Reklama na alibizmus alias bezmocný premiér

Ak patríte medzi tých, čo by pri súčasnom napätí v koalícii čakali rozhodné konanie premiéra, nie ste sami. Zvýšenie prídavkov na deti, daňového bonusu, vyššie krúžkovné či protiinflačné a daňové opatrenia polarizujú koalíciu.

Na jednej strane stojí pochopiteľná a náležitá snaha finančne pomôcť obyvateľom v časoch rekordne vysokej inflácie a drahších energií, s tým, že ďalšie vyhliadky vývoja sú nepriaznivé. K tomu sa pridal balíček na pomoc rodinám, ktorý má svoje miesto vo vládnom programe. Hlas sľubov, pomoci, ale aj hlas emócie.

Na druhej strane je logický pragmatizmus, slová o primeranosti, adresnosti a dôsledkoch pomoci na rozpočet. Skutočne je na mieste 50 eur na takzvané krúžkovné? Kde nájdeme vyše miliardu eur na celý balík opatrení? Je vyššie zdanenie firiem vrátane Slovnaftu tá správna cesta? Hlas rácia, hoci s veľkou dávkou politikárčenia.

Prvý tábor stelesňuje najmä minister financií Igor Matovič, ktorý na financovanie masívnych opatrení odpovedá hmlisto. Isté je, že ani tento projekt dôkladne nedomyslel, stále ho mení a každý, hoci aj mierny kritik, si od neho vyslúži nadávky a prirovnanie k sociálnemu netvorovi, čo nechce ľuďom dopriať. Sekunduje mu minister práce Milan Krajniak, ktorý by sa s ekonomickými názormi nestratil v ľavicových kruhoch. Je proti povinnému vstupu mladých do druhého dôchodkového piliera, v rozhovore sa ukázalo, že nevedel, v akom fonde si sporil na dôchodok a blúzni o zriadení štátnej banky (aby ľudia neplatili poplatky). Pohľad na fungovanie štátnej zdravotnej, sociálnej poisťovne či minulosť štátom vlastnených bánk akoby nebol dostatočným mementom.

V druhom tábore je najviditeľnejší Richard Sulík, ktorý sa počas nekonečných koaličných hádok a prehlbujúcich sa finančných problémov obyvateľstva vozí po Slovensku s pochybnými nemeckými zbohatlíkmi v rámci reality šou. Zároveň je však logicky proti zvyšovaniu daní, nezmyselným dohodám so Slovnaftom, po ktorých sa ceny palív aj tak zdvihli, a apeluje na adresnosť finančnej pomoci. Jeho minister školstva zas správne poznamenáva, že nemáme dosť učiteľov a namiesto toho sa budú peniaze nalievať do krúžkov neoveriteľnej kvality od výmyslu sveta a opatrenie si vyžaduje zamestnanie stoviek nových úradníkov.

Presne v tejto situácii by sa žiadalo, aby zakročil premiér, ak nie ako rozhodca, tak aspoň mediátor sporov v koalícii. Lenže na jeho stoličke sedí štatista a alibista.

Stalo sa pravidlom, že premiér chodí raz mesačne sám, bez oponenta, do diskusnej rozhlasovej relácie Sobotné dialógy. Eduard Heger si zvyk osvojil natoľko, že v poslednej relácii sa moderátorky pýtal azda viac ako ona jeho. Pýtal sa jej, ako má teda veci riešiť a kládol sám sebe rečnícke otázky. Pýtal sa veľa, bezobsažné odpovede striedal s bizarnými.

Odmietol plošné zvyšovanie platov učiteľov, peniaze chce dať len tým, čo majú deti.

Balík finančnej pomoci obyvateľov podľa neho treba prijať ihneď – pretože o ňom koalícia bezvýsledne rokuje, čím mediálne frustruje voličov koalície aj opozície, už celé mesiace.

Zlatým klincom bolo Hegerovo vyhlásenie: „Ja nie som šéf tejto koalície, som šéfom vlády, nado mnou je koaličná rada.“

Išlo len o potvrdenie toho, že reálnu moc si naďalej nechal v rukách Igor Matovič, hoci už nie je na čele vlády. Ale keď to prizná priamo premiér a tvári sa, že má zviazané ruky, je to alibizmus. Aká je náplň jeho práce, ak si nad koaličnými spormi umýva ruky?

Pripomína to legendárnu vetu jeho bábkového predchodcu. „Ja keby som mal takú moc, tak tu urobím také harakiri, len by sa tak prášilo,“ povedal v roku 2019 vtedajší premiér Peter Pellegrini.

Po najnovších Hegerových vyhláseniach môžeme definitívne povedať, že v slovenských podmienkach sa premiér bez vedúcej funkcie v strane neosvedčil. Nefungovalo to pri Ivete Radičovej, pri Pellegrinim ani pri Hegerovi. Jeho dvaja predchodcovia však o vlastnej nemohúcnosti tak trápne nevyplakávali vo verejnoprávnom rozhlase.