Za Harabinovo stíhanie zaplatíme svojím pokrytectvom

Národná kriminálna agentúra NAKA vzniesla obvinenie za schvaľovanie trestného činu voči Štefanovi Harabinovi. Mal sa ho dopustiť po ruskej invázii na Ukrajinu tým, že v statuse na sociálnej sieti uviedol, že byť na mieste Vladimíra Putina, konal by rovnako. Podľa vyšetrovateľa tým schvaľoval zločin agresie.

Čo si myslím o Harabinovi

Môj názor na politické pôsobenie Štefana Harabina je dlhodobo kritický. Harabin kandidoval v prezidentských voľbách 2019, v ktorých som podporoval Františka Mikloška. V tom čase som sa zúčastňoval osvetových aktivít Slovenského dohovoru za rodinu o rizikách Istanbulského dohovoru. Keď farár Maroš Kuffa, neformálny líder Slovenského dohovoru za rodinu, vysielal signály, ktoré sa dali chápať ako podpora Harabina, považoval som za vhodné ukončiť účasť na aktivitách Slovenského dohovoru, i keď dobré vzťahy s jeho aktivistami som si udržal.

S Harabinom nie sme zajedno ani v hodnotení ruskej invázie na Ukrajinu. Harabin ju ospravedlňoval, ja som ju odsudzoval, a to už aj pred jej začiatkom, keď bola potenciálnou.

Vyšetrovatelia hovoria o Ukrajine, Harabin o Iraku

Harabin v týchto dňoch, vlastne tak ako vždy, mal veľmi silné, demagogické, niekedy až komicky prehnané vyjadrenia na adresu svojich kritikov. Bohužiaľ, na strane druhej to bol teraz práve on, ktorý upozornil na pokrytectvo mediálneho establišmentu.

Keď Harabina po odchode z budovy policajného prezídia obkolesili novinári, vytrvalo odmietal odpovedať na priamu otázku, či ruskú inváziu stále podporuje. Namiesto toho upriamil pozornosť na paralely medzi ruskou inváziou a americkou inváziou do Iraku a zaútočil na šéfa Úradu špeciálnej prokuratúry Daniela Lipšica, ktorý patril medzi podporovateľov invázie do Iraku.

Keďže Harabinova politická kariéra sa nevyznačuje práve konzistentnosťou postojov, nespomenul, a možno už dávno i zabudol, že rovnako by sa dalo zaútočiť trebárs na Vladimíra Mečiara. Mečiarovo HZDS totiž hlasovalo tiež za účasť Slovenska na invázii do Iraku v roku 2003. Tri roky po americkej invázii do Iraku sa Harabin stal ministrom spravodlivosti za HZDS. Podpora HZDS pre inváziu Harabinovi v prijatí Mečiarovej ponuky vládneho kresla nijako neprekážala.

Nebol by to Harabin, aby niečo nepotáral. Pred novinármi spomínal, že starý otec súčasného poľského prezidenta Andzeja Dudu bol priateľom Stepana Banderu a bojovníkom vojnovej Ukrajinskej povstaleckej armády UPA. Je to hoax, ktorý už v roku 2015 vyvrátil Andrzej Duda.

Tie vojny sa na seba v mnohom podobajú

Bohužiaľ však treba uznať, že Harabinovo pripomínanie Iraku je úplne na mieste. Obe invázie, Putinova i Bushova, sa na seba dosť podobajú. Americký i ruský líder v ňom podľahli pokušeniu preventívnej vojny, ktorá mala zabrániť hrozbe pre krajinu, ktorú viedli. V prípade Iraku to boli údajné zbrane hromadného ničenia, ktorými mal Saddám Husajn ohrozovať celý Západ, a ešte i údajná spoluzodpovednosť Husajna za útoky z 11. septembra 2001. V prípade ruskej invázie to mala byť údajná genocída na Donbase a vojenská spolupráca USA a NATO s Ukrajinou.

Bushove obavy sa ukázal ako úplne fiktívne. Nemyslím si, že na Donbase sa dalo hovoriť o genocíde, ale osemročné ostreľovanie civilistov hneď za ruskými hranicami bol problém. Americko-ukrajinská spolupráca vyrastala ako potenciálne ohrozenie, ale ešte nebola bezprostredným ohrozením Ruska.

Vojna v Iraku mala pri najkonzervatívnejšom odhade vyše 200-tisíc obetí priameho násilia. Väčšina z toho boli civilisti, čiže niet veľkého rozdielu v porovnaní s civilnými obeťami na Ukrajine. Keď si pozrieme zábery na vybombardovaný Mariupol, kde útočili Rusi, vybombardované Aleppo v Sýrii, kde útočili Rusi a sýrska armáda, a vybombardovaný iracký Mosul, kde útočili Američania a ich spojenci, všade vidíme podobný obraz.

Čo oko nevidí, to srdce nebolí

Jeden rozdiel medzi obomi inváziami však bol obrovský, a to v mediálnom pokrytí. O každej hrôze na Ukrajine sa dozvieme v priebehu pár hodín. V Iraku sa po invázii dialo násilie, ktoré sme si roky takmer nevšímali. Od toho sa odvíjajú naše rozdielne emocionálne reakcie na obe vojny. I tam platí, čo oko nevidí, to srdce nebolí. Na morálny problém s oboma vojnami by však tento rozdiel vplývať nemal.

S Harabinom teraz vznikol problém. Sme krajinou, ktorá sa nadšene vrhala do irackej vojny, mediálny a politický mainstream ju podporoval a presadil účasť slovenských vojakov na nej. Tá vojna sa ukázala byť nepopierateľnou katastrofou. Teraz médiá tejto krajiny grilujú Harabina. Sú to tie isté médiá, ktoré schvaľovali inváziu do Iraku. Nie jedným statusom. Schvaľovali ju dlhodobou kampaňou. Niektorí novinári, ktorí spovedali Harabina pred prezídiom, boli presne z takých médií.

Nikdy nás ani len nenapadlo, aby sme pomýšľali na nejaké ich trestné stíhanie alebo na trestné stíhanie politikov, ktorí pred dvadsiatimi rokmi inváziu podporovali. Považovali by sme to za absurdné. Proste mali iný názor na irackú vojnu ako my. Tie médiá fungujú, niektorí novinári tiež, tí bývalí politici dostávajú aj dnes priestor v médiách. Ale Harabin je dnes stíhaný presne za to, čo robili aj všetci zmienení. A nikomu nepripadá nič divné…

Kto nás to vedie proti Harabinovi

Paradox je aj v medzinárodnom ohľade. Pre ruskú inváziu sme v studenej vojne s Ruskom. Sme v nej pod vedením Ameriky. Na Slovensku politici, čo nás doviedli do Iraku, už nie sú vo verejných funkciách, aj keď o návrate Mikuláša Dzurindu a Ivana Mikloša sa špekuluje. V Amerike je situácia iná. Veľa senátorov, ktorí za Irak hlasovali, sú v Senáte stále. Najvýznamnejším politikom, ktorý ako senátor za štát Delaware tiež za irackú inváziu v roku 2003 hlasoval, je prezident Joe Biden.

Mimochodom, ako sme sa my, čo sme boli vtedy v politike a hlasovali sme proti invázii do Iraku, potom k Američanom správali? V médiách sme vyjadrili svoj odmietavý postoj k vojne. Ale nazývali sme Ameriku agresívnym vraždiacim monštrom, Busha Hitlerom? Nie. Busha sme dva roky po invázii privítali na Slovensku. Najtvrdšia vec, ktorú som Američanom povedal, bolo to, keď som po jednom obede povedal americkému veľvyslancovi Rodolphovi Valleemu: „Excelencia, potom, čo sa nepotvrdili dôvody na inváziu do Iraku, je dôveryhodnosť Spojených štátov oslabená.“ Proste boli sme proti, ale hovorili sme svoj názor mierne.

Žiadny predstaviteľ USA v oficiálnej funkcii doteraz nepovedal, že invázia bola omylom. To, že by sa Amerika prípadne mohla ospravedlniť svojim spojencom za to, že ich pri lákaní do Iraku dezinformovala, nikomu ani nenapadlo. Ani v Amerike, ani u nás. K irónii situácie patrí, že do Iraku išla po boku Ameriky i Ukrajina.

Do studenej vojny proti Rusku ideme pre inváziu na Ukrajinu. Ideme do nej pod zástavou Bidena. Malou čiastočkou tejto studenej vojny je stíhanie Štefana Harabina, ktorý inváziu jedným statusom podporil. Na rozdiel od Bidena, ktorý podobnú inváziu do Iraku hlasovaním uskutočnil.

A keď toto všetko vieme, máme stíhanie Harabina podporovať? Veď to nejde.

Toto je jednoducho pokrytectvo

Čosi tu nesedí. Harabin je stíhaný a cena, ktorú za to Slovensko platí, je pokrytectvo. Snáď sú predsa na Slovensku premýšľajúci ľudia, ktorých by to nemalo nechať ľahostajnými. Zatiaľ toto pokrytectvo odhaľuje stíhaný Harabin. Občas neogabane, s prímesami nezmyselných neprávd, ale odhaľuje.

Tak sme momentálne dopadli.