Hegerov argument o Rusku a rope neobstojí

Rusko stále dodáva každému, kto zaplatí. A to aj štátom, ktoré sa k nemu správajú nepriateľsky a dodávajú zbrane jeho vojenskému protivníkovi. Ťažko si predstaviť charakteristiku spoľahlivejšieho partnera.

Európska únia výrazne obmedzuje dovoz ropy z Ruska, diskutuje sa aj o dovoze zemného plynu. Mnohé ďalšie štáty, z ktorých sa tieto suroviny do Európy dovážajú, sú rovnako autoritárske ako Rusko, a tiež vedú vojny. Vojenská porážka Ruska môže byť politickým cieľom, ale obhajovať ropné embargo morálnymi dôvodmi neobstojí.

Európska únia sa v rámci šiesteho balíka sankcií voči Rusku dostala k opatreniam, ktoré môžu byť pre európske štáty naozaj bolestivé. Ide najmä o embargo na dovoz ropy, hoci s výnimkami pre stredoeurópske štáty. Ďalším stupňom v ekonomickej eskalácii snáď už môže byť len embargo na dovoz plynu.

Ponechajme bokom otázku, či takéto embargo pomáha Ukrajine, prípadne či sú škody spôsobené Rusku väčšie než škody, ktoré Európa spôsobí sama sebe. Rusko doteraz na rastúcich cenách energetických surovín profitovalo a nezdá sa, že sa situácia v blízkej dobe zmení. Ani prípadné ekonomické problémy, ktoré sankcie môžu v Rusku vyvolať, zrejme bezprostredne neovplyvnia ruský postup na Ukrajine. Primárny argument v prospech sankcií je teda dosť slabý.

Nepodporujeme autokratov a štáty, ktoré vedú vojny

Zamerajme sa na iné argumenty, ktorými sú sankcie v oblasti energetických surovín odôvodňované. Ťažko obstojí opakovaný argument Eduarda Hegera, že Rusko je nespoľahlivý dodávateľ. Rusko stále dodáva každému, kto zaplatí. A to aj štátom, ktoré sa k nemu správajú nepriateľsky a dodávajú zbrane jeho vojenskému protivníkovi. Ťažko si predstaviť charakteristiku spoľahlivejšieho partnera.

Vážnejší argument je, že Európa by nemala nákupom energetických surovín podporovať autokratov. A, samozrejme, už vôbec by nemala podporovať štáty, ktoré vedú vojny. To je ušľachtilý argument, no ani v minulosti, ani dnes nebol aplikovaný. Rusko rozhodne nie je jediným autoritárskym režimom ani jediným štátom, ktorý vedie vojnu.

Odkiaľ európske štáty dovážajú energie a energetické suroviny? Dobrý prehľad poskytuje táto vizualizácia Európskej komisie. Posledné údaje sú z roku 2020: Ropa prichádzala do Európskej únie predovšetkým z Ruska (29 percent), Spojených štátov amerických (9 percent), Nórska (8 percent), Saudskej Arábie a Spojeného kráľovstva (po 7 percent) a z Kazachstanu a Nigérie (po 6 percent). Rusko bolo tiež hlavným zdrojom zemného plynu (43 percent), ďalšími boli Nórsko (21 percent), Alžírsko (8 percent) a Katar (5 percent). V prípade jednotlivých štátov boli významnými partnermi tiež Azerbajdžan či Líbya.

Asi ťažko bude niekto z morálnych dôvodov namietať proti dovozom z Nórska, Spojených štátov či Spojeného kráľovstva. Hoci možno sa nájdu takí, ktorí budú upozorňovať na vojny vedené poslednými dvoma menovanými štátmi. Relatívne slobodným a fungujúcim štátom je z vyššie menovaných už len Nigéria. O povahe politických režimov Saudskej Arábie, Kataru, Kazachstanu, Líbye či Azerbajdžanu asi nikto ilúzie nemá.

A potom je tu argument o vedení vojny. Saudská Arábia vedie brutálnu vojnu v Jemene, s podporou Spojených štátov a Spojeného kráľovstva. Katar zrejme finančne podporuje druhú stranu konfliktu. Táto vojna má na svedomí desiatky tisíc mŕtvych civilistov, milióny vnútorných utečencov – na rozdiel od Ukrajincov sa jemenské ženy a deti nemôžu skryť v Európe – a obrovskú humanitárnu katastrofu. Azerbajdžan len nedávno viedol vojnu s Arménskom v Náhornom Karabachu a tento konflikt sa zjavne ešte neskončil.

Politika nepotrebuje nekonzistentnú morálku

Neobchodovať s autokratmi a štátmi vedúcimi vojnu je legitímny politický cieľ. Aj vojenská porážka Ruska je legitímny politický cieľ. Vlády majú spravidla za cieľ tiež ekonomický blahobyt svojich občanov. Tieto ciele však zrejme nie sú kompatibilné.

Podobnú triádu vzájomne nekompatibilných cieľov sme nedávno riešili pri pandémii čínskeho koronavírusu. Do konfliktu sa dostali ochrana zdravia, osobné slobody a udržanie ekonomiky. Pamätáme si, čo muselo ustúpiť.

Voľba medzi vzájomne sa vylučujúcimi cieľmi je podstatou politického rozhodovania. Ak sa dnes európski politici rozhodnú spojiť so Saudskou Arábiou, Katarom a Azerbajdžanom proti Rusku, môže to byť legitímna politická voľba. Lenže obhajovať potom embargo na ruskú ropy vznešenými morálnymi dôvodmi o boji proti zlu, autokracii a vojne jednoducho neobstojí.