V jednej zo svojich kníh označujete filozofiu za podnik „nenormálny, dokonca asociálny“. Napriek tomu ste sa stali filozofom…
Neviem, nie som si istý, či som filozofom. Je ťažké definovať filozofa. Ale vy ste tiež filozofka, tak napríklad tú definíciu spoločne zvládneme…
Keď ma niekto predstaví ako filozofku, cítim sa trápne…
To poznám. Platón a ja – to nemožno povedať, že? Možno sa teda pozrime na to, prečo som sa začal filozofiou zaoberať, hoci ani to nie je jednoznačné. Dôvodov bolo niekoľko. Doma sa čítalo málo a asi som sa chcel vymedziť. Na gymnáziu som sa stretol s pozoruhodným učiteľom, ktorý mi predviedol, čo je to duchaplnosť, čo to znamená rozumieť literatúre. Ale rozhodne to nie je tak, že by som si v dvadsiatich povedal: Tak a ďalších štyridsať rokov chcem stráviť štúdiom filozofie. A viac neviem, ale to stačí. Nakoniec sa nám asi nikdy nepodarí pochopiť seba samých a byť si priehľadnými.
Ste okrem iného vydavateľom diela Martina Heideggera. Keď bol v roku 2014 zverejnený prvý zväzok takzvaných Čiernych zošitov, teda filozofových zápisníkov okrem iného z 30. a 40. rokov minulého storočia, znovu sa otvorila otázka, či a do akej miery bol jeden z najväčších nemeckých mysliteľov antisemita. Ale mne teraz nejde o Heideggera, ale o vás. Na vás sa vtedy uprela mediálna pozornosť, nielen nemecká, záujem bol medzinárodný. Medzi filozofiou a verejnosťou pritom tradične panuje napätie. Filozofi majú sklon médiami opovrhovať. To napokon vidíme aj u Heideggera... Ako ste vtedy vnímali svoju pozíciu?
Aj ja som voči niektorým mediálnym javom zdržanlivý. Fakt je, že v médiách sa filozofia často stáva trhom, ktorý premýšľaniu nepraje. Pokiaľ ide o kauzu Čierne zošity, samozrejme, vedel som, že Heidegger nie je hocijaký filozof a že otázka jeho vzťahu k židovstvu zaujíma širšie publikum – a to právom. Heidegger je mysliteľ ako Nietzsche alebo Wittgenstein. Akademický svet nemôže takéto postavy spútať a vznášať na ne výlučný nárok. Na záujem médií som bol preto pripravený. Pokiaľ z akademikov vyžaruje snobizmus voči verejnosti a médiám, potom ho nielenže nezdieľam, pripadá mi povrchný. Akademici si to možno chcú zastierať, ale fakt je, že kapitalistická trhová logika ovládla aj univerzity. Povyšovať sa nad mediálny trh je najneskôr od bolonskej univerzitnej reformy smiešny.
Za posledné tri roky ste vydal tri knihy – v jednej píšete o láske, v druhej o pravde a v tretej je vašou témou nenávisť. Sú to knihy, ktoré sú určené vzdelaným, ale nie akademickým čitateľom.
Áno, ale nechcem, aby to vyznelo, že som nepriateľom akademickej filozofie, rád prednášam a veľmi rád učím. Ale pokiaľ ide o čisto akademickú filozofiu, je pravda, že v tejto chvíli nevidím dôvod, prečo sa ňou nechať zväzovať.
Navyše si myslíte, že filozofia nerozumie ani svojej klasickej téme, láske…
Áno, láska je klasická téma, s ktorou sa filozofia míňa. Preto sa vo svojej knihe zaoberám literatúrou, hudbou, filmom. Tým chcem postihnúť celú šírku fenoménu. U Platóna nie je dobré začať ani skončiť.
Čo vám na klasickom platónskom prístupe prekáža?
Platón hovorí, že v jednotlivom hľadáme ideu, ktorá indivíduum presahuje. V istom zmysle je to pravda. Zdá sa, že napríklad pre krásu máme všeobecné kritériá. Asi existuje krása, ktorá je ťažko spochybniteľná a ktorá sa ukazuje napríklad v krásnom tele. Ale keď poviem svojej partnerke, že je krásna, potom tým nehovorím o kráse, ktorá zodpovedá všeobecným kritériám. Hovorím k nej ako k jedinečnej osobe, ktorá je pre mňa krásna práve vo svojej jedinečnosti. Všeobecné kritériá ma nezaujímajú.
Platónska tradícia hľadá definície. Považujete aj to za chybu? Vo svojej knihe predostierate nespočetné množstvo druhov lásky.
Lásku nemožno definovať. Jej význam je príliš bohatý. V láske je všetkého príliš.
Napriek tomu ponúkate keď nie definíciu, tak myšlienkovú niť, ktorá sa tiahne vašou knihou. Láska je sebaponíženie, poníženie vlastnej slobody. Doslova píšete: „Kto miluje, zrieka sa hry na slobodu.“
Áno, to je trochu provokatívne…
…zvlášť keď zároveň tvrdíte: „Človek 21. storočia vzišiel z dejín oslobodzovania.“ Ak je to pravda, je pre nás, moderných ľudí, ktorí si tak cenia svoju slobodu, láska v lepšom prípade čímsi nedostihnuteľným, v horšom – keď už na lásku dôjde – násilím…
Ale podľa mňa to tak je. V moderne pozeráme na človeka ako na sebestačnú bytosť. Vpísalo sa to do filozofie, politiky, morálky. Lenže keď milujeme, nie sme sebestační. Preto sa nám v láske veľmi nedarí, a preto sa pripájam k vete Theodora Adorna: „Každý človek – bez výnimky každý človek – sa dnes cíti nedostatočne milovaný, pretože každý človek vie len nedostatočne milovať.“ Domnievam sa, že táto neschopnosť súvisí s dôrazom na autonómiu. Láska nemôže stáť na nezávislosti. Keď milujeme, cítime slabosť, zraniteľnosť, strach, závislosť. Nepopieram dôležitosť autonómie, tá je kľúčová predovšetkým v morálke a politike. Ale v mileneckom vzťahu nemá svoje miesto. A ak niekto stavia vzťah na autonómii, dospieva v lepšom prípade ku karikatúre vzťahu.
Do nemčiny ste prekladali slovinského filozofa Slavoja Žižeka. Myslím si, že vaše úvahy sa v tomto bode stretávajú. Žižek ilustruje ťažkosti lásky na anglickom termíne to fall in love – zamilovanosť sa tu spája s pádom. Keď sa zamilujeme, strácame rovnováhu, strácame istotu. Podľa Žižeka to má láska na Západe ťažké preto, že pasivitu nechápeme ako niečo pozitívne, ako niečo, cez čo sa môžeme rozvíjať, dokonca nachádzať seba samého…
Áno, v pasivite zaznieva passio, čo je utrpenie aj vášeň. Pristúpiť na utrpenie, trpieť kvôli niekomu, to je niečo, čo nemienime znášať. Je príznačné, že moderna odmietla náboženstvo, tento tradičný zdroj múdrosti, podľa ktorej je utrpenie prirodzeným ľudským údelom. Trpieť je nám zaťažko aj preto, že v tom nevidíme zmysel. Lenže či už chceme alebo nie, trpieť budeme.
Najkrajšie pasáže nevenujete láske, ale opusteniu. „Opustenie je skúsenosť nekonečného smútku z toho, že sme vždy už opustení...“ Skúsenosť opustenosti spájate s Ježišovým výkrikom na kríži: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ A poznamenávate: „Samé tieto slová sú krížom. Sme radikálne opustení. Kedykoľvek nás niekto opúšťa, znovu zakúšame túto prvotnú ranu.“ Ale je to pravda, že opustenosť je naším východiskom? Nie je to tak, že sme na začiatku vpletení do vzťahov a až postupne sa stávame svojbytnými?
Asi by som to upresnil: opustenie je prvotný zážitok človeka ako indivídua. V určitom okamihu si uvedomíme, že ako jednotlivcovi nám chýba akákoľvek opora. Raz vypadneme z materského puta, o ktorom sme si mysleli, že predstavuje večné bezpečie, a žiadnu istotu už nikdy nezískame. V náboženstve sa uchováva a kultivuje myšlienka, že existuje niečo, čo nás prekračuje a čo nám dáva základ. Sami viete, že kresťanstvo pri týchto slovách na kríži nezostalo. Ale fakt je, že sme ranení a že sa tejto rane dostalo veľkolepého vyjadrenia práve na kríži.
Kým tieto slová na kríži odzneli, obrátil sa Pilát na Ježiša s otázkou: „Čo je pravda?“ Kresťanská dráma opustenia je zároveň krízou pravdy. Kríza pravdy – tak znie názov vašej knihy z roku 2021. Hovoríte v nej: Aké fake news? Veď pravda bola vždy problém.
Áno, to je predsa zrejmé. Ak je pravda najzákladnejšia životná orientácia, bola vždy kriticky ohrozená. Ľudia pravdu vždy skôr hľadali, než aby ju mali. Nikdy sa nám nič, hoci by išlo o naše najvnútornejšie presvedčenie, nepodarí previesť na niečo stabilné, neotrasiteľné. Pravdu si neustále vybojovávame. Tvrdiť, že žijeme v epoche, v ktorej sme stratili pravdu, je rovnako pomätené, ako tvrdiť, že žijeme v dobe, v ktorej sme prišli o lásku.
Filozofi majú tendenciu stavať pravdu proti názoru. Vy sa však odvolávate na Hannah Arendtovú, ktorá sa za filozofku nepovažuje a pre ktorú bolo zásadné hľadať pravdu nie napriek názorom, ale v názoroch…
Zvlášť v prípade politiky je nevyhnutné postaviť sa na stranu Hannah Arendtovej. Politika, ktorá si nárokuje pravdu, je zničujúca. Je to protidemokratické a je v zásade jedno, či za túto pravdu označujeme ideológiu alebo poznatky prírodnej vedy. Počas pandémie sme videli, že každá krajina reagovala inak. Nemecká vláda sa veľmi spoliehala na poznatky niektorých virológov. Chápem, že bolo treba reagovať rýchlo, ale napriek tomu si teraz musíme otvorene povedať: ocitli sme sa na samej hrane toho, čo možno označiť za demokratické zriadenie. Stali sme sa svedkami apolitického zaobchádzania s verejnosťou. Ale keď som odmietol politiku založenú v pravde, treba pripojiť, že rovnako nebezpečné je tvrdenie: „Všetko je len názor.“ Aj to je apolitické.
Hovoríte teda, že demokracia čelí dvom nebezpečenstvám: na jednej strane hľadisku, že všetko je názor, a na druhej strane nároku, že politika je založená na pravde.
Presne tak, hľadanie pravdy je vždy rozlišovaním a čiastočným prekonávaním názorov smerom k pravde. To však predpokladá pluralitu. A naopak platí, že každá pravda je podmienená názorom.
V Európe vypukla vojna. Azda nie je veľa tých, ktorí by spochybňovali fakt, že túto vojnu rozpútalo Rusko. Ale keď sledujem búrky, ktoré sa dvíhajú, kedykoľvek niekto vysloví niečo, čo nezapadá do toho, čo sa aktuálne v médiách hovorí, spomeniem si na vašu vetu: „Už propagovanie pravdy je násilím.“ Vnímate naše západné mediálne vojny ako problém spätý s otázkou pravdy? Alebo vám obmedzovanie toho, čo možno hovoriť, nepripadá podivné, pretože je celkom prirodzené, že v dobách vojny sa priestor na reflexiu, ktorá je bytostne spätá so spochybňovaním, nutne zužuje?
Tlak na uniformitu myslenia existoval už pred vojnou, takže iba s vojnou to súvisieť nebude. Dominantné médiá človeku skutočne poskytujú úzke spektrum názorov. Ale vo vzťahu k vojne si myslím, že do hry vstupujú iné, silnejšie faktory. Aj médiá sa ocitli úplne vo vleku udalostí, o ktorých nemožno mať aktuálne jasno. Môžeme sa pýtať, kto by mohol byť schopný pozerať sa na súčasnú dynamiku z odstupu. Možno to kedysi skutočne boli filozofi, ale tie doby sú preč. Dnes takéto hlasy zvonku nemáme a musíme sa spoliehať na spätnú rekonštrukciu. Asi sme na prahu veľmi ťažkej doby a sotva existuje niekto, kto to vie zaraziť. U spisovateľov dvadsiateho storočia sa môžeme dočítať, ako opisovali neúprosnú dynamiku, ktorá vyústila do prvej svetovej vojny. Bola to dynamika, ktorá prevalcovala svet. Azda sme sa neocitli na podobnom prahu.
V prvých dňoch vojny sa Putin často prirovnával k Hitlerovi. Svoju poslednú knihu ste venovali práve Hitlerovi. Čo si myslíte o tomto porovnaní?
Že je to v každom ohľade nezmysel. Viem, že niektorí politológovia hovoria o novom ruskom fašizme. Tento fenomén nepopieram. Ale dávať znamienko rovnosti medzi Hitlera a Putina je úplný nezmysel. Hitler chcel svojím vojnovým ťažením zničiť celý národ. Invázia na Ukrajinu je odsúdeniahodná. Ale akokoľvek je krok Ruska odsúdeniahodný, stále ide – či sa nám to páči, alebo nie – o politický krok. Putina nemôžeme viniť zo žiadneho holokaustu a ani nevyvolal tretiu svetovú vojnu. To nie sú malé rozdiely.
V spomínanej knihe z roku 2022 interpretujete Hitlerov Mein Kampf ako text, ktorý vyrástol z poníženia. Hitlerova bolesť vyvolala nenávisť, čím sa stala tvorivá. K tomu poznamenávate: „Mein Kampf má jedinú tému: empowerment.“ To je pre mňa prekvapivé tvrdenie. Empowerment, teda splnomocnenie, sa predsa týka menšín, ktoré bojujú o svoje miesto na verejnosti, o rovnoprávnosť…
Áno, myslím to trochu ako provokáciu. Domnievam sa však, že logika takzvaného empowermentu, splnomocnenia, je hlboko problematická. Veď sa pozrite na situáciu z historického hľadiska. Hitler bol v 20. rokoch poníženým človekom stojacim na okraji spoločnosti, ani bezdomovectva nebol ušetrený. Samozrejme, tým nehovorím: Hitler robil vtedy to isté, o čo sa dnes usilujú ľudia, ktorí hovoria v mene menšín a ktorí sa zasadzujú o rozmanitú verejnosť.
Dôležité je toto: Pokiaľ človeku ide skutočne len o presadenie moci, a moc je predsa základom slova splnomocnenia, empowerment, verejnosť sa premieňa na vojnovú scenériu. Menšiny, ktoré bojujú o moc, by sa potom nemali čudovať, keď túto moc nezískajú alebo o ňu časom zase prídu, pretože ich skrátka niekto v tomto súboji porazil. Tí, ktorí bojujú o moc, chystajú svoju vlastnú porážku. To je neúprosná logika boja.
Preto si kladiem otázku: Skutočne by v našej zložitej spoločenskej situácii mala byť ústredným pojmom moc? Myslím, že nie. Vezmite si napríklad pojem „old white man“, starý biely muž. To som ja. Ako je zvláštne myslieť si, že keď niekoho takto označíte, bude sa s vami chcieť podeliť o moc a porozprávať sa o spoločnosti, ktorá by pre vás bola spravodlivejšia. Nie je vlastne logickejšie, že na takú reč odpovie nenávisťou? Inými slovami, myslím si, že existuje demokratická participácia, ktorá sa nemusí uchopiť na pozadí moci.
Moc je neoddeliteľnou súčasťou toho, čo nazývate naturalistickým obratom. Ten sa začal v 19. storočí, ale jeho pôsobenie zakúšame dodnes. Píšete: „Kapitalizmus, ktorého status je nespochybnený, je len novou podobou tohto obratu. Jeho biologickou bunkou je človek so svojou túžbou uspieť.“
Áno, som presvedčený, že niečo podstatné, čo je dedičstvom Tretej ríše, čo však siaha až do moderného osvietenstva, nebolo v roku 1945 odbúrané. Že sa prejavy dnes líšia, je jasné. Ale nemožno jednoducho tvrdiť, že boj o prežitie je nacionálne socialistická idea, ktorá je dnes bezvýznamná. Boj je ústredná metafora, ktorú používame na porozumenie modernej spoločenskej dynamike. Lenže boj plodí porazených a s porážkou vzniká nenávisť. Zoberme si vzdelávací systém. Už na úrovni základnej školy sa predbežne rozhoduje o tom, kto pôjde na aký typ strednej školy, kto na univerzitu. Aj tu sa objavuje naturalistický prvok. Predpokladá sa, že nie každý má potrebné predpoklady, potrebnú „inteligenciu“ na to, aby podal výkon. Ako problematický je pojem inteligencia, je už dobre známe. Prirodzene potom nemôžeme hovoriť o rovnakých príležitostiach. Inteligenciu odmeňujeme, neinteligenciu trestáme.
Knihu neuzatvárate vlastnými slovami. Citujete z korešpondencie Franza Kafku: „Keď stojíš predo mnou a pozeráš sa na mňa, čo Ty vieš o bolestiach, ktoré sú vo mne, a čo ja viem o tých Tvojich. (...) Už preto by sme my ľudia mali stáť jeden pred druhým v takej vzájomnej úcte, takí zamyslení, takí milujúci, ako pred vchodom do pekla.“ To je krásna pasáž, ale prekvapila ma. Znamená to, že jedinou alebo skôr najdôležitejšou odpoveďou na nenávisť, ktorá je politicky podnecovaná, ktorá je súčasťou konkrétneho systému, je moja schopnosť cítiť s druhým, vlastne byť schopná milosrdenstva? Ako by ste hovorili: Nečakajte na spoločenské riešenie, sami sa oslobodzujte od vlastnej nenávisti…
Áno, myslím si, že vľúdnosť nie je spoločenský jav, ale individuálna voľba, ktorú musí každý urobiť sám za seba a o ktorej by potom nemal strácať veľa slov. Sme ranené, obmedzené bytosti a táto ústretovosť voči druhému je našou jedinou nádejou. Vo svete, v ktorom je možný Hitler, vo svete, kde naďalej mohutne pôsobí spomínaný naturalizmus, v spoločnosti, ktorá sa jednoducho zmierila s tým, že tu máme porazených a víťazov, je tento úryvok z Kafku doslova záchranným kruhom.
Peter Trawny (57)
Filozof, vysokoškolský profesor a vydavateľ diela Martina Heideggera. V posledných rokoch sa medzinárodne preslávil predovšetkým vydávaním takzvaných Čiernych zošitov, teda zápisníkov Martina Heideggera, ktoré si tento nemecký filozof viedol aj v roku 1933. Práve vtedy sa stal rektorom univerzity vo Freiburgu. Uverejnením Čiernych zošitov, z ktorých prvé vyšli v roku 2014 a v ktorých sú aj výslovne antisemitské pasáže, sa Trawny ocitol uprostred ďalšej vlny sporov o dielo jedného z najvýznamnejších mysliteľov všetkých čias. Trawny odvtedy vydal tri práce, ktoré sa neobracajú výlučne na akademické publikum. V knihách o láske, pravde a nenávisti sa vracia ku klasickým filozofickým otázkam, ale rovnako spochybňuje predpoklad, že filozofiu možno bez čohokoľvek ďalšieho považovať za lásku k múdrosti. Namiesto toho tvrdí, že medzi západnou filozofickou tradíciou a Hitlerom existuje nie nevýznamná kontinuita.