Ako som sa stal podozrivým. A SBU ma nepustila cez hranicu na Ukrajinu

Najskôr malý kontext. Na krajnom juhozápade Ukrajiny, takmer 200 kilometrov západne od Ode­sy, sa nachádza výrazne ne­ukrajinský kraj. V starom okrese Bol­hrad/Bolgrad, ktorý uk­ra­jin­s­ká vláda v roku 2020 radšej zrušila, tvo­rili etnickí Bulhari 61 percent obyvateľstva. K tomu tam boli tri gagauzské dediny, jed­na ruská dedina a jed­na albánska. Štátnym ja­zykom (ukrajinčinou) hovorilo menej ako päť percent obyvateľov vtedajšieho bolhradského ok­re­su. Ak odhliadneme od Krymu, ťažko nájdeme ukrajinský kraj, kto­rý má tak málo spoločné s ukrajinským národom.

K tomu sa pridáva skutočnosť, že v tomto okrese dominujúce národnosti tra­dične inklinujú k rusofílii a k ruskému jazyku – mnohí Bulhari a Gagauzi prešli na ruštinu. Tieto národnosti žijú tu, lebo ruský cár sem pozval pravoslávnych kolo­ni­s­tov po ruskej anexii Besarábie v roku 1812. Predkovia týchto Bulharov, (tureckých) Gagauzov a Al­bán­cov sídlili pred vysťahovaním spolu v blízkosti dnešného ru­muns­ké­ho a bulharského pobrežia Čierneho mora. Preto ich cárska rí­ša všet­kých označovala ako Bulharov, preto sú aj niektoré ich zvyky po­dob­né.

Keď sa moc Sovietskeho zväzu oslabila, všetky možné národnosti zakladali autonómne alebo nezávislé republiky. V južnej Besarábii, ktorú Stalin v roku 1940 zlomyseľne rozdelil medzi Moldavsko a Uk­ra­jinu, to nebolo inak. Výsledkom je, že Gagauzi dostali v roku 1994 v rámci Moldavska svoju autonómnu republiku: s parlamentom, pre­zi­den­tom, univerzitou a s gigantickou (stále nepoužitou) škôl­kou, ktorú im tu­rec­ký pre­zi­dent Erdogan postavil podľa vzoru svoj­ho paláca v An­ka­re.

Hoci boli minimálne tak početní ako Gagauzi, besarabskí Bulhari nikdy nič také nemali. Veterán gagauzského boja za zvrchovanosť, ro­dák z Bolhradu Konstantin Taušanži ponúka vo svojej obsiahlej mo­no­grafii Spoveď mierotvorcu vysvetlenie: Bulharské ťaženie bolo, fungovalo hnu­tie „Cy­ril a Metod“ a jeho predseda Nikolaj Todorov rozvíjal v úz­kej spolupráci s moldavskými Gagauzmi veľké vízie: Bol­hrad – aj pre svoju polohu na rázcestí všetkých dôležitých ciest južnej Be­sarábie – sa mal stať hlavným mestom autonómneho sub­jektu s vlast­nou univerzitou. Problém bol v okresných pred­se­doch Komunistickej strany. Tí nosili síce rozprávkové bul­har­s­ké mená, ako Ma­kedonski (ktorý vraj pôsobil ako „hovoriaca skrin­ka“) a Sto­janov, nech­celi však o žiadnej autonómii ani počuť. Zdvorilo aktivistov z kancelárie vy­hodili. Báli sa, že by si mohli po­hne­vať stra­nícke ve­denie v Odese a v Ky­je­ve. Gagauz Taušanži tú bo­jaz­li­vosť vysvetľuje takto: „Zaúčinkovali bulharské národné gény.“

Teraz, viac ako 30 rokov neskôr, sú bolhradskí Bulhari občanmi Uk­ra­jiny a ocitli sa vo voj­no­vom stave. Nie je o nich po­čuť, nepíše so o nich, je ticho. Naj­bliž­šie bombardovanie sa odo­hra­lo asi 150 kilometrov ďaleko, na vý­chod od miest, kde žijú. Be­sarábia má rozhodne naj­hor­šie cesty v Európe, väčšina dedín aj miest bola už pred voj­nou odrezaná od vyasfaltovaného sve­ta. Teraz – po trojnásobnom bom­bardovaní kľúčového mosta cez ústie Dne­s­tra pri Zatoke – sú od zvyšku Ukrajiny úplne odrezaní. Tí, ktorí sa chcú dostať do hlav­ného mesta regiónu (Odesa), musia ísť cez iný štát (Mol­dav­sko). Chlapov medzi 18 a 60 rokov nepúšťajú a z Odesy je pevnosť.

Vieme teda, že izolovanosť besarabských Bulharov sa jedným šmahom pre­hĺbila, nevieme však, aký z toho majú pocit. Sú zo svojej izo­lá­cie smutní ale­bo nao­pak šťastní? Cítia sa ohrození Putinovou ar­má­dou, vkladajú do nej isté nádeje alebo chcú byť hlavne ďaleko od všetkého? A najmä, keby sa otvoril v okolí neďalekého Podnesterska nový front – našli by sa tu ochotní separatisti, ktorí by mohli vyhlásiť ne­ja­kú „Bol­hrad­skú ľu­do­vú republiku“?

Otázniky sú ešte väčšie, keď sa pozrieme do Bulharska. Materská kra­ji­na hrá v južnej Besarábii istú rolu, bežný ukrajinský Bulhar vlast­ní aj bul­har­ský pas. Bulharsko bolo pred vojnou člen­s­kou kra­ji­nou EÚ, ktorá najviac sympatizovala s Ruskom; v So­fii som kedysi zažil aj to, že už ľahko podnapité prozá­pad­né progresív­ne devy po polnoci spievajú ruské pesničky. Te­raz má Bulharsko pre­mié­ra s harvardským diplomom a vypnutý ruský plyn. Verejná mienka je ťažko polapiteľná: V marcovom prieskume uvied­lo 40 percent Bulharov, že majú pre vojnu horší názor na Rus­ko. V aprílovom prieskume však za vojnu iba 23 percent Bulharov vinilo Rus­ko, až 44 percent NATO. No a v májovom prieskume sa obávalo 54 percent Bul­harov možnej ruskej okupácie a 62 percent ruského bombardovania rôz­nych bulharských miest. Napriek tomu podporilo členstvo Bu­l­har­ska v NATO len 41 percent.

Vyzeralo to na obrovský zmätok. O čo väčšia musela byť rozpačitosť Bulharov, ktorí žijú priamo v Ruskom napadnutej Ukrajine? Zdalo sa mi, že v treťom mesiaci vojny niet zau­jíma­vejšej destinácie ako Bol­hrad.

Prišiel som z južného Moldavska. K ukrajinskému hraničnému prie­cho­du Bolhrad neviedol žiaden smerovník a cesta bola taká rozbitá, že označenie „poľná“ by jej lichotilo až príliš. Obrovské polia na­ľa­vo a napravo. Hraničný priechod pôsobil v 32. roku nezávislosti Ukrajiny ešte stále provizórne – dve-tri unimobunky, to bolo všetko. Prevádzka bola práve po­zas­ta­ve­ná, vraj im „zdochli“ počítače. Dve sexi dievčatá v maskáčoch – malé a s dlhými puškami – sedeli v malej búdke a pokecali si so mnou sprisahanecky.

Okrem mňa chceli v ten podvečer na Ukrajinu už len dvaja: Predo mnou hrdzavý žigulák so starým Moldavčanom v súprave a za mnou hrdzavý žigulák so starým Ukrajincom v súprave. Chvíľu po rusky hrešili, potom čakali v aute ako aj ja. Mne čakanie po 12-ho­din­o­vom šoférovaní nevadilo. Ot­vo­ril som okno, sklopil sedadlo a za­vrel oči. Bol teplý večer, step­ný vie­tor ostro šepotal v bez­listých orechoch, šťavnato šu­chotal v kvitnúcich gaš­ta­noch a sprevádzali to celkom tvrdé nárazy roz­tra­se­nej uk­ra­jin­s­kej zá­stavy.

O polhodinu neskôr nás ukrajinskí colníci prijali. Otvorene som uvie­dol cieľ svojej cesty: Chcem napísať reportáž, vlastne skôr ta­ký cestovný fejtónik, o bol­hrad­ských Bulharoch. Chcem tu prespať iba jed­nu noc, hneď ráno odtiaľto vycestovať. Znelo im to podozrivo. Poprosili ma, aby som čakal na ru­kovodstvo, na ve­denie.

Po dlhšom čakaní ma zavolali do hlavnej unimobunky. Poloplešatý tridsiatnik, kultivovaný dôs­toj­ník v civile, ma pozval na „besedu“. Vždy sa zdvorilo os­pra­ved­l­ňoval, že sa musí pýtať toto a toto, na­prík­lad či sa venujem misionárskej činnosti a či mám nejaké vo­jenské hod­no­s­ti. To som jasne poprel, veď som ani neslúžil. Vy­zval som ho spontánne: „Dajte mi pušku a ja vám ukážem, že ne­viem strieľať.“ Bol to z mojej strany sprostý výrok, môj dôs­toj­ník reagoval však pobavene.

Dlho sa ma vypytoval na moje predchádzajúce cesty po Ukrajine, tak som mu prerozprával asi polovicu svojho života. Keď sa pýtal na moje cesty po Besarábie, dostal som sa do vytrženia: „Mi­lu­jem tu, že v každej dedine stretneš inú národnosť.“ On sa jem­ne us­mial. Zdalo sa, že zdieľa moju náklonnosť, zvlášť ku bol­hrads­ké­mu koňaku Bol­g­rad. Rozumeli sme si. Jediné, čo ma znepokojilo, bo­lo, že sa začalo stmievať – a ja som si musel do zákazu vy­chád­za­nia nájsť hotel. Počul som: „Žiaden problém, to určite dáte…“

Nasledovalo ale ďalšie čakanie na vedenie. V biednom autíčku prišiel mladý slo­vanský blonďák – s okrúhlou tvá­rou a v jednoduchej vojenskej uni­for­me. Bol príliš mladý na to, aby mal nejaké relevantné postavenie, iba vysedával a po­stá­val okolo, so mnou neprehodil ani slovo. Nápadné bolo len to, že ostatní ho os­lo­vo­va­li s veľkou úc­tou, ba s bázňou – po ukrajinsky. Iba s týmto mladíkom sa ho­vo­ri­lo po ukrajinsky, všetci ostatní hovorili celý večer výlučne rus­ky. Spo­čí­valo jeho výnimočné po­sta­venie v tom, že bol v širšom oko­lí hraničného priechodu Bolhrad jediný ukrajinskojazyčný Uk­raj­­inec? Opý­tal som sa môjho dôstojníka, či je mladý vojak ve­de­ním, na ktoré čakáme. Povedal nie.

Neskôr ma pozvali do vedľajšej unimobunky. Štyria stojaci mladší páni, traja z nich v civile, a za stolom sedel špeciálne privolaný oficiér tajnej služ­by SBU, štíhly šedivý fešák v priliehavej koženej bunde. Strašne mi pripomínal Ri­charda Gerea v najlepších rokoch. In­štink­tívne som ho vnímal ako vedenie. Nebolo mi hneď jasné, že sa bavím s SBU – a tak to bolo dobré. Mám totiž na ukrajinských tajných skeptický názor, lebo som bol príliš často svedkom toho, ako priamo oh­rozili bezpečnosť Ukrajiny. Až neskôr, keď oficiér sám ini­ciatívne vyslovil slovo SBU, som sa ho spýtal: „Vy ste z SBU?“ S krátkym váhaním mi to potvrdil.

Sedeli sme v unimobunke, pre­krí­žil som si no­hy, opäť som musel rozprávať polovicu života. Richard Gere vyhlásil, že sa nemusím krotiť, on má čas. Raz hlásil do te­lefónu, čo som zač, bezchybne zhrnul moje rozvláč­ne historky do dvoch-troch dokonalých viet. Vtedy som si po­ve­dal: Je bystrý.

Poukázal na „napätú situáciu“ v krajine, slovu „vojna“ sa ako všetci na hraničnom priechode vyhýbal, no a keby som bol ja začal riešiť s miestnymi Bulharmi „politiku“, mohli by z toho vzniknúť nepríjemné situácie. Ďalej povedal, že v Bolhrade je síce „ticho“, ale od miestnych Bulharov nemôžem „očakávať ob­jek­ti­vi­tu“ v hodnotení diania. Je­den mladík zvolal: „Viete, oni nesedia v proti­bom­bo­vom kry­te. Mys­lia si, že sa ich to celé netýka a nechcú s tým nič mať.“ Uni­for­mo­vaný mladík priznal, že nejakým spôsobom môže byť považovaný za Bulhara, „asi tak na 30 per­cent­“. S odporom v očiach mi ale vysvetlil, že be­sa­rab­skí Bulhari sú iní, „nie sú ako mešťania v Bul­har­s­ku, tí sú už modernejší“, „títo naši Bulhari sú zo sta­rej viery“.

Bolo zreteľné, že títo služobnici ukrajinského štátu vnímajú bulharskú menšinu primárne ako bezpečnostný problém, a to už bolo vážne zistenie. Iba položartovne som povedal: „Veď vy mi už diktujete celú moju re­por­táž, to už ani ne­musím do Bol­hra­du ísť.“ Ri­chard Gere sa us­mial: „Nie, nie. My vás ani nemôžeme od­miet­nuť.“ Ja na to: „Každý suverénny štát sa môže rozhodnúť, koho pustí do krajiny.“ Nepreháňal som to a nijako zvlášť nez­dô­raz­ňoval, aký som so­li­dá­rny s Ukraji­nou. Myslel som si, že sa to dá vy­cí­tiť.

Je­den z mladých civilistov v unimobunke vedel čítať po nemecky a ponoril sa do knihy, ktorú som im dal ako ukážku svojej práce. Bol tam fejtónik o neďalekom Karakurte, ktorý je podľa mojich zistení európskou dedinou, v ktorej bežní dedinčania ovládajú najviac jazykov. Hrdinom textu je miestny kolchozník Dima, ktorý vysedáva deň čo deň s pivkom pred potravinami a vypúšťa vulgarizmy – ale pozor: v piatich jazykoch. Keď si to civilista vo vedľajšej unimobunke prečítal, chválil ma do nebies, vraj som úplne exaktne zachytil podstatu dediny. Ná­lada sa uvoľnila, rozumeli sme si, pohoda.

Poprosili ma, aby som ešte nejakú tú chvíľu počkal v hlavnej unimobunke. Keďže som od jed­ného cestujúceho zachytil, že ho „na checkpointe pred Bolhradom ne­pus­ti­li“, opýtal som sa pohraničiarov, či nebudem musieť čakať ďalšie hodiny na checkpointe – lebo tak by som sa dostal do problémov pre zákaz vychádzania. Hra­ničná stráž si dala vo svojej odpovedi pozor, aby exi­s­ten­ciu checkpointu pred Bolhradom ani nepotvrdili, ani nepopierali, no sľúbili mi, že checkpoint po roz­siahlej previerke na hranici už nepredstavuje problém. Budú tam o mne vedieť.

Počul som cez otvorené dvere unimobunky, ako si prekladajú nejaký môj verejne dostupný ži­vo­topis, zachytil som výrazy „kláštorná škola“, „Brusel“. Vy­be­hol som k nim a po­nú­kol som pomoc. Poprosili ma, aby som si sa­dol späť dovnútra. Môj poloplešatý dôstojník sa pridal ku mne. Opýtal sa, ako som cestoval po­čas lockdownov, odpoveď ho pobavila. To už bola čisto priateľská beseda.

Len to celé trvalo nejako dlho. V is­tom momente mi bolo oznámené: „Žiaľ, odmietli vás, ve­de­nie tak rozhodlo.“ Môj dô­stoj­ník ma začal ihneď ute­šo­vať: Vraj mnohí bolhradskí Bulhari tak či tak utiek­li do susedného ga­gauzského mesta, „tam sa s nimi môžete ľah­šie po­roz­právať, neobmedzí vás ani nočný záka­z vy­chád­za­nia“. Trva­lo to ešte chvíľu, kým veselý hraničiar vy­pracoval papiere o mo­jom od­miet­nu­tí. Prisahal mi, že nebudem na žiadnom čiernom zozname, „už za mesiac alebo v lete môžete pokojne cesto­vať na Ukrajinu, iba v tejto chvíli sa rozhodlo inak“.

Richard Gere sa pred odchodom ešte raz ku mne priblížil, na otvorenom priestranstve pred hlavnou unimobunkou ma potichučky poprosil o telefónne číslo. Rea­goval som po­dráž­dene: „Na čo, veď ste ma odmietli, to si chcete so mnou telefonovať?“ Tváril sa, že o mojom odmietnutí nevie: „Aha, vás od­miet­li?“ V tejto chvíli pôsobil ten fešák z SBU trošku ako krivák.

Smrteľne urazený som sa vrátil po poľnej neceste do nočného Mol­dav­ska. Svoju prácu som si predsa len vybavil, o vzťahu medzi Ukrajinou a ukrajinskými Bulharmi som sa dozvedel dosť, no červenú pečiatku, kto­rú som dostal do pasu, som po­ciťoval ako ne­spra­vod­li­vú stigmu. Odteraz, keď budem chcieť ísť na Ukrajinu, bude s tou pečiatkou problém.

Upokojil ma až prvý moldavský koňak. Ukrajinský Koňak Bolgrad vlastne nie je lepší. Je iba sladší.