Teraz, viac ako 30 rokov neskôr, sú bolhradskí Bulhari občanmi Ukrajiny a ocitli sa vo vojnovom stave. Nie je o nich počuť, nepíše so o nich, je ticho. Najbližšie bombardovanie sa odohralo asi 150 kilometrov ďaleko, na východ od miest, kde žijú. Besarábia má rozhodne najhoršie cesty v Európe, väčšina dedín aj miest bola už pred vojnou odrezaná od vyasfaltovaného sveta. Teraz – po trojnásobnom bombardovaní kľúčového mosta cez ústie Dnestra pri Zatoke – sú od zvyšku Ukrajiny úplne odrezaní. Tí, ktorí sa chcú dostať do hlavného mesta regiónu (Odesa), musia ísť cez iný štát (Moldavsko). Chlapov medzi 18 a 60 rokov nepúšťajú a z Odesy je pevnosť.
Vieme teda, že izolovanosť besarabských Bulharov sa jedným šmahom prehĺbila, nevieme však, aký z toho majú pocit. Sú zo svojej izolácie smutní alebo naopak šťastní? Cítia sa ohrození Putinovou armádou, vkladajú do nej isté nádeje alebo chcú byť hlavne ďaleko od všetkého? A najmä, keby sa otvoril v okolí neďalekého Podnesterska nový front – našli by sa tu ochotní separatisti, ktorí by mohli vyhlásiť nejakú „Bolhradskú ľudovú republiku“?
Otázniky sú ešte väčšie, keď sa pozrieme do Bulharska. Materská krajina hrá v južnej Besarábii istú rolu, bežný ukrajinský Bulhar vlastní aj bulharský pas. Bulharsko bolo pred vojnou členskou krajinou EÚ, ktorá najviac sympatizovala s Ruskom; v Sofii som kedysi zažil aj to, že už ľahko podnapité prozápadné progresívne devy po polnoci spievajú ruské pesničky. Teraz má Bulharsko premiéra s harvardským diplomom a vypnutý ruský plyn. Verejná mienka je ťažko polapiteľná: V marcovom prieskume uviedlo 40 percent Bulharov, že majú pre vojnu horší názor na Rusko. V aprílovom prieskume však za vojnu iba 23 percent Bulharov vinilo Rusko, až 44 percent NATO. No a v májovom prieskume sa obávalo 54 percent Bulharov možnej ruskej okupácie a 62 percent ruského bombardovania rôznych bulharských miest. Napriek tomu podporilo členstvo Bulharska v NATO len 41 percent.
Vyzeralo to na obrovský zmätok. O čo väčšia musela byť rozpačitosť Bulharov, ktorí žijú priamo v Ruskom napadnutej Ukrajine? Zdalo sa mi, že v treťom mesiaci vojny niet zaujímavejšej destinácie ako Bolhrad.
Prišiel som z južného Moldavska. K ukrajinskému hraničnému priechodu Bolhrad neviedol žiaden smerovník a cesta bola taká rozbitá, že označenie „poľná“ by jej lichotilo až príliš. Obrovské polia naľavo a napravo. Hraničný priechod pôsobil v 32. roku nezávislosti Ukrajiny ešte stále provizórne – dve-tri unimobunky, to bolo všetko. Prevádzka bola práve pozastavená, vraj im „zdochli“ počítače. Dve sexi dievčatá v maskáčoch – malé a s dlhými puškami – sedeli v malej búdke a pokecali si so mnou sprisahanecky.
Okrem mňa chceli v ten podvečer na Ukrajinu už len dvaja: Predo mnou hrdzavý žigulák so starým Moldavčanom v súprave a za mnou hrdzavý žigulák so starým Ukrajincom v súprave. Chvíľu po rusky hrešili, potom čakali v aute ako aj ja. Mne čakanie po 12-hodinovom šoférovaní nevadilo. Otvoril som okno, sklopil sedadlo a zavrel oči. Bol teplý večer, stepný vietor ostro šepotal v bezlistých orechoch, šťavnato šuchotal v kvitnúcich gaštanoch a sprevádzali to celkom tvrdé nárazy roztrasenej ukrajinskej zástavy.
O polhodinu neskôr nás ukrajinskí colníci prijali. Otvorene som uviedol cieľ svojej cesty: Chcem napísať reportáž, vlastne skôr taký cestovný fejtónik, o bolhradských Bulharoch. Chcem tu prespať iba jednu noc, hneď ráno odtiaľto vycestovať. Znelo im to podozrivo. Poprosili ma, aby som čakal na rukovodstvo, na vedenie.
Po dlhšom čakaní ma zavolali do hlavnej unimobunky. Poloplešatý tridsiatnik, kultivovaný dôstojník v civile, ma pozval na „besedu“. Vždy sa zdvorilo ospravedlňoval, že sa musí pýtať toto a toto, napríklad či sa venujem misionárskej činnosti a či mám nejaké vojenské hodnosti. To som jasne poprel, veď som ani neslúžil. Vyzval som ho spontánne: „Dajte mi pušku a ja vám ukážem, že neviem strieľať.“ Bol to z mojej strany sprostý výrok, môj dôstojník reagoval však pobavene.
Dlho sa ma vypytoval na moje predchádzajúce cesty po Ukrajine, tak som mu prerozprával asi polovicu svojho života. Keď sa pýtal na moje cesty po Besarábie, dostal som sa do vytrženia: „Milujem tu, že v každej dedine stretneš inú národnosť.“ On sa jemne usmial. Zdalo sa, že zdieľa moju náklonnosť, zvlášť ku bolhradskému koňaku Bolgrad. Rozumeli sme si. Jediné, čo ma znepokojilo, bolo, že sa začalo stmievať – a ja som si musel do zákazu vychádzania nájsť hotel. Počul som: „Žiaden problém, to určite dáte...“
Nasledovalo ale ďalšie čakanie na vedenie. V biednom autíčku prišiel mladý slovanský blonďák – s okrúhlou tvárou a v jednoduchej vojenskej uniforme. Bol príliš mladý na to, aby mal nejaké relevantné postavenie, iba vysedával a postával okolo, so mnou neprehodil ani slovo. Nápadné bolo len to, že ostatní ho oslovovali s veľkou úctou, ba s bázňou – po ukrajinsky. Iba s týmto mladíkom sa hovorilo po ukrajinsky, všetci ostatní hovorili celý večer výlučne rusky. Spočívalo jeho výnimočné postavenie v tom, že bol v širšom okolí hraničného priechodu Bolhrad jediný ukrajinskojazyčný Ukrajinec? Opýtal som sa môjho dôstojníka, či je mladý vojak vedením, na ktoré čakáme. Povedal nie.
Neskôr ma pozvali do vedľajšej unimobunky. Štyria stojaci mladší páni, traja z nich v civile, a za stolom sedel špeciálne privolaný oficiér tajnej služby SBU, štíhly šedivý fešák v priliehavej koženej bunde. Strašne mi pripomínal Richarda Gerea v najlepších rokoch. Inštinktívne som ho vnímal ako vedenie. Nebolo mi hneď jasné, že sa bavím s SBU – a tak to bolo dobré. Mám totiž na ukrajinských tajných skeptický názor, lebo som bol príliš často svedkom toho, ako priamo ohrozili bezpečnosť Ukrajiny. Až neskôr, keď oficiér sám iniciatívne vyslovil slovo SBU, som sa ho spýtal: „Vy ste z SBU?“ S krátkym váhaním mi to potvrdil.
Sedeli sme v unimobunke, prekrížil som si nohy, opäť som musel rozprávať polovicu života. Richard Gere vyhlásil, že sa nemusím krotiť, on má čas. Raz hlásil do telefónu, čo som zač, bezchybne zhrnul moje rozvláčne historky do dvoch-troch dokonalých viet. Vtedy som si povedal: Je bystrý.
Poukázal na „napätú situáciu“ v krajine, slovu „vojna“ sa ako všetci na hraničnom priechode vyhýbal, no a keby som bol ja začal riešiť s miestnymi Bulharmi „politiku“, mohli by z toho vzniknúť nepríjemné situácie. Ďalej povedal, že v Bolhrade je síce „ticho“, ale od miestnych Bulharov nemôžem „očakávať objektivitu“ v hodnotení diania. Jeden mladík zvolal: „Viete, oni nesedia v protibombovom kryte. Myslia si, že sa ich to celé netýka a nechcú s tým nič mať.“ Uniformovaný mladík priznal, že nejakým spôsobom môže byť považovaný za Bulhara, „asi tak na 30 percent“. S odporom v očiach mi ale vysvetlil, že besarabskí Bulhari sú iní, „nie sú ako mešťania v Bulharsku, tí sú už modernejší“, „títo naši Bulhari sú zo starej viery“.
Bolo zreteľné, že títo služobnici ukrajinského štátu vnímajú bulharskú menšinu primárne ako bezpečnostný problém, a to už bolo vážne zistenie. Iba položartovne som povedal: „Veď vy mi už diktujete celú moju reportáž, to už ani nemusím do Bolhradu ísť.“ Richard Gere sa usmial: „Nie, nie. My vás ani nemôžeme odmietnuť.“ Ja na to: „Každý suverénny štát sa môže rozhodnúť, koho pustí do krajiny.“ Nepreháňal som to a nijako zvlášť nezdôrazňoval, aký som solidárny s Ukrajinou. Myslel som si, že sa to dá vycítiť.
Jeden z mladých civilistov v unimobunke vedel čítať po nemecky a ponoril sa do knihy, ktorú som im dal ako ukážku svojej práce. Bol tam fejtónik o neďalekom Karakurte, ktorý je podľa mojich zistení európskou dedinou, v ktorej bežní dedinčania ovládajú najviac jazykov. Hrdinom textu je miestny kolchozník Dima, ktorý vysedáva deň čo deň s pivkom pred potravinami a vypúšťa vulgarizmy – ale pozor: v piatich jazykoch. Keď si to civilista vo vedľajšej unimobunke prečítal, chválil ma do nebies, vraj som úplne exaktne zachytil podstatu dediny. Nálada sa uvoľnila, rozumeli sme si, pohoda.
Poprosili ma, aby som ešte nejakú tú chvíľu počkal v hlavnej unimobunke. Keďže som od jedného cestujúceho zachytil, že ho „na checkpointe pred Bolhradom nepustili“, opýtal som sa pohraničiarov, či nebudem musieť čakať ďalšie hodiny na checkpointe – lebo tak by som sa dostal do problémov pre zákaz vychádzania. Hraničná stráž si dala vo svojej odpovedi pozor, aby existenciu checkpointu pred Bolhradom ani nepotvrdili, ani nepopierali, no sľúbili mi, že checkpoint po rozsiahlej previerke na hranici už nepredstavuje problém. Budú tam o mne vedieť.
Počul som cez otvorené dvere unimobunky, ako si prekladajú nejaký môj verejne dostupný životopis, zachytil som výrazy „kláštorná škola“, „Brusel“. Vybehol som k nim a ponúkol som pomoc. Poprosili ma, aby som si sadol späť dovnútra. Môj poloplešatý dôstojník sa pridal ku mne. Opýtal sa, ako som cestoval počas lockdownov, odpoveď ho pobavila. To už bola čisto priateľská beseda.
Len to celé trvalo nejako dlho. V istom momente mi bolo oznámené: „Žiaľ, odmietli vás, vedenie tak rozhodlo.“ Môj dôstojník ma začal ihneď utešovať: Vraj mnohí bolhradskí Bulhari tak či tak utiekli do susedného gagauzského mesta, „tam sa s nimi môžete ľahšie porozprávať, neobmedzí vás ani nočný zákaz vychádzania“. Trvalo to ešte chvíľu, kým veselý hraničiar vypracoval papiere o mojom odmietnutí. Prisahal mi, že nebudem na žiadnom čiernom zozname, „už za mesiac alebo v lete môžete pokojne cestovať na Ukrajinu, iba v tejto chvíli sa rozhodlo inak“.
Richard Gere sa pred odchodom ešte raz ku mne priblížil, na otvorenom priestranstve pred hlavnou unimobunkou ma potichučky poprosil o telefónne číslo. Reagoval som podráždene: „Na čo, veď ste ma odmietli, to si chcete so mnou telefonovať?“ Tváril sa, že o mojom odmietnutí nevie: „Aha, vás odmietli?“ V tejto chvíli pôsobil ten fešák z SBU trošku ako krivák.
Smrteľne urazený som sa vrátil po poľnej neceste do nočného Moldavska. Svoju prácu som si predsa len vybavil, o vzťahu medzi Ukrajinou a ukrajinskými Bulharmi som sa dozvedel dosť, no červenú pečiatku, ktorú som dostal do pasu, som pociťoval ako nespravodlivú stigmu. Odteraz, keď budem chcieť ísť na Ukrajinu, bude s tou pečiatkou problém.
Upokojil ma až prvý moldavský koňak. Ukrajinský Koňak Bolgrad vlastne nie je lepší. Je iba sladší.
