Mikloško: Gender nie je centrálna téma, deti trápia úplne iné veci

O inštitúcii komisára pre deti sme roky nič dôležité nevedeli, zrazu sa zdá, že je to veľmi dôležitá funkcia, o ktorú mesiace prebiehal ťažký konflikt. V čom je tá funkcia dôležitá? Alebo médiá útočili na konzervatívnych kandidátov len preto, že sú konzervatívni?

Funkcia je veľmi dôležitá. Je to nezávislá funkcia ochrany detí. Má ju zastávať človek nestranícky a nezávislý s tým, že obhajuje záujmy konkrétnych detí. Myslím si, že treba zmieniť niekoľko vecí. Prvou je, že sa dieťa na komisára môže obrátiť ústne či písomne. Druhou vecou, ktorú chcem viac rozvinúť, je zisťovanie názorov detí, či skôr monitorovať názory detí. Znamená to, že treba ísť medzi nich, či už osobne, alebo prostredníctvom výskumných tímov, a opýtať sa, čo ich naozaj trápi. To je podľa mňa veľmi dôležité, pretože dnes sa zaoberáme deťmi, ktoré majú ťažkosti, čo je správne, odvolávame sa pritom na ich názory, no mnohokrát sa ich na to ani neopýtame. Nepýtame sa, čo ich trápi, aké majú ťažkosti, čoho sa obávajú, lebo to je veľmi výrazný jav, že strach u detí narastá.

Tretia vec je spolupráca s ostatnými na systémových zmenách. Komisár zistí, čo konkrétne nefunguje, potom buď sám, alebo v spolupráci s inými orgánmi sa to pokúsi zmeniť. Osobne sa dlhodobo zaujímam o problematiku vynímania detí. Odlúčenie detí od ich rodín je niekedy zásah, ktorý je potrebný a niekedy zas riešený unáhlene, čo je na škodu dieťaťa. Treba to individuálne analyzovať, zvolať si všetkých zainteresovaných a zmeniť stav tak, aby to bolo v prospech dieťaťa.

Štvrtou vecou je mediálna a osvetová oblasť. To znamená, čo najviac hovoriť o problematike detí a o tom, čo ich trápi – verejne aj prostredníctvom médií. Piatou oblasťou je zahraničná spolupráca s inými komisármi.

Čo k tomu chcete priniesť vy?

Dať podporu ľuďom, ktorí pracujú s deťmi. Na Slovensku je to veľakrát tak, že si ľudia povedia, ja na iné nemám, tak budem robiť s deťmi, a to by malo byť opačne. Tí, čo sú najšikovnejší a zároveň cítia povolanie, tí by mali byť s deťmi a tí by mali pociťovať silný podporný spoločenský status, ako sú učitelia, sociálni pracovníci či iní odborníci, ktorí pracujú s deťmi.

Ako fungujú tie sťažnosti od detí, píšu na úrad komisára? Funguje to?

Nedostatočne. To, čo som zatiaľ mapoval, sú predovšetkým sťažnosti od rodičov a ich rodičovské konflikty. Podnety prichádzajú v čase, keď sa rodičia rozvádzajú a bojujú o dieťa. Je to boj rodičov a dieťa je tam obeť.

Dnes je doba, v ktorej sa deťom v mnohom ustupuje. V minulosti sa viac zdôrazňovala disciplína a dnes pochopenie. Nie je potrebné, aby sme rehabilitovali význam disciplíny pri výchove aj vzdelávaní?

Rád hovorím, že rodič má pravú a ľavú ruku. Ľavá ruka je to, čo dieťa najviac potrebuje, tým je bezpodmienečné prijatie, láska, aby sa dieťa cítilo v dobrom aj v zlom milované. Pravá ruka je zas určovanie hraníc. Je to umenie tieto dve ruky vyladiť, lebo ak len milujem dieťa a nedávam mu hranice, tak dieťa sa cíti neisté a môže mať z toho vnútorný problém. Naopak, ak mu dávam len hranice a ono necíti, že je milované, tak to je dieťa, ktoré sa cíti, možno až trochu expresívne, pod nejakým terorom dospelého. Ak sa v tejto rovnováhe vychová dieťa, tak je to správne. Dieťa, ktoré je aj milované a má aj hranice, sa cíti v bezpečí a môže naplno rozvinúť svoj potenciál.

Takže disciplína je dôležitá, dobre tomu rozumieme?

Disciplína vo vyváženosti s bezpodmienečnou láskou. Pýtal som sa človeka, ktorý dlhodobo pracuje s narkomanmi, ktoré deti sú najrizikovejšie pre závislosť, a on povedal, že na prvom mieste sú deti, ktoré sú z rozpadnutých rodín. Na druhom mieste, to ma prekvapilo, boli deti, ktoré nemali nikdy určené hranice. To je naozaj dôležité povedať, že dieťa sa určením hraníc dostáva do bezpečia. Samozrejme, možno sa niekedy nejako prekročia, veď každé dieťa hľadá svoju cestu. No rodič ho do tých hraníc dostáva, aby sa tam cítil v bezpečí a dieťa mohlo rozvíjať svoj potenciál a talent.

Dnes žijeme dobu narcistického kultu, zbožšťujeme slobodu, možnosť voľby viac ako vytrvalosť, prípadne záväzky voči kolektívu. Sú to všetko dôsledky individualizmu. Zdá sa, že váš pohľad bude trochu narážať na dogmy našej doby.

Moja základná myšlienka je využívať zdravý sedliacky rozum. Podľa výskumov zhruba 40 000 generácií pred nami sa vychovalo vo formách rodín, kde bol základ muž, žena a deti. Počas tých generácií sa niečo naučili, niečo zdedili. Podľa mňa je zdravý sedliacky rozum pri výchove najdôležitejší. Je to univerzálne, tie isté potreby dieťaťa sú v Afrike, v Ázii a tie isté sú aj u nás. Historicky to bolo tiež rovnaké, aj keď sa doba v niečom menila. Z tohto hľadiska nevymyslíme vo výchove dieťaťa niečo veľmi nové. Samozrejme, vieme, že niektoré veci musíme viac rozvíjať a niektoré menej. Ale tie základné princípy stále platia, a čo je najdôležitejšie, dieťa potrebuje vyvážené a bezpodmienečné vzťahy, tie sú nutné, a hovorím to z hľadiska vedeckých poznatkov, vo významovom kontexte vzťahovej väzby, ktorá dáva dieťaťu bezpečie.

Keďže do vás bijú gendristi hlavne pre gender ideológiu, tak poďme priamo na vec: v čom je gender nebezpečný pre deti?

Nemám problém s inak orientovanými ľuďmi, mám veľa priateľov medzi nimi, poznám veľa detí, ktoré vyrastajú s tým, že sú inak orientované a nemám s tým najmenší problém. To, čo však vnímam, je, že dieťa na svoj vývin potrebuje mužskú a ženskú postavu, to je tá vyváženosť, ktorá mu umožňuje naplno získať identitu. Z toho hľadiska je pre dieťa extrémne dôležité, aby malo kontakt s obidvomi pohlaviami. Samozrejme, ak je rodina s jedným rodičom, tak je potrebné, aby bolo to druhé pohlavie vyvážené druhými osobami, ktoré sú okolo dieťaťa. Keď žena žije sama s dieťaťom, tak by mal vstúpiť do života dieťaťa nejaký iný muž – napríklad učiteľ, tréner, starý rodič. Z tohto hľadiska som presvedčený, že dieťa nemôže naplno rozvinúť svoj potenciál v zväzku homosexuálneho páru.

Gendristi povedia: ako to môže dieťaťu škodiť, veď tí ľudia mu dávajú lásku.

Samozrejme, tí ľudia majú v sebe city a lásku, no sú tam ďalšie veci, ako identita, stabilita. Aj heterosexuálne páry sa rozvádzajú, ale je tam vyššia pravdepodobnosť, že naplnia dieťaťu, čo potrebuje. V Amerike prebehlo výskumné porovnanie, v jednom štáte USA boli povolené adopcie homosexuálom, v druhom to nebolo povolené. Detí z obidvoch štátov sa pýtali, čo im chýba. Deti najviac hovorili, že tí ľudia nás mali radi, ale chýbal nám kontakt s druhým pohlavím. Napríklad jedno dievča popísalo, ako si hľadalo biologického otca a v tom jej bránili. V homosexuálnych zväzkoch dieťa nemôže dostať to, čo potrebuje.

Táto téma je veľmi ideologická a týka sa malej skupiny ľudí, ale tá skupina dokáže narobiť veľký hluk v médiách. Zrejme sa k tomu pridá aj tlak súdov zo zahraničia. Má váš úrad kompetencie aj v tom, že bude prizývaný k súdnym sporom alebo bude zasahovať nejakými svojimi vyjadreniami?

Náš úrad môže zasiahnuť, ak vníma, že práva dieťaťa sú porušené. Nie sme prizývaní vždy, no ak zaregistrujeme nejaký podnet, môžeme vstúpiť do konania a byť vypočutí.

A akú váhu má to vypočutie?

Má to váhu, keďže ide o ústavnú funkciu a zároveň je to funkcia s morálnou váhou. Nerád by som začal pôsobenie tým, že gender je centrálna téma, lebo deti trápia úplne iné veci. A tým sa chcem v praxi hlavne venovať.

Súhlasím, poďme na to. O čo presne ide?

Deti ohrozené chudobou. Podľa štatistiky ministerstva financií je dnes 37 percent detí v jednorodičovských rodinách a 34 percent vo viacdetných rodinách, ktoré sú ohrozené chudobou. V niektorých komunitách je riziko, že nebudú mať dostatok potravín alebo prístup k zdravotnej starostlivosti.

Druhou skupinou sú deti, ktoré sú ohrozené vyňatím. Je to náročné: keď sú deti ohrozené vyňatím, to treba preventívne riešiť a hľadať možnosť, ktorá je pre dieťa najlepšia.

My máme liberálny rozvodový zákon, aj v porovnaní so západnými krajinami. Mieni sa váš úrad zapojiť do formovania toho, či netreba upraviť rozvody na Slovensku?

Povedal by som, že náš pohľad je pohľad dieťaťa. Rozvody na Slovensku výrazne nenarastajú, ale narastá počet konfliktov, ktoré veľmi škodia dieťaťu. Deťom sa doslova vedome ubližuje a toto je potrebné začať riešiť. Rozvod nie je jednoduchá záležitosť, rozvody často deti bolia a ubližujú im. Rozumiem zložitým situáciám, ktoré nastávajú. No množstvo detí je zranených rozvodom a odnesú si do budúceho života vnútornú neistotu, ktorá im komplikuje budúce vzťahy.

Už niekoľko rokov máme rastúci počet populácie, ktorá sa nesobáši vôbec. Čo to znamená pre deti v takýchto zväzkoch?

Základný problém je stabilita. Robili sme výskum, ktoré deti sú najviac zastúpené v detských domovoch z hľadiska zväzkov, ukázalo sa, že jednorodičovské a nezosobášené zväzky sú pre deti najväčšie riziko. Jedna strana si zmyslí, že odíde, a nechránená strana na to veľmi doplatí. Ochrana detí v týchto zväzkoch je oveľa slabšia.

Budete mať ambíciu to štatisticky spracovať a verejnosti predostrieť?

Týmto štatistikám som sa aj v minulosti veľa venoval. Chcem naďalej spolupracovať so subjektami, ktoré tieto monitoringy robia. Je to situácia, ktorá je dokázateľná číslami.

Deti majú množstvo nových problémov, ktoré sú dôsledkom doby. Týkajú sa obrazoviek, sociálnych sietí, rôznych s tým spojených závislostí. Detskí psychiatri a neurológovia už dlho bijú na poplach. Budete sa tomu venovať?

Kyberpriestor je veľmi vážna vec. Psychologička Reichelová to pomenovala ako mediálne dieťa, to je dieťa, ktoré dá prednosť obrazovke pred ľudskou tvárou. To je naozaj nový fenomén. Na Slovensku sú ohrozené skupiny po fyzickej stránke, ale omnoho viac ľudí je postihnutých duševnými problémami. Hlavne pandémia to ukázala niekoľkonásobne. Štatistika z Česka hovorí, že tam o 20 percent narástla depresia, 30 percent má úzkostné poruchy. Štatistiky dokonca hovoria, že už každé piate dieťa má depresiu.

Prečo to tak je?

Práve sociálne siete majú na tom veľký podiel. Dieťa komunikuje virtuálne, zažije tam nejaké útoky alebo pocit osamelosti. Základ duševného zdravia sa tvorí v rannom detstve. Keď má dieťa naplnené detstvo, tak má obrovskú výhodu. Bohužiaľ, množstvo našich detí to tak nemá a narastá pocit neistoty, ku ktorej sa dopĺňajú ďalšie. Deti žijú pod obrovským tlakom mienky spolužiakov.

Ako tomu možno čeliť?

Najprv je podpora zdravého fungovania rodiny, voľnočasové aktivity, aby boli deti naplnené niečím iným. Základ je, že deti sú ochotné ísť tam, kde sú dobré vzťahy.

Viete si predstaviť, že by ste napríklad odporučili školám, aby deti nemali mobily na školách?

My sme v tomto smere mimoriadne liberálna krajina. V zahraničí je bežné, že pred vstupom do školy dieťa odovzdá mobil a dostane ho, keď odchádza. Na nemeckej škole robili výskum, kde zistili, že mládež má horšiu schopnosť vyjadrovať sa ako pred objavením kníhtlače. To je vec, ktorou sa musíme zaoberať, bez útokov na sociálne siete, ktoré svoj zmysel majú, ale spôsob, akým to mladí využívajú a koľko hodín tam strávia, je veľa. Začína sa to tým, že rodič nemá na dieťa čas a to dieťa potom niekam uniká.

Cítite na hlbšie zmeny dostatok spoločenskej podpory? Je doba na to zrelá?

Mám dobrú štartovaciu čiaru vďaka tomu, kto ma volil. Boli to strany, ktoré veľmi málo spolupracujú. Volili ma poslanci z OĽaNO, Smeru, nezávislí poslanci, väčšia časť Sme rodina. Cením si, že sa v prospech detí dokázali zjednotiť, a to by som rád dostal do praxe úradu komisára, verím, že sa to podarí. Chcem začať myšlienkou, ktorá by začala ľudí zjednocovať, pri presadzovaní záujmov dieťaťa by mali všetky politické strany postupovať rovnako. Toto spájanie pre dobro dieťaťa by som začal presadzovať naprieč celou spoločnosťou. Keď sa v tom podarilo zjednotiť politikov, nejde pritom o moju osobu, skôr o zmysel úradu, tak verím, že Slovensko sa v tom bude vedieť zjednotiť. Že dokážeme deťom pomôcť.

Veľa sa hovorí Rómoch, takzvaných marginalizovaných komunitách. Každá vláda to začne a potom to ide dostratena. Čo by tam bolo potrebné zmeniť?

Fungujú tam malé infraštruktúrne projekty. Pre mňa je obrovský inšpiračný príklad Gréckokatolícka rómska misia pri Prešovskej eparchii. Majú kňazov po všetkých týchto dedinách a dávajú dokopy rodiny. Treba dať dokopy ich infraštruktúru a znova budovať ich infraštruktúru rodiny. Treba tam urobiť zmenu, ale tú neurobíme z Bratislavy, musíme ísť na tie miesta a spolupracovať s ľuďmi, ktorí sa tomu viac venujú.

Teraz bol schválený veľký balíček pomoci pre rodiny. Ako ho vnímate?

Pozitívne. Tento krok je dobrý. Môžeme to vidieť v okolitých štátoch, kde vsadili na rodinnú politiku, veľmi sa im to oplatilo.

Dlho ste spolupracovali s katolíckym kňazom Mariánom Kuffom na Slovenskom dohovore za rodinu. Čo vám to dalo?

Maroša Kuffu veľmi obdivujem za to, ako vybudoval komunitu, kde vidieť praktickú lásku k chudobným a biednym. A vidieť, ako sa tam tí ľudia menia k lepšiemu. Zároveň je mi veľmi sympatický v jednoznačnosti a nebojácnosti hovoriť svoj názor.

Vaša skúsenosť s ním vás zrejme vyzbrojila aj osobnostne a nebudete mať problém čeliť útokom. Dnes sa mnohí ľudia, ktorí sa hlásia ku kresťanstvu, zľaknú kritiky. Nemýlim sa?

Nie je to jednoduché, držte mi palce. Ja by som to nazval, že sa pokúsim o prístup pro-child, lebo to nie je ani konzervatívne, ani liberálne. Bol by som rád, keby sme dospeli k tomu, aby sme začali rozmýšľať, čo je pre dieťa a čo proti dieťaťu.

Vybudovali ste veľkú a úspešnú organizáciu Úsmev ako dar. Čo s ňou bude teraz?

Preberie ju iný člen tímu a bude pokračovať ďalej. Ja sa stiahnem a budem pracovať pre všetkých. Komisár spolupracuje aj s inými organizáciami, čiže budem spolupracovať aj s Úsmevom, ale tak ako doteraz budem prizývať aj ďalších ľudí a ďalšie organizácie.

Problémom detí z centier pre deti a rodiny ste sa venovali desaťročia. Bude sa z vašej funkcie dať niečo zmeniť alebo ovplyvniť pre deti z domovov?

Rozhodne áno. Problematika detí v centrách pre deti a rodiny (po starom v detských domovoch, pozn. red.) je najvypuklejšia, lebo keď je už dieťa vyňaté, tak to najviac ukazuje na krízovú situáciu v rodine. Skúsenosti mám a verím, že ich uplatním na prospech veci. Pomôžu mi rýchlo rozpoznať, kde je problém a ponúknuť riešenie.

Napríklad?

Spomínam si na diskusiu, či sú pre rómske deti dobré dlhodobé internátne školy, moja okamžitá „úsmevácka“ skúsenosť hovorila: Pozor! „Naše“ deti na takých školách už boli a nefungovalo to. 

Koľko máme detí v detských domovoch a vyčlenených mimo biologické rodiny?

Celkovo je na Slovensku asi 15-tisíc detí mimo biologickej rodiny, z toho asi 5-tisíc je v centrách pre deti a rodiny (v detských domovoch, pozn. red.) a zvyšok je v náhradnej rodinnej starostlivosti.

Dá sa dosiahnuť, aby došlo k významnému zlepšeniu, aby sa ten počet znížil povedzme na polovicu?

Dlho sme si mysleli, že situáciu detí, ktoré nemajú možnosť vyrastať vo svojej rodine, vyriešia náhradné rodiny. Náhradné rodiny sú skvelé, ale nevyriešili to. Nie je totiž dostatok náhradných rodín. To, čo vnímame ako dôležité a čo súvisí s prácou komisára, je pomoc vlastným rodinám. Keď vybudujeme systém prevencie, môže to zlepšiť situáciu. V domovoch nie je väčšina sirôt, tie deti majú rodiča alebo rodičov. Keď sa pôjde týmto smerom, tak sa počet detí mimo rodinu bude znižovať, najmä prospech detí, ktoré žijú vo vlastných rodinách alebo v príbuzenských rodinách.

Keď sa stretneme o rok, čo by ste chceli, aby bolo iné?

Chcel by som, aby sa za ten čas urobilo viac pre poznanie duše dieťaťa. Aby sme lepšie porozumeli tomu, čo a ako prežívajú. Lebo dnes sa ich málokto pýta, čo si myslia a čo chcú. Tomu by som sa chcel venovať už prvý rok a potom systémové malé posuny v oblasti eliminácie chudoby. Ideme do doby, ktorá je ekonomicky veľmi neistá. V niečom bude zlepšenie a v niečom bude ťažšie udržať dnešnú úroveň, aby sa situácia nezhoršila. Ceny energií, ceny potravín, ceny bývania rastú. Mzdy veľmi nie. V rizikových a marginalizovaných komunitách by som rád dosiahol konkrétne posuny v systémovej pomoci deťom a rodinám, ako aj v príprave plánov, ako týmto deťom adresnejšie pomôcť.

Čitateľom Štandardu radi oznamujeme, že komisár Jozef Mikloško prijal našu ponuku a od leta bude v Štandarde pravidelne písať.