Martin Luterán: Gender nemôže byť aj sociálny konštrukt, aj niečo, čo je fundamentálnejšie ako naše pohlavie

Vyhláška ministra Vladimíra Lengvarského o zmene pohlavia bez operačného zákroku [jej účinnosť nedávno rezort pozastavil, pozn. red.] otvorila na Slovensku otázku transsexuality. Základným mottom tých, ktorí zastávajú stanovisko, že osobám, ktoré si chcú zmeniť svoje pohlavie, by sa to malo umožniť, je, že rod máme v hlave a sme tým, čo si o sebe myslíme, že sme. Dá sa s tým súhlasiť? 

Zaujímavé na debatách, ktoré sa k tejto téme vedú, je fakt, že sa to tvári ako psychologicko-medicínska debata, ale v skutočnosti je tá debata hnaná metafyzickými pohľadmi na svet a chápanie človeka. Niekde v hĺbke je to filozofický spor o tom, čo je človek, čo je realita, ako ju poznáme a aký je vzťah medzi realitou a nami. 

Odpoveďou na otázku, kto som ako človek, nie je len to, ako sa cítim alebo čo si myslím, ale aj mnoho iných vecí. Pravda je vzťah našej mysle k tomu, ako sa veci skutočne majú. Realita je fakt, ktorý sa snažíme spoznávať a niekedy ho spoznáme lepšie a inokedy horšie. A to, že mám mužské pohlavné orgány a každá bunka v mojom tele je mužská, je dôležitou pravdou o tom, kto som. To, že existujú ľudia, ktorí sa necítia dobre vo svojom tele alebo sa cítia niekým iným, je určite veľké utrpenie, ktoré si zaslúži a potrebuje odbornú pomoc. Jej cieľom by však mala byť snaha pomôcť človeku cítiť sa dobre vo svojom tele a prijať to, kým je. 

Oponent by vám na to povedal, že myseľ osoby, ktorá trpí transsexualitou, je uväznená v tele s iným pohlavím. Preto je riešením zmena pohlavia. 

Chápanie človeka, ktoré ste predstavili, predpokladá, že myseľ a telo sú dve autonómne a nezávislé entity. Telo v tomto chápaní je nejaký vonkajší princíp, ktorý môže byť v rozpore s vnútorným princípom, mojím autentickým “ja”. V dejinách myslenia bol a stále je tento pohľad na človeka sporný. Nemyslím si, že telo je iba vonkajší nástroj, ktorý môžeme manipulovať pre rôzne ciele. Človek je unikátnou jednotou duše a tela. My sme naše telo. Nie sme len duša, ktorá je v tele. A byť mužom a ženou je dôležitou súčasťou toho, kto sme. Správnym riešením pocitu, že som príliš tučný, hoci v skutočnosti som podvyživený, nie je pomôcť človeku ďalej chudnúť, ale skôr pomôcť mu oslobodiť sa od ilúzie, ktorej sa sám nevie zbaviť. Nesmieme ustúpiť “autentickému” anorektickému “ja” a podľa neho manipulovať s telom.

Čo však v prípade, ak človek cíti, že by mal žiť v inom tele? Prečo by mal podriadiť svoje emócie vonkajšej realite, a nie prispôsobiť realitu svojim citom?

V klasickej filozofickej tradícii západného myslenia od Platóna cez Aristotela, Tomáša Akvinského a ďalších bolo jasné, že správnu harmóniu človek nájde len vtedy, ak podriadi svoje city a svoju vôľu rozumu a tomu, čo nám rozum ponúka ako dobré. Napríklad ak chcem urobiť niečo dobré, ale bráni mi v tom emócia strachu, tak buď môžem podľahnúť strachu a neurobím to, čo je dobré, alebo prekonám strach, spracujem ho a napriek tomu, čo cítim, urobím dobrú vec.

Na druhej strane nás často priťahuje niečo, čo nie je dobré. Ale úlohou zrelého človeka je spracovávať to a nejsť za každou túžbou, ktorá ho ťahá. Samozrejme, pocit, že nie som spokojný so svojím pohlavím, je určite niečo omnoho hlbšie a ťažšie spracovateľnejšie ako pocit strachu. Ale to neznamená, že tým pocitom sa mám riadiť. Človek, ktorý má takéto pocity, potrebuje profesionálnu pomoc, ktorej zmyslom bude prijať seba samého, lebo každý človek je buď muž, alebo žena. To je objektívny fakt o nás.  

Mnohí však realitu nechcú. Prečo by sme ju mali prijať, ak nám je nepríjemná, nechceme ju a máme možnosť ju zmeniť?

Robert Nozick, známy filozof 20. storočia, ponúka experiment stroja zážitkov, podobný príbeh ponúka film Matrix. Jeho zmyslom je otázka, či by sme boli ochotní nechať sa zapojiť do stroja, ktorý by nám spôsoboval nekonečne veľa potešení, no my by sme boli v skutočnosti len napojení na hadičky. Rozhodol by sa niekto pre to? Nozick tvrdí, že nie, lebo my v skutočnosti chceme realitu, nie ilúziu. Naplnený život môžeme mať len vtedy, keď budeme interagovať s realitou, nie keď budeme zažívať nejaké pocity vo svojom vedomí, ktoré nijako nesúvisia s realitou.

To, čo vravíte, však predpokladá, že realita je nemenná a pohlavie sa nedá zmeniť. Avšak my to dnes dokážeme uskutočniť. Vieme človeka preoperovať na iné pohlavie. 

Pohlavie zmeniť nevieme. Vieme spraviť len kozmetickú operáciu vonkajších pohlavných znakov, ale pohlavie je zakódované do každej bunky. A to zmeniť nevieme. Kozmetické operácie nič nemenia na mužskosti alebo ženskosti. Transgender muž sa operáciou nestane mužom. 

Zástancovia „práv“ transsexuálnych ľudí by vás za takýto výrok obvinili z necitlivosti. Rovnaký prívlastok si u nich vyslúžia ľudia, ktorí trvajú na tom, že budú transrodových ľudí nazývať menami a zámenami podľa ich biologického pohlavia.

Štandardy citlivosti sú dnes často zvláštne. Jedným z veľkých prejavov lásky k človeku je ukázať mu pravdu. Ukázať niekomu to, že sa mýli, nemusí byť hejt. Môže to byť motivované aj tým, že mu chcem dobre, lebo žiť v pravde je vlastne dobro. Zároveň si viem predstaviť, že môžu existovať obdobia v živote človeka, ktoré si môžu vyžadovať trochu iný prístup. Teda, že poviem transsexuálne cítiacej osobe, že aj keď viem, že je muž, chápem, že teraz je v období, keď mu oslovovanie mužským menom spôsobuje utrpenie a ja mu ho nechcem zväčšovať. Ale nemyslím si, že za každých okolností a vždy musím niekoho oslovovať tak, ako si želá. To je nezmysel. To by som spolu s ním popieral objektívnu realitu.

Čo sa stane, ak by sme popreli realitu? Prečo by nám to malo prekážať?

Tým sa vraciame k otázke, prečo by som sa mal snažiť zladiť moje emócie s realitou. Jednoduchá odpoveď je, že to je to, čo vedie k šťastiu. To je aj odpoveď na to, prečo nechceme ísť do stroja zážitkov. Lebo len pri konaní, participovaní na dobrách sa stávame plnšími ľuďmi, žijeme život naplno, stávame sa šťastnými. 

A ak niekto povie, že pozná ľudí, ktorí sa stanú šťastnými len vtedy, ak si zmenia pohlavie?

Tak používa slovo šťastný v inom význame. My ľudia často chceme veci, o ktorých si v danej chvíli myslíme, že nás urobia šťastnými, no ak by sme mali plné vedomie a poznanie, tak by sme ich nechceli, lebo vieme, že v skutočnosti nás šťastnými neurobia. Chce si človek, ktorý je závislý na drogách, vziať ďalšiu dávku? Chce aj nechce. Chce, lebo vábenie je veľmi silné a on nemá silu na to, aby to odmietol. A zároveň v hĺbke srdca to nechce, lebo vie, že toto nie je šťastný život, že droga mu pomôže ponoriť sa len do ilúzie, byť mimo reality. Tento vzorec je bežný v rôznych aspektoch našich životov. Samozrejme, transsexualita má hlbšie príčiny a rozhodne to nie je len vôľová vec, preto potrebuje odbornú psychologickú pomoc. 

Hovoríte, že človek je schopný poznať objektívnu realitu. No dnes je v móde povedať, že objektívna realita neexistuje, a preto mnohí ľudia dnešnej doby tvrdia, že realita sa nedá poznať. 

Neviem, či to hovoria mnohí ľudia. Skôr by som povedal, že len sofistikovaní filozofi, ale aj tých je stále čoraz menej. Keď niekto niečo píše, tak to píše preto, lebo chce niečo objektívne, pravdivé povedať tomuto svetu. Preto by konzistentný filozof, ktorý by zastával toto stanovisko, musel byť tichý filozof. Ľudia žijú nejakú svoju filozofiu, či už uvedomenú, alebo neuvedomenú, majú presvedčenia o svete a o tom, čo je a čo nie je pravdivé, aj keď vravia, že všetci máme svoju pravdu. 

Ale toto si vonkoncom nemyslia ľudia, ktorí presadzujú zmenu pohlavia, tí sú naplnení silnými presvedčeniami toho, čo je pravda. A tou podľa nich je, že v hlave existuje gender, ktorý môže byť v rozpore s tým, ako vyzerá naše telo. Nech to dokážu. Dôkazné bremeno je na strane tých, ktorí prichádzajú s takým radikálnym pohľadom na človeka, že pohlavie nie je to, ako sa narodíme, ale že nás definuje pocit v hlave. 

Gender ideológia pritom pozná aj osoby, ktoré „prepínajú“ svoje pohlavie podľa toho, ako sa práve cítia.

Zaujímalo by ma, čo podľa nich znamená cítiť sa ako muž a čo znamená cítiť sa ako žena. Kedy vieme, že sa cítime ako žena a kedy ako muž? Keď sa deje čo? Vzhľad pohlavných orgánov to nie je, chromozómy v bunkách to nie sú, zjavne to nebude ani sexuálna príťažlivosť, lebo potom by sme museli vyhlásiť všetkých homosexuálne cítiacich mužov za ženy. Tak čo to je? 

Ich odpoveď by pravdepodobne bola, že rod je len sociálny konštrukt. A presne o tom je aj tá vyhláška, ktorá tento argument ťahá do dôsledkov, pretože podľa nej už na zmenu pohlavia netreba ani operáciu. 

To ukazuje, že gender ideológia zastáva množstvo protichodných tvrdení. Na jednej strane tvrdí, že rod je sociálny konštrukt, na druhej strane je to však niečo, čo nás definuje ešte viac ako pohlavie, s ktorým sme sa narodili. Ale gender nemôže byť aj sociálny konštrukt, aj niečo, čo je fundamentálnejšie či pravdivejšie ako naše pohlavie. To sa nedá. Musí to byť buď jedno, alebo druhé, ale gender hnutie tvrdí aj jedno, aj druhé. Nedá sa tam nájsť ucelená, koherentná línia toho, čo to hnutie tvrdí.

Taktiež nevie odpovedať na otázku, ako je možné, že sa niekto necíti mužom. Ako je možné, že vie, čo znamená cítiť sa mužom, ak neexistuje nič také, ako je mužskosť alebo ženskosť, ktoré sú pre nich len sociálne konštrukty? Už len vysloviť tento výrok znamená, že existuje nejaká objektívna mužskosť, ktorú ten človek nemá. Je to celé veľmi zvláštny konštrukt a na tých, ktorí ho presadzujú, je bremeno dôkazov.

Časť kritikov vyhlášky žiada, aby sa v tejto otázke zachovalo status quo a zmena pohlavia by bola možná len po zmene pohlavných orgánov a sterilizácii. Nie je to nelogická požiadavka?

Kritika vyhlášky, ktorá predpokladá, že ľuďom budeme meniť pohlavie, je nebezpečná, lebo predpokladá, že to je normálna vec. Že sú tu ľudia, ktorí trpia nejakou chorobou a jej riešením je zmena pohlavia. Ak nás o tom niekto chce presvedčiť a zmeniť tak spôsob, akým táto civilizácia žila po stáročia, tak by mal priniesť veľmi silné dôkazy o tom, že to funguje. Musí dokázať, že to, čo tvrdí, dáva zmysel, lebo to, čo žiada, je mrzačenie ľudí, ich sterilizácia a okypťovanie ich zdravia, ich zdravých pohlavných orgánov. A tiež z toho vychádzajú veľmi závažné spoločenské konzekvencie, ktoré nie sú triviálne.

Pri tejto vyhláške by sa mala uskutočniť seriózna celospoločenská diskusia, pretože jej aplikovanie bude mať vplyv na veľa ľudí naprieč spoločnosťou. Je nespravodlivé, ak by sa názory nejakej malej skupiny ľudí skryto pretavili do politík, ktoré ovplyvňujú životy tisícov ľudí. Ak niekto chce vykonať takúto zmenu, nech nám ukáže presvedčivé argumenty. Minimálne v slovenskej verejnej diskusii sme ich zatiaľ nevideli.

Gender aktivisti by vám na to povedali, že vám to môže byť jedno, lebo vy podľa toho nemusíte žiť, ak nechcete. 

To, samozrejme, nie je pravda. Zákon je vzdelávateľom. Ovplyvňuje kultúru, spôsoby myslenia a konania. Ak verejne prijmeme naratív, že pohlavie nie je to, s čím sa rodíme, ale to, čo si vyberieme, tak to zásadne vplýva na každého. Toto budeme musieť šíriť do škôl a všetkých presvedčiť o tom, že to tak je. Mnoho ľudí začne podľa toho žiť a, samozrejme, tí, ktorí s tým nebudú súhlasiť, budú ostrakizovaní. Zároveň je však potrebné celospoločensky prijať, že medzi nami žijú ľudia, ktorí trpia tým, že sa necítia komfortne so svojím pohlavím a potrebujú naše pochopenie, citlivosť a psychologickú pomoc. 

Ako je možné, že sme sa dostali do takéhoto stavu, že správne je zrazu to, čo cítim? Máte na to nejakú odpoveď?

Myslím si, že to nebude mať len jeden koreň. Je tam viacero vecí, ktoré sa stretli v istom historickom období. Určite to súvisí so sexuálnou revolúciou, ktorá viedla k tomu, že ľudia začali inak kultúrne chápať, čo je to sex a čo znamená láska medzi dvoma ľuďmi, čo sú dosť fundamentálne veci v rámci celej morálky. Ak v morálnom systéme zhodíme niektorú axiómu, tak sa celý systém pokriví a musí sa preskupiť, lebo ľudia stále túžia po nejakej vnútornej koherencii.

C. S. Lewis v knihe Rady skúseného diabla píše, že tak to bolo kedysi, ale dnes už sú schopní veriť viacerým navzájom si vylučujúcim morálnym konceptom.

Áno, na transgender hnutí sa zdá, že to platí stopercentne. Ale aj k tomu viedla istá cesta. Ak prijmeme postulát, že sex je len otázkou potešenia, tak z toho logicky vyplýva, že manželstvo nemusí byť len monogamné a na celý život, z toho bude ďalej vyplývať, že aj dvaja muži môžu mať medzi sebou sex a mnoho ďalších vecí, ktoré ale budú narážať na realitu v iných oblastiach, a to bude viesť k tomu, že človek sa úplne vzdá snahy o koherentnosť, lebo vidí, že nie je možná. Jeden z dôsledkov toho je, že sa stráca schopnosť diskutovať, lebo keď nemáme záujem o koherentnosť, o logickosť a konzistentnosť tvrdení, tak už nemá zmysel žiadna diskusia, lebo tým poprieme základný princíp rozumového uvažovania – princíp nekontradikcie. A to je koniec debaty. Jediné, čo ostáva, je už len sila. Rácio skončilo a pravdu má ten, kto má moc.

Tým akoby vravíte, že sa vraciame k Platónovi a jeho otázke z dialógu Gorgias, kde sa pýta, či je spravodlivosť to, čo chce najsilnejší.

Hovorí sa, že celé dejiny filozofie sú len poznámkami k Platónovi (úsmev). Ale nielen dejiny filozofie, ale aj život, ktorý žijeme v rôznych jeho obmenách, sa vracia k tým istým princípom a skúša vždy niečo nové. Každá nová generácia má povinnosť nanovo odpovedať na veľké životné otázky a vlastne to aj musí urobiť, lebo inú možnosť nemá. A nádej je v tom, že rozum sa znova prebudí a ľudia začnú znova oslavovať to, čo je pravdivé, dobré a krásne. A povedia si, že to chcú vo svojom živote mať a že podľa toho chcú žiť.