A čo keď sú Američania jednoducho maniakálni vrahovia

V rámci americkej ľavice sa začne kampaň za zákaz „útočných pušiek“. Prezident bude mať srdcervúci prejav. Republikáni sa budú brániť, že „zbrane nezabíjajú ľudí, ale ľudia zabíjajú ľudí“. Celý cirkus potrvá niekoľko dní až týždňov, kým na to všetci zabudnú. A potom sa to stane znova.

Je nepochybné, že masové streľby sa v Amerike dejú mnohokrát častejšie ako kdekoľvek vo vyspelom svete. Je to dvestodvanásta masová streľba v USA tento rok a dvadsiatasiedma streľba v škole. Je tiež nepochybné, že Američania majú viac zbraní ako ktokoľvek na svete. Tvoria zhruba 4 percentá svetovej populácie, ale 40 percent civilne vlastnených zbraní sa nachádza v Spojených štátoch. Na 100 Američanov pripadá 120 zbraní.

https://standard.sk/209848/biden-po-masakri-na-zakladnej-skole-v-texase-vyzval-na-prisnejsiu-kontrolu-strelnych-zbrani/

Ľudia zabíjajú ľudí, nie zbrane

Logicky to vedie k úvahe, že tieto dve skutočnosti sú spojené. Nasleduje tak volanie po zákaze vlastníctva zbraní, po prísnejšej regulácii, obmedzení zásobníkov, žalobe zbrojárskych firiem a tak ďalej. Lenže celé je to zložitejšie. Vysoký počet obetí pri týchto udalostiach zrejme naozaj súvisí s používaním strelných zbraní. Je jednoduchšie ľudí postrieľať ako ubodať. Ale na mantre zástancov práva nosiť zbraň, že „zbrane nezabíjajú ľudí, ale ľudia zabíjajú ľudí“, je všeličo pravdivé.

Amerika nie je jediná krajina s vysokým počtom zbraní. Mierumilovné Švajčiarsko je na európske pomery po zuby ozbrojené a má jedny z najlaxnejších zákonov o zbraniach na kontinente. Švajčiari majú tradíciu lovu a domobrany. Po dokončení povinnej vojenskej služby majú Švajčiari možnosť si svoju pušku od armády odkúpiť. Výsledkom je, že na troch Švajčiarov pripadá zhruba jedna zbraň. To je síce o dosť menšie číslo ako to americké, ale reálne podiel Švajčiarov vlastniacich zbraň nebude o toľko menší ako podiel Američanov. Typický Švajčiar má totiž jednu pušku, ale Američan niekoľko, počet amerických domácností vlastniacich zbraň je 42 percent. Napriek tomu sa vo Švajčiarsku neodohrala žiadna masová streľba od roku 2001.

Možno namietnuť, že pravidlá na vlastnenie zbraní sú vo Švajčiarsku stále oveľa prísnejšie ako tie v USA. Zástancovia práva na držanie zbraní upozorňujú, že navrhované regulácie by často šialeným streľbám nezabránili. Pár dní pred udalosťami v Texase došlo k masakre v Buffale v štáte New York a v kostole v Laguna Woods v Kalifornii. Tieto štáty majú najprísnejšie zbraňové regulácie v USA. A masakry v roku 2011 v Nórsku alebo v roku 2019 na Novom Zélande ukazujú, že sa to môže stať aj v krajinách, ktoré veľkú kultúru zbraní nemajú.

Masovú vraždu je možné vykonať aj bez strelných zbraní

Ani eliminácia strelných zbraní nemusí zabrániť zločinnosti. Británia má jednu z najprísnejších regulácií týkajúcich sa zbraní na svete. Výsledkom je problém s nožmi a bodaním. V roku 2018 Londýn prekonal v miere vrážd New York. Británia sa tak snaží regulovať aj vlastníctvo nožov. To je zase najskôr príčinou rastúceho počtu útokov kyselinou.

Aj masovú vraždu je možné vykonať bez strelných zbraní. Ešte pred pár rokmi bol obľúbeným prostriedkom islamistických teroristov v Európe útok autom. V USA zase vlani v novembri v meste Waukesha útočník vošiel vozidlom do slávnostného sprievodu a zabil šesť ľudí.

Posledným argumentom, že vysoký počet masových vrážd nebude priamo súvisieť s počtom zbraní, je samotná Amerika. Kultúra zbraní je tam veľmi silná a právo na ne chráni druhý dodatok ústavy. Pomer domácností vlastniacich zbraň sa dlhodobo pohybuje okolo 40 percent. Za posledných 50 rokov najviac kolísal od 47 percent v roku 1990 po 37 percent v roku 2019. Pritom epidémia šialených strelcov je záležitosť až posledných 20 rokov.

Dobre je to vidieť na Wikipédii, ktorá školským streľbám v USA venuje dva články. Jeden tým pred rokom 2000 a druhý po ňom. Pri prečítaní zoznamu strelieb na škole pred rokom 2000 vyskočí ihneď jedna skutočnosť. Drvivá väčšina má jednu obeť. Nie je to teda zoznam masakier, ale obyčajných vrážd.

Archetyp masového vraha

To vedie k smutnému a zarážajúcemu záveru. Problémom nie sú zbrane, ale samotní Američania. O hlbokom probléme americkej spoločnosti tak hovorí čoraz viac ľudí. Šéfredaktor magazínu Commentary John Podhoretz vo svojom podcaste spomenul „zlý nihilizmus“, ktorý zasiahol USA. Komentátorka Bari Weissová napísala, že jednou z príčin amerického násilia je „spoločenská hniloba, ktorá zachvátila Ameriku, nihilizmus a nenávisť k sebe navzájom“. Ďalší komentátor Noam Blum zase tweetoval, že „hojnosť strelných zbraní síce uľahčuje páchanie masových strelieb, ale neuľahčuje utváranie mladých mužov so sklonmi k masovému vraždeniu. Práve tento archetyp je jedinečnou americkou chorobou. Samotné streľby sú jeho dôsledkom.“ Potom dodal, že zákaz zbraní by len viedol k tomu, že tento „archetyp“ by našiel iný spôsob, ako vraždiť.

Prečo sú masové streľby fenoménom posledných zhruba dvadsiatich rokov? Komentátori, politici, vedci a ďalší poukazujú na mnoho faktorov s rôznym stupňom pravdepodobnosti. Na vine má byť atomizácia spoločnosti, zlý systém starostlivosti o psychicky chorých, násilie vo videohrách, komiksoch a televízii, rasizmus, mizogýnia, sociálne siete a nespočetné množstvo ďalších.

Svoj diel viny na tom ale nepochybne nesú médiá. Nie je náhodou, že počet masových strelieb narástol od roku 2000. V apríli 1999 dvojica žiakov na strednej škole v Columbine zabila 13 ľudí. V tom čase išlo o najhoršiu masakru na strednej škole v americkej histórii. Bohužiaľ, od tej doby bol niekoľkokrát prekonaný.

Šíri sa ako vírus

Masakry, ktoré nasledovali, sú pokusom ich napodobniť. Vlastne ide naozaj o epidémiu, nápad spáchať takýto hrozný čin sa šíri ako vírus.

V roku 2013 Ari Schulman, šéfredaktor magazínu o vede The New Atlantis, napísal pre Wall Street Journal článok s titulkom Čo masoví vrahovia chcú a ako ich zastaviť. Článok je stále aktuálny. Najskôr popisuje typického strelca. Tí nebývajú blázni, šialenci alebo mentálne chorí v lekárskom zmysle. Spája ich „veľkohubosť, neznášanlivosť, povýšenosť, pocit oprávnenosti“ a bývajú „zberači krívd“, ktorí si pestujú svoj zranený narcizmus. Aby si zachovali svoje ego, zveličujú predchádzajúce poníženia a externalizujú svoj hnev, pričom zo svojich frustrácií obviňujú druhých. Rozvíjajú násilné fantázie o hrdinskej pomste voči bezcitnému svetu.

Často nemajú kriminálnu históriu. Masová vražda je ich prvým hrozným činom. „Z týchto zistení vyplýva, že masové streľby sú svojho druhu divadlom. Ich účelom je v podstate terorizmus – vo väčšine prípadov ale bez politickej agendy. Verejný pohľad masového zabíjania väčšinou náhodných obetí sa má vnímať ako útok proti spoločnosti ako takej. Typické zavŕšenie činu v podobe samovraždy popiera spravodlivosť a dáva strelcovi konečnú a definitívnu kontrolu,“ píše Schulman.

Masové vraždy sa nám často zdajú nezmyselné. „Zvrátená pravda je, že práve táto nezmyselnosť je cieľom masových strelieb: Je to prostriedok, ktorým sa v nás páchateľ snaží vyvolať pocit nenávisti. Rovnako ako teroristov možno aj masových strelcov v obmedzenom zmysle považovať za racionálnych aktérov, ktorí vedia, že pokiaľ budú postupovať správne, vyvolá to v povedomí verejnosti požadovaný efekt. Súčasťou tohto kalkulu zla je aj súťaživosť,“ dodáva Schulman.

Jeden útočník, ktorý prežil, sa priznal, že „šiel na rekord“, v pozostalosti ďalšieho sa našla „bodovacia listina“ predchádzajúcich masakier. Vrahovia často odkazujú na predošlé masakry, študujú ich, kopírujú postupy a vyzývajú k ďalším.

Ako informovať

Schulman uvádza, že „nákazlivosť“ sa preukázala pri ďalšom type násilných činov, pri samovraždách. Spôsob, akým médiá o samovraždách informujú, ich môže priamo ovplyvniť. V roku 1984 zachvátila Viedeň séria samovrážd v metre. Rakúski psychiatri presvedčili lokálne noviny, aby zmenili svoj spôsob o ich informovaní. Ich počet následne klesol o 75 percent.

Schulman uvádza vlastné odporúčania, ako informovať o masových vraždách tak, aby nepovzbudzovali budúcich útočníkov. Po prvé, nezverejňovať ich myšlienky a propagandu. Po druhé, nezverejňovať ich mená a fotografie. Po tretie, nepísať o ich živote a nešpekulovať o motíve. Po štvrté, obmedziť popis len na najnutnejšie a nepísať o krvavých detailoch. Po piate, nezverejňovať videá a fotografie činu. Po šieste, minimalizovať popis a zábery smútiacich pozostalých. Po siedme, znížiť saturáciu. Písať o incidente ako o bežnom zločine, nie mimoriadnej udalosti. A po ôsme, snažiť sa zmeniť štýl debaty. Pri znižovaní počtu samovrážd sa osvedčilo prinášať príbehy tých, ktorí si svoj čin rozmysleli.

Tieto rady sa môžu zdať bezcitné a priamo protichodné k novinárskemu remeslu. Majú však za cieľ zmenšiť pokrytie incidentu, znalosť šialených strelcov, zobrať im, po čom túžia, a tak zastaviť túto epidémiu.

Otázkou je, či vo svete, kde sa každá takáto udalosť stane politickým sporom, kde senzáciechtivé káblové televízie 24 hodín denne vysielajú zábery tragédie a sociálne siete špekulujú vo veľkom, je niečo také vôbec možné.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.