Rusko od začiatku vojny blokuje Ukrajine prístup k moru, tá teda môže vyvážať len obmedzené množstvo týchto komodít po železnici a po cestách. Ukrajina nemá dobrú dopravnú infraštruktúru a podľa odhadu agentúry OSN tak v krajine cestou do sveta uviazlo 25 miliónov ton obilnín. Vinou vojny tento rok Ukrajina nezaseje v rozsahu, na ktorý je u nej svet zvyknutý.
Ruský prezident Vladimir Putin síce tento rok počíta s rekordnými žatvami, ale nie je zrejmé, koľko z jeho odhadu má byť ukradnutých z Ukrajiny. Navyše, pred dvoma mesiacmi v reakcii na západné sankcie (ich koniec je zatiaľ v nedohľadne) zakázal vývoz ruskej pšenice.
Nie je to jediný dôvod, skôr posledná, ale veľmi výrazná kvapka, ktorá niektoré z chudobnejších častí planéty vedie na pokraj hladových búrok, ktorým spravidla predchádza inflácia. Niekde sa už nepokoje začali. Napríklad Irak bez väčšej pozornosti sveta zažil divoké demonštrácie proti rastu cien pred dvoma mesiacmi. Predminulý týždeň sme zaregistrovali nepokoje na Srí Lanke. V skutočnosti boli rozsiahle a prudké, demonštranti počas nich cielene napádali domy politikov, hneď v prvých dňoch prišiel o život jeden poslanec. Demonštrácie, vyprovokované zrejme zdražovaním základných životných potrieb, hlásili aj z Iránu.
Indický míľnik
Ďalší míľnik na ceste k potravinovej panike na svetových trhoch spôsobila India, ktorej vláda minulý piatok vývoz pšenice až na výnimky zakázala. Indovia udávajú okrem Ukrajiny a Ruska aj lokálny dôvod – vlny horúčav, ktoré zničili úrodu. India je siedmy až ôsmy najväčší vývozca pšenice na svete, hneď po Ukrajine (prvým až do vojny bolo Rusko).
Ale hlavne majú strach, aby ich pestovatelia úrodu nevyvážali do zahraničia, keď sú vo svete také vysoké ceny. Ľahko by sa tak mohlo ľahko stať, že v krajine žiadna pšenica nebude. Protekcionizmus v mene zabezpečenia potravinovej bezpečnosti môže fungovať ako nákaza.
Hlad, utrpenie, migračná vlna
Zlovestne pôsobí graf Indexu svetových cien potravín, známy pod skratkou FFPI. Od jari roku 2020, keď sa začali prvé lockdowny, nabral strmý vzostup a už začiatkom tohto roku predstihol hodnotu, ktorá v roku 2010 predchádzala Arabskej jari. Za vtedajším nedostatkom potravín bolo viacero dôvodov, okrem sucha zohral nezanedbateľnú úlohu nástup biopalív a tomu zodpovedajúce vytláčanie klasických obilnín a ryže.
Aj vďaka onej 10 až 12 rokov starej skúsenosti by sme v Európe mali vedieť, že globálne nedostatky potravín vedú k destabilizácii chudobných častí sveta a napríklad v severnej Afrike spôsobia najprv utrpenie a hneď potom migračnú vlnu do Európy.
V takejto vypätej situácii by si človek myslel, že na to v Európe nejako zareagujeme a budeme sa snažiť riziko hladu vo svete nejako riešiť. Iba niekoľko mesiacov platí v EÚ plán reformy poľnohospodárstva Farm to fork (do slovenčiny sa to prekladá ako Z farmy na stôl). Farm to fork výslovne stanovuje ciele EÚ do roku 2030, okrem iného zníženie používania umelých hnojív a pesticídov o pätinu a naopak strojnásobenie výmery pôdy v takzvanom ekologickom režime na cieľových 25 percent.
Ako sa zachová Európa
K spomínaným búrkam na Srí Lanke zrejme dosť podstatne prispel aj zákaz používania umelých hnojív, ktorý tamojšia vládou prijala vlani. Ešte pred covidom kvôli zákazom pesticídov a umelého hnojiva poľnohospodári v Holandsku či v Nemecku s ťažkou technikou blokovali diaľnice a príchody do hlavných miest. Bezúspešne. Politici by si zrejme všimli až hladové búrky.
K nim má Európa stále ďaleko – ľudsky našťastie, politicky nanešťastie. Lebo lipnutím na svojich dogmách EÚ akurát prispeje ku globálnej biede. Univerzita v nemeckom Kieli pred rokom prepočítala, k čomu uvedenie stratégie Z Farmy na stôl do života povedie. V prípade hovädzieho mäsa a obilnín sa EÚ stane z vývozcu dovozcom. Síce bude ďalej, hoci v obmedzenej miere, vyvážať bravčové mäso a mlieko, zato významne posilní dovoz olejnatých semien.
Rovnako ako sa počas vojny na Ukrajine v Európe ešte nesformovalo žiadne hnutie za prehodnotenie klimatickej politiky a politici len asistujú prudkému zdražovaniu energií, ani hrozba hladových búrok vo svete zatiaľ neprinútila európsky mainstream prehodnotiť sny o bezemisnom poľnohospodárstve. Otázka je, aká veľká časť toho mainstreamu v skutočnosti víta predstavu, že obyvateľstvo spotrebuje menej mäsa a minie menej elektriny.
Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.