Porážkou nepriateľa sa zlo vojny nekončí

Zvyšní účastníci pochodu boli ubytovaní v tábore v Pohořeliciach a okolitých obciach. Vzhľadom na hygienické podmienky – napríklad pitná voda bola vozená v cisterne na močovku – sa v tábore rozšírila epidémia týfusu a úplavice, ktorej mnohí podľahli. Celkový počet obetí zostáva nejasný. Rakúske zdroje hovoria o zhruba dvoch tisícoch mŕtvych počas samotného pochodu a dvoch tisícoch v pohořelickom tábore. České zdroje uvádzajú číslo pod 1 700 obetí, ktoré však iní historici spochybňujú.

Zodpovednosť za tieto udalosti nie je jednoduché určiť. Okrem policajných jednotiek sa vyháňania zúčastnili tisíce mladých robotníkov z brnenskej Zbrojovky. Na tých mali účastníci pochodu najhoršie spomienky. Títo mladí muži, ktorí do poslednej chvíle výrobou zbraní podporovali nemecké vojnové úsilie – a išlo o dobre platenú prácu, nie o nútené nasadenie –, si zrejme potrebovali dokázať svoje vlastenectvo a vyhnúť sa obvineniam z kolaborácie.

Výpovede pamätníkov uvádzajú niektoré zvlášť kruté činy, ktoré sa počas pochodu stali. Účastníci boli bití gumovými hadicami, bol im odopieraný prístup k vode, ktorú im po ceste ponúkli miestni obyvatelia, niektorí boli priamo na ceste dozorcami ubití. Pamätníčka uvádza, ako jeden z mladých dozorcov vytrhol matke z náručia malé dieťa a hodil ho do rieky.

Masaker v Postoloprtoch

Trochu iným príbehom je likvidácia nemeckých obyvateľov z Postoloprt a Žatca na konci mája a na začiatku júna 1945. Táto udalosť nebola živelná, bola dielom Československej armády za asistencie dobrovoľníckych Revolučných gárd. Nemeckí muži z Postoloprt a Žatca boli sústredení v postoloprtských kasárňach. Ženy, deti a starci v tábore v neďalekej bažantnici. Mnohí z nich boli bez súdu zastrelení, pričom hroby si predtým museli sami vykopať.

Počty obetí sú aj v tomto prípade nejasné. Udalosť bola vyšetrovaná už v roku 1947, keď bolo z deviatich hromadných hrobov na rôznych miestach exhumovaných 763 tiel, z toho päť žien a jedno dieťa. To je však nepochybne len časť obetí. Svedecky je doložená napríklad poprava piatich chlapcov, ktorí sa pokúsili o útek. Vyšetrovacia komisia v roku 1947 odhadla počet mŕtvych na 2 300. Dnes historici odhadujú ich počet medzi dvoma a troma tisícmi.

Hoci prípad bol vyšetrovaný už pred komunistickým prevratom, výsledky vyšetrovania zostali „vo verejnom záujme“ utajené a vinníci nepotrestaní. Komisia ospravedlňovala udalosti „revolučnými pomermi“ a tiež tým, že vojaci „boli odkázaní na informácie niektorých nevhodných jednotlivcov, ktorí si tým vybavovali svoje osobné účty”. Druhým argumentom proti zverejneniu bolo možné využitie informácií v zahraničí na kampaň proti Československu. Tento prístup sa týkal všetkých masakrov Nemcov, nielen toho postoloprtského.

Slováci neboli lepší

Ak by mal čitateľ pocit, že ide výhradne o český problém, opak je pravdou. V noci z 18. na 19. júna 1945 postrieľali príslušníci pešieho pluku z Petržalky neďaleko Přerova 120 žien, 71 mužov a 74 detí nemeckej a maďarskej národnosti – najmladšie dieťa bolo len štvormesačné – z viacerých slovenských obcí. Medzi obeťami boli aj partizáni bojujúci v Slovenskom národom povstaní. Cennosti, ktoré po mŕtvych zostali, si vojaci rozdelili medzi sebou.

A keď dnes hovoríme o ruskom a našom prístupe k spravodlivosti, treba zmieniť aj ďalší vývoj. Veliteľ sovietskej posádky nechal slovenského veliteľa Karla Pazúra zatknúť a odovzdal ho československým orgánom. Tie však prípad ďalej nevyšetrovali. Až v roku 1947 bol prípad znovu otvorený po intervencii medzinárodných organizácií a Pazúr bol odsúdený najprv na Slovensku na sedem a pol roka, po odvolaní v Prahe na 20 rokov väzenia. Nakoniec si však odsedel iba rok a po prepustení si užíval kariéru hrdinu protinacistického odboja.

Čo bude po vojne na Ukrajine?

Predstavme si, že sa Ukrajine s pomocou západných štátov podarí dobyť späť Donbas. Čo bude nasledovať? Divoké ani organizované transfery obyvateľstva, aké nasledovali po druhej svetovej vojne, zrejme nepripadajú do úvahy. Vybavovanie si účtov, hľadanie zradcov a kolaborantov a „instantná spravodlivosť“ sú naopak veľmi pravdepodobné. Už dnes máme správy, že na dobytých územiach nerabujú len Rusi, ale aj Ukrajinci.

Viac-menej živelný brnenský pochod smrti i armádou organizovaný postoloprtský masaker ukazujú, čoho je po vojne schopný aj relatívne civilizovaný národ. Treba si položiť aj túto otázku: Ak by sa podobné udalosti mali odohrávať na územiach dobytých ukrajinskou armádou, bude Západ ruské obyvateľstvo chrániť? Bude podobné udalosti ututlávať, ako to robili československé orgány v prípade povojnových masakrov nemeckých obyvateľov? Alebo ich dokonca legitimizuje ako odplatu za Buču?

Vo svetle vlastnej povojnovej histórie by mal Západ zvažovať aj možné následky bezpodmienečného víťazstva Ukrajiny.