho štátu nikomu nehrozí, ale ten aspekt sociálnej smrti, na ktorú nie je každý stavaný, tam bol vždy.
Príklad Stanislava Budína
Pozrime sa na príklad moci „cancel culture“ na jednom osude z československej histórie. Stanislav Budín (1903 – 1979) bol československý novinár, signatár Charty 77, počas uvoľnenia na konci 60. rokov šéfredaktor časopisu Reportér. Pred druhou svetovou vojnou bol dva roky šéfredaktorom Rudého práva, čo sa skončilo jeho odvolaním a vylúčením z komunistickej strany. Aj keď ho už nikdy neprijali naspäť, zostal až do konca života „veriacim komunistom“ (formulácia jeho vnučky).
Budín sa narodil v židovskej rodine v cárskom Rusku, na území dnešnej Ukrajiny. Aké boli, okrem privátnych, rodinných strát, najtemnejšie okamihy jeho života? Ruská revolúcia a občianska vojna? Nie, ako tínedžer si vtedy dobrodružný útek z domu, kam už sa nikdy nemal vrátiť, veľmi nepripúšťal. Blížiaca sa nacistická okupácia? Nie, priatelia ho museli, rovnako ako aj jeho židovskú manželku, prehovárať, aby na poslednú chvíľu emigrovali. Päťdesiate roky? Nie, až s odstupom času mu plne dochádzalo, aké mal šťastie, že sa mu procesy vyhli, hoci by do nich svojím profilom – vylúčený komunista, ktorý prežil vojnu v USA, a navyše Žid – presne zapadal.
Tak čo teda, keď ho v roku 1936 vyhodili z Rudého práva a spolu so ženou aj zo strany?
Nesúviselo to nijako s jeho vedením denníka, s ktorým bola strana dovtedy spokojná, ale s úkladmi v moskovskej centrále kominterny a jej politikou voči nacizmu. Politbyro si náhle vymyslelo veľa chýb, začalo hovoriť o úchylke „budínovčiny“ a Gottwald o ňom povedal, že mal byť dávno „vymetený železnou metlou“.
Budín spomína: „Nastalo peklo, ktoré trvalo zhruba dva mesiace. Až na malé výnimky nás opustili všetci naši priatelia. Zostali sme absolútne sami, zúfalí a bezradní. Nemali sme jediného blízkeho človeka, ktorý by nebol komunistom – a tí sa od nás odvrátili. Najhoršie bolo, že človek nevedel, čo sa stalo. (…) Napísali sme teda oba list ÚV, že nebudeme vychádzať z domu, dokiaľ nás nepredvolajú a nepovedia, o čo ide. Odpoveď neprišla.“
A o niečo ďalej: „Bolo nám obom veľmi zle. Ocitli sme sa obaja na okraji priepasti. Celý náš doterajší život sa zrútil. S výnimkou niekoľkých ľudí (...) už nás všetci považovali za zradcov. Čo zostáva človeku v takom prípade? (…) Boli sme teda obaja veľmi blízko samovražde, o ktorej sme vážne uvažovali. Len prítomnosť štvorročného dieťaťa a vedomie, že aj ono v tomto prípade zahynie, a účasť niekoľkých verných priateľov nás od toho zadržala.“
Všimnime si, že na samo životné dno dostala Budínovcov organizácia, ktorá na nich nemala žiadne reálne mocenské páky. Kominterna mala svojich zabijakov, ale tí sa posielali na postavy naozaj väčšieho kalibru. Budín dokonca žiadal, aby sa mohol ísť do Moskvy osobne obhájiť. K jeho veľkému šťastiu mu to neumožnili, inak by asi ako mnoho iných európskych komunistov, ktorí mali rovnaký nápad, skončil v gulagu alebo na popravisku. Zostal v demokratickom Československu, kde KSČ nemala žiadnu možnosť, ako mu existenčne škodiť, čo sa o neskorších etapách jeho života povedať nedalo. A predsa – najväčšia životná tragédia! To všetko dokázala ideológia.
Od kultúry dôstojnosti ku kultúre obete
To, čo dnes sledujeme, je prienik novej komunikačnej technológie s ideologickými zmenami. Morálne presvedčenie o svojej pravde dodáva účastníkom ochotu porušovať doterajšie pravidlá. Charakter platných pravidiel sa mení – sociológovia Bradley Campbell a Jason Manning popísali prechod od kultúry dôstojnosti ku kultúre obete, niečo podobné urobil James Poulos vo svojich esejach o „ružovom policajnom štáte“. Keď sa tie ideológie a nové technológie dajú dohromady, môžeme hovoriť až o digitálnej kominterne. Ale nie je to nevyhnutné.
Panikáriacim kritikom sociálnych sietí sa niekedy vysmievajú, že sú frfľoši, ktorých náreky nakoniec každá nová technológia nechala bokom. To je aj nie je pravda. Nástup nových komunikačných technológií nikdy nebol bezbolestný. Kdekto si asi predstaví, že prví tlačiari v Guttenbergovej dobe tlačili stále Bibliu. Lenže možno až druhou najvydávanejšou knihou v ranej ére kníhtlače, do konca 15. storočia, bolo Kladivo na čarodejnice. Rakúsky arcivojvoda, ktorý mal pocit, že Kladivo obsahuje dezinformácie, dal podnet na vydanie polemického spisu prezentujúceho rozvážnejší pohľad na čarodejníctvo, De Lamiis et Pythonicis Mulieribus. Lenže jeho autor, ktorý úplne nechápal dynamiku šírenia nového média, do knihy zaradil ilustrácie. Vďaka nim sa stala virálna a záujem o čarodejníctvo ešte povzbudila.
Bez kníhtlače si nemožno predstaviť reformáciu, ktorej protagonista Martin Luther bol majster nového média, povedané twitterovým slangom, bol nedostižný „shitposter“. Možno len vďaka schopnosti mobilizovať svojich sledovateľov neskončil ako Jan Hus. Katolícka hierarchia, zvyknutá na top-down komunikáciu prostredníctvom svojich akreditovaných zdrojov, sa s jeho škandálnymi útokmi len ťažko učila držať krok. Od kníhtlače tak nemožno oddeliť sériu náboženských vojen, ktoré sa skončili až Vestfálskym mierom a presadením nového modelu vzťahu štátu, občana a náboženstva.
Podobne osvietenstvo predchádzajúce Francúzskej revolúcii sa šírilo ani nie tak vďaka elitným intelektuálom, ale vďaka armáde pamfletistov, „úbohých diablov“, ako ich nazval Voltaire, ktorý sa sťažoval, že „ani v starovekom Egypte nebolo toľko kobyliek“. Žili z ruky do úst, publikovali pod pseudonymami a s falošnou datáciou, pretože boli stále na úteku pred cenzormi a veriteľmi. Nie inak tomu bolo počas americkej revolúcie, keď jej dnes uctievaní otcovia zakladatelia publikovali, ako by sme dnes povedali, z anonymných účtov.
Antropológovia a psychológovia dokážu v súčasnosti doložiť, že písmo spôsobilo psychologické a dokonca fyziologické zmeny v ľudskom mozgu (ľudia v negramotných spoločenstvách mali lepšiu pamäť a rozoznávali viac tvárí). Súčasná komunikačná revolúcia v sebe spája textovú kultúru s prvkami predchádzajúcej kultúry orálnej s jej bezprostrednosťou a s pocitom ustavičnej prítomnosti. Bude teda trvať nejaký čas, kým sa s dôsledkami súčasnej komunikačnej revolúcie naučíme žiť.
Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.