Schröder: Žiadne mea culpa nebude

Môžem vám povedať, že Putin má záujem na ukončení vojny. Ale nie je to také jednoduché. Je tu niekoľko bodov, ktoré si treba vyjasniť, povedal Gerhard Schröder v najnovšom rozhovore. Podstatne jednoznačnejšie je to so samotným Schröderom.

Gerhard Schröder Foto: TASR/DPA

Tlak najmä z Európskeho parlamentu bol obrovský, vo vzduchu visel návrh, že krajiny EÚ by mali zaradiť vlastných občanov na zoznam protiruských sankcií. Ten nevídane ostrý nastroj by spôsobil, že Európania v ruských funkciách by doma už nemohli normálne fungovať. Tlak dosiahol svoj cieľ – poslední európski expolitici v ruských službách sa vzdali svojich lukratívnych funkcií. Medzi nimi je Karin Kneisslová, ministerka zahraničných vecí v jedenapolročnej pravicovej rakúskej vláde Sebastiana Kurza, ktorú svet spoznal iba preto, lebo sa ruský prezident Putin „spontánne“ dostavil na jej svadbu do štajerských vinohradov. Bývalá špičková novinárka Kneisslová, ktorá sa zatrpknutá so svojimi psami, ale už bez svojho manžela, stiahla do južného Francúzska, odstúpila po roku z dozornej rady Rosnefťu.

Napokon to urobil aj Gerhard Schröder. Ešte chvíľu predtým to rezolútne odmietal: Chcel zo svojich ruských funkcií odstúpiť iba v prípade, ak by Rusko Nemcom zavrelo plynový kohútik, ale to – bol presvedčený – „sa nestane“. Teraz sa bývalý kancelár a osobný priateľ Vladimira Putina vzdal svojej nominácie v dozornej rade Gazpromu aj predsedníctva dozornej rady Rosnefťu, za ktoré údajne ročne inkasoval 600-tisíc dolárov.

Sedemdesiatosemročný sociálny demokrat určite nebude odkázaný na prísne vymedzené sociálne dávky, ktoré ku koncu svojho kancelárovania zaviedol pod odstrašujúcimi názvami Hartz IV, 1-Euro-Job alebo Ich-AG ("Ja-akciovka"). Tipujem, že stále dobre zarába jeho piata (mladá a kórejská) manželka, on poberá dôstojný dôchodok kancelára a okrem toho si zarobil približne 20 miliónov eur. Na rožky má.

Problém maskulínneho lámača sŕdc je iný: Je z neho verejný vyvrheľ.

Keďže od Putina sa dištancovať nechce, odvolali ho v Nemecku zo všetkých čestných funkcií, ktoré mal v médiách či futbale; čestného občianstva Hannoveru sa vzdal radšej skôr, ako mu ho jeho rodné mesto mohlo odobrať (čo naposledy posmrtne urobilo Adolfovi Hitlerovi); jeho strana SPD začala proces o jeho vylúčení zo strany; no a po tom, ako všetci zamestnanci jeho kancelárie v Spolkovom sneme, na ktorú má ako bývalý kancelár zákonný nárok, dali kvôli Putinovej vojne výpoveď, mu zrušil Spolkový snem kanceláriu ako takú. K nešťastiu chýbalo už len to, že tri cenné maľby, ktoré dlhodobo vystavoval pred kanceláriou na parlamentnej chodbe, mu boli ukradnuté. Drzosť, s akou páchatelia „šlohli“ v chráme demokracie Schröderovo umenie, hovorí za všetko.

Schröder s nemeckými médiami, ktoré ho unisono odsudzujú ako Putinovho lobistu, už dávnejšie nekomunikuje, paradoxne dal ale rozhovor progresívno-protiruskému denníku New York Times. Trval tam na svojom: „Neurobím mea culpu,“ povedal sediac vo svojej rozľahlej kancelárii plnej svetla a umenia v centre Hannoveru, „to nie je moja parketa.“ Vysvetlil to takto: „Bol som kancelárom. Nemohol som sa vrátiť k práci právnika, ktorý sa zaoberá nájomnými zmluvami. Potreboval som projekt. Niečo, čo som vedel robiť a kde som mohol slúžiť nemeckým záujmom.“

Staré dobré časy v roku 2004. Foto: TASR/AP

Zvýšenie závislosti Nemecka od ruského plynu ani spätne nepovažuje za chybu. Závislosť sa zvýšila z 39 percent v roku 2011 na terajších 55 percent, čo predstavuje 200 miliónov eur v platbách za energie, ktoré Nemecko denne platí Rusku. Vážnym momentom bolo náhle rozhodnutie jeho nástupkyne Angely Merkelovej v roku 2011, podľa ktorého Nemecko chcelo čo najrýchlejšie vystúpiť z jadrovej energie. Merkelová bola preto „otvorená“ pre „prechodnú energiu“ – plyn. Kľúčoví lobisti pre ďalšie a ďalšie plynovody pre čoraz viac ruského plynu boli v Merkelovej vládach dvaja sociálni demokrati: Frank-Walter Steinmeier a Sigmar Gabriel – obaja odchovanci Schrödera, obaja z jeho politickej domoviny Dolné Sasko.

V rozhovore sa novinára New York Times pýtal: „Prečo by sme mali ako vláda namietať? Nikdy nikomu nenapadlo, že by sa to mohlo stať problémom. Bol to len spôsob, ako zaobstarať plyn pre Nemcov, pre nemecký ťažký priemysel a tiež pre chemický priemysel, s menšími problémami a prerušeniami.“

Schröder a Putin majú veľa spoločného, napríklad pôvod z drsných podmienok. Schröderova matka bola upratovačka a sama vychovávala päť detí. Narodil sa v roku 1944, rok pred skončením druhej svetovej vojny, a nikdy sa nestretol so svojím otcom, ktorý bojoval na strane nacistov a zahynul na východnom fronte, tak ako sa Putin nikdy nestretol so starším bratom, ktorý zahynul pri nemeckej blokáde Leningradu. „To vytvorilo určitú blízkosť,“ priznal sa Schröder americkým novinárom, „bol tu pocit, že sa môžete jeden na druhého spoľahnúť.“ Putin vie plynule nemecky, obaja lídri si mali čo povedať, obaja sú mačovia starej školy, padli si do oka. Schröder tvrdil: „Obraz, ktorý majú ľudia o Putinovi, je len polovica pravdy.“

Nepopieral, že ruský opozičný politik Alexej Navaľnyj bol otrávený: „Áno, ale kým?“ Ešte keď Putin vlani na jeseň hromadil vojská na ukrajinských hraniciach, Schröder navštívil svojho priateľa v Soči, jednom z Putinových obľúbených útočísk, oproti severnému pobrežiu Čierneho mora, ktoré sa ruské vojská snažia odtrhnúť od Ukrajiny. New York Times píše: „Na fotografii z mobilného telefónu, ktorú mi pán Schröder z tejto návštevy ukázal, sa obaja muži na seba usmievajú, pán Putin v červenom hokejovom výstroji a pán Schröder v svetlomodrej košeli a saku. Na otázku, o čom sa rozprávali, mi povedal: ‚O futbale.‘“

Schröder sa od Putinovej invázie Ukrajiny dištancuje, „táto vojna bola chybou“, nie však od Putina. Neverí, že rozkaz na masaker v Buči prišiel od Putina, skôr „od nižšieho orgánu“, v každom prípade „sa to musí vyšetriť“. Sprostredkovateľská misia Schrödera sa v marci skončila neúspechom, exkancelár je ale podľa vlastných slov ďalej k dispozícii, „teraz musíme čo najrýchlejšie vytvoriť mier. Môžem vám povedať, že Putin má záujem na ukončení vojny. Ale to nie je také jednoduché. Je tu niekoľko bodov, ktoré si treba vyjasniť“.

Schröder je tvrdohlavý, mnohé nemecké priateľstvá obetoval za to jedno s ruským prezidentom, nedá si povedať. Je už len málo jednotlivcov, ktorí ho doma v Hannoveri navštevujú. Je z neho osamelý starý muž, vyvrheľ vylúčený z dobrej spoločnosti, nedávno vraj začal hrať na klavír.

Napriek všetkému je neochvejne presvedčený, že „krajinu ako Rusko nemôžete dlhodobo izolovať, ani politicky, ani ekonomicky. Nemecký priemysel potrebuje suroviny, ktoré má Rusko. Nejde len o ropu a plyn, ale aj o vzácne zeminy, ktoré nemôžete nahradiť“.

Hosťom z Ameriky oznámil: „Keď sa táto vojna skončí, budeme sa musieť vrátiť k rokovaniam s Ruskom. Robíme to vždy.“ Svoje pôsobenie pre Ruskú federáciu obhajoval takto: „Vždy som slúžil nemeckým záujmom. Robím, čo viem. Aspoň jedna strana mi dôveruje.“

Schröderova tragédia spočíva v tom, že tá strana sa nevolá Nemecko.