Saakašvili údajne umiera. Sedel som tri hodiny vedľa jeho matky

Micheil Saakašvili je blízkovýchodný, americký aj európsky fenomén: je to Gruzínec aj Uk­ra­jinec, manžel Holanďanky a milenec žien iných národností, re­vo­lu­cio­nár, reformátor a autokrat, kedysi obdivovateľ Putina, ktorý bol potom s Putinom vo vojne (volal ho Liliputin), bič na ko­rup­čníkov, ktorý je sám podozrivý zo sprenevery, bo­jovník za li­be­rál­nu demokraciu so sklonom k výnimočnému stavu, pouličný tri­bún, usporiadateľ dlhých nočných večierkov a politický dobro­druh. Raz, krátko pred prejavom, v ktorom vyhlásil odštiepeneckému regiónu Juž­né Osetsko vojnu, zahryzol sa do svojej kravaty; inokedy, keď ako oso­ba bez štátnej príslušnosti túžil po návrate na Ukrajinu, pre­dral sa nesený stočlenným davom prívržencov cez hraničný prie­chod; aby sa neskôr nechal zat­k­núť až na stre­che domu.

Denník Le Figaro napísal: „Bý­va­lý Pu­ti­nov nepriateľ č. 1 pomaly umiera vo vä­zení – vo veku 54 ro­kov.“

Rodák z Tbilisi pochádza z dobrej rodiny. Jeho otec bol riaditeľom už Puškinom ospievaných tbiliských kú­peľov, matka univerzitnou hi­s­to­rič­kou orien­tál­nych vied, ktorá udržiavala čulé vedecké vzťahy s Istanbulom, Švédskom aj Spojenými štátmi. Nadaný syn Micheil štu­do­val v Ky­jeve, Osle, Štrasburgu, New Yorku, Washingtone, neskôr si za svo­je exilové krajiny zvolil USA a Holandsko. Vodca ružovej re­vo­lú­cie z roku 2003, ktorého v roku 2004 zvolilo za prezidenta 96 per­c­ent Gruzíncov, vládol s partiou mladých smart technokratov, ktorí hovorili po anglicky s americkým prízvukom, v roku 2008 bol opä­tovne zvolený s 53 per­cen­tami za prezidenta, aby v auguste v tom istom roku prehral krátku augustovú vojnu s Ruskom. V roku 2012 prišla jeho strana o moc, začala éra pragmaticky pro­ruskej strany „Gruzínsky sen“, v roku 2013 mu vy­pršal druhý mandát. Keď stratil moc, stal sa štvancom.

„Gruzínsky sen“ ho rýchlo začal stíhať, Saakašvili rýchlo odišiel do exilu. Od roku 2015 pôsobil na Ukrajine, najprv ako poradca Porošenkovej vlády, potom ako gu­ver­nér Odeskej oblasti, napokon ako opozičník na voľnej nohe. Až novozvolený prezident Volodymyr Ze­lenskyj ho re­ha­bi­li­toval, dokonca mu ponúkol post vicepremiéra, hviez­da tohto „Ukrajinca“ na Ukrajine ale vybledla. Zelenskyj mu pre­vzal agendu. Dostal sa do situácií, ktoré znáša najťažšie – okolo neho nastalo ticho.

1. ok­tóbra 2021 sa prekvapivo vrá­til do Gruzínska. Dodnes mi nie je jas­né, čo ho k tomu viedlo. Na druhý deň sa konali v Gruzínsku os­t­ro sledované komunálne voľby. Ak si Saakašvili predstavoval, že jeho strana „Zje­dno­tené národné hnutie“ zvíťazí a vráti sa k moci, tak sa pekne mýlil – prakticky všetky radnice krajiny zostali v rukách „Gruzínskeho sna“. Ak sa nádejal, že jeho návrat po ôsmich rokoch roz­púta národné povstanie, musel byť sklamaný. Nejakú chvíľu sa hral s políciou na mačku a myš, keď sa niekde objavil, natočil usmiate videjko a zmizol, bol však rýchlo zatknutý.

Keďže tento politik mohutnej postavy je vo vlasti stíhaný a odsúdený za niekoľko káuz, okrem iného aj za údajnú objednávku zbitia politického ri­va­la, je uväznený. Väčšinu času drží hladovku. Obvykle sedí vo väznici Rustavi, od polovice mája ale leží na súkromnej kli­nike Vivamed v Tbilisi. Žiada, aby mu bolo umožnené opustiť krajinu kvôli lie­čeniu, najradšej do Poľska.

Vivamed som našiel na štvorprúdovej tbiliskej dopravnej tepne. Keď sa blížila studená nárazová búrka, televízne štáby sedeli vo svo­jich autách. Novinári tu pracovali na zmeny, minimálne do ôsmej ho­diny večer, iba v noci občas nie. „Nikto to tu nerobí zo sym­pa­tií k nemu,“ poznamenala mla­dá reportérka, „je to môj džob.“ Dod­ala, že malá obe­d­ňaj­šia demonštrácia solidarity so Saa­kašvilim mohla byť motivovaná výplatou 15 lari (5 eur) na oso­bu.

Môj celkový dojem bol nasledovný: Saakašviliho právnik, strana a ro­di­na sa v každom verejnom vyhlásení obávali o jeho život, miestni no­vi­ná­ri a samotní lekári boli o niečo menej znepokojení.

Ochrankári médiá zásadne nepúšťali do nemocnice, mňa ale ne­poz­na­li, kameru som nemal, tak­ som si nerušene mohol sadnúť do pri­jí­ma­cej haly. Vzápätí vstú­pila Saa­kašviliho matka Giuli Alas­saniaová.

75-ročná dáma bola v bie­lych dvoj­vr­s­t­vo­vých šatách s čiernymi abstraktnými kvet­mi, šaty jej­ siahali tesne nad holý členok. V troch prstoch jed­nej ru­ky držala svoj pas, koronatest a rúško v žlto-modrej far­be Uk­ra­ji­ny. Bola agilná, svieža a bdelá, veľ­mi ticho sa roz­prá­vala so svojimi tromi mladšími mužskými spoločníkmi, jej pri­rod­zená ma­tri­archá­lna autorita ma okamžite zaujala. Po­sa­di­la sa na jednu z ko­vo­vých stoličiek, šikmo oproti mne. V tej chvíli som ešte ne­tu­šil, že ju budem celé tri hodiny pozorovať – minimálne tak dlho mu­sela vo vestibule nemocnice čakať.

Zdalo sa, že je napätá a ustarostená, len občas nená­pad­ne pokývala no­hou – hladkou, alabastrovo bielou, závideniahodne do­ko­nalou no­hou. Pas, ko­ronatest a ukrajinské rúško držala asi hodinu v prstoch jednej ruky. Jej sebakontrola bo­la absolútna, všetko bez ba­da­teľ­nej námahy. Raz, keď prebehla vyzývavá blond pipka v ružovej minisukničke, pohľad Saakašviliho matky ňou pohrdol bez pohnutia hlavy, s tichým vzdy­chnu­tím očí, viac verejného pohoršenia si ne­do­vo­lila.

Pacienti a návštevníci kliniky pôsobili ako bežní ľudia. Po gruzínsky neviem, z rozhovorov vo vestibule som nerozumel ani slovo. Kým v centre Tbilisi počujete ruštinu na každom rohu, tu v nemocnici ani raz nezaznel iný jazyk než miestny. Prek­va­pilo ma, ako ostatní čakajúci rea­govali na prítomnosť Saakašviliho mat­ky – totiž vôbec nijako. Buď im bola neznáma, alebo uk­radnutá.

Matka exprezidenta často telefonovala, vždy krátko a potichu. Po hodine a pol si ne­cha­la zvonku priniesť jednoduchú červenú peňaženku. Bankovky v nej boli prí­liš veľké, a tak po­da­la spoločníkovi tmavozlatú kreditku, ten vy­tiahol z automatu limonády pre celú partiu. Sama si dopriala len Twix. A zrazu to bolo naozaj pôsobivé: počas telefonického rozhovoru si po­chutnala na Twixe tak šikovne, že osoba na druhom konci telefónnej linky to nemohla ani len tušiť. Prejavil sa tu jej údajný pôvod z kráľovského rod Bagratidovcov?

Počas tretej hodiny čakania zavládla uvoľnená veselosť. Zdalo sa mi, že čím dlhšie musela čakať, tým menej na nej bolo vidieť jej strach o syna. Večer dokonca pripustila, že jej najbližší spo­ločník si mohol krátko ohmatať látku jej naozaj veľmi vkusných šiat. Až večer ju dva­krát oslovovala nejaká staršia pani. 75-ročná profesorka reagovala úctivo, vždy sa pritom postavila.