Kurz negatívneho myslenia. Postcovidová verzia

Ale čo bolo to, čo zamestnancov zradilo? Zatiaľ máme k dispozícii iba špekulácie. Lekári sa domnievajú, že na vine môže byť „dlhý covid“. Ľudia síce prekonali akútne ťažkosti, ale doteraz sa úplne neuzdravili. Iní to považujú za neúprimnú snahu „vypomôcť si“ covidom a pripomínajú, že väčšina podnikov sa stretávala s odchodmi ešte pred pandémiou, ktorá celý proces len urýchlila.

Sociológovia z amerického think tanku Pew Research si myslia, že hlavné príčiny sú tri: nízke platy, nedostatočné príležitosti na rast, pocit nedocenenia. A iní upozorňujú, že za veľkým percentom výpovedí stoja staršie ročníky, ktoré sa rozhodli pre predčasný dôchodok. Existujú aj sociológovia, ktorí fenomén spochybňujú. Aká rezignácia? Veď ubehlo sotva pár mesiacov a nemalá časť tých, ktorí dali výpoveď, sú zamestnaní inde.

Isté však je, že v určitom čase sa na pracovnom trhu udialo niečo pozoruhodné. Je to o to podnetnejšie, že prinajmenšom v západnom svete je zamestnanie podstatou ľudskej identity. Ak špekulujú rozličné profesie, čo je za vlnou rezignácií, nie je dôvod, prečo by filozofi mali zostať pozadu. Jeden filozofický dôvod je totiž jasný.

Myslieť, zamyslieť sa, rozmyslieť si

Ľudia myslia. Azda skôr: ľudia sa zamysleli, alebo ešte inak: ľudia si počas vynútenej pauzy niečo rozmysleli. Nemecký filozof Walter Benjamin poznamenal: „K mysleniu patrí nielen pohyb vpred, ale aj zastavenie sa.“ Možno žijeme v dobe, v ktorej je myslenie podmienené predovšetkým oným zastavením. V každodennosti sme zavalení úlohami, ľuďmi, cestami, stimulmi, e-mailmi a médiami, sme vo vleku nadbytku a nadpočetnosti. Hluk nadprodukcie kazí zmysly a uzatvára priestor myslenia.

Rezignácia – či len prechodné stiahnutie sa – môže byť technika, ako si tento priestor vytvoriť. Covidová doba nás napokon prinútila k tomu, vážiť si skôr to negatívne ako to pozitívne. To je hlboký vhľad, zvlášť na pozadí našej doby, ktorá stojí na potvrdzovaní, prijímaní, na potrebe všetko negatívne prerozprávať na niečo pozitívne. Keby sa nám vďaka covidu podarilo odbúrať napríklad výzvu Mysli pozitívne, ktorá je dokonalým výrazom neporozumenia toho, ako myslenie funguje, neprešli by sme touto krízou nadarmo. Ostatne aj výzva na sebaprijatie, teda na potvrdenie seba samého, je na tomto pozadí podnetný kandidát na odbúranie.

Keď sa obzrieme za predmodernými kultúrami, vysvitne, ako neuvážlivo by pôsobili reči o sebaprijatí. Možno namietnuť, že v mnohých ohľadoch nie je dôvod brať si predmoderné kultúry za vzor. To je pravda, až na tie prípady, keď je dobré si ich za vzor vziať. Je totiž nesporné, že v mnohom na nich nadväzujeme, alebo by sme nadväzovať chceli. Napríklad platí, že si naprieč dejinami ceníme to, že človek je mysliaca bytosť. Filozofia aj veda pritom vznikli z gesta, ktoré má od sebaprijatia ďaleko.

Myslenie vyrastá skôr z negatívneho sebavzťahu. Myslíme, keď spochybňujeme svoje nároky, názory, predpoklady. Tvrdenie, že filozofia i vedy vznikli zo schopnosti položiť správnu otázku, je banálne. Menej banálne je, že dobré otázky otvárajú priestor nevedeniu, a preto aj zneisteniu, obavám, že možno všeličo robíme zle, že o hocičom zle uvažujeme, že všeličo musíme zmeniť, trebárs práve aj svoj život.

Prečo si nezobraziť Boha

Ale na negativite, na základnej schopnosti ukončiť niečo a nepokračovať ako dosiaľ, spočíva aj etika. K mravnému konaniu sa neodhodlávame preto, že presne vieme, čo je dobro samo. Častejšie sme k etickému konaniu vedení tým, že sa nám niečo nepáči. Trebárs ani nevieme poriadne prečo, ale niečo nám pripadá divné alebo hanebné, a tak sa zarazíme. Nejde len o myslenie a etiku. Zoberme si hneď druhé biblické prikázanie: „Nezobrazíš si Boha spodobením ničoho, čo je hore na nebi, dole na zemi alebo vo vodách pod zemou.“ Jan Assmann, nemecký religionista a egyptológ, si všíma, že tento zákaz podnecuje ľudskú predstavivosť, vedie človeka do jeho vnútra. A ani táto negativita – tu v podobe odňatia prítomnosti – nie je výrazom smútku či zúfalstva, ale základom duchovnosti.

Prečo si Boha vlastne nezobraziť? Ako osoba, navyše najvyššia zo všetkých, nie je predmetom medzi predmetmi. Nie je manipulovateľný. Ak platí, že človek je stvorený na obraz Boží, azda to môžeme vztiahnuť aj na neho. Ak je človek niekým určitým, ak žije z pozitivity, z toho, čo je dané, stáva sa niekým konkrétnym. Čo určite nie je zlé, ale keby sme boli len týmto niekým určitým, bolo by to pre nás zničujúce. Osobami sme len, nakoľko v nás – napriek našej určitosti – pretrváva niečo nerozhodnuteľné, niečo, čo je pre nás aj pre druhých nepostihnuteľné, pretože aj v nás zostáva negativita či prázdnota, ktorá nám umožňuje, aby sme sa menili, aby sme mysleli. Človek, ktorý je plne vystihnuteľný konkrétnym názorom, konkrétnymi vlastnosťami, je predmetom medzi predmetmi.

Byť niekým preto nie je natoľko výborné, ako sa môže zdať. A zveličene povedané je máločo porovnateľne nebezpečné, ako mať povesť. Od človeka sa potom očakáva, že bude fungovať rovnako ako produkt, ktorý sme si obľúbili, teda stále rovnako. Ak sa chce takýto človek oslobodiť a byť zas osobou, nezostáva mu nič iné, len si povesť pokaziť.

To nás vracia k rezignáciám. Jedna z najslávnejších rezignácií v (literárnych) dejinách je spojená s pisárom Bartlebym; niet div, že sa táto literárna postava začala v súvislosti s veľkou rezignáciou znova objavovať v mediálnom svete. Autorom pisára Bartlebyho je americký spisovateľ Herman Melville. V novele z roku 1856 opisuje extrémne výkonného zamestnanca advokátskej kancelárie na Wall Street. Avšak jedného dňa pisár začne trpieť očným neduhom, zarazí sa a už sa nerozhýbe. Nedá výpoveď, avšak pracovať už nemôže. Na všetky výzvy svojho nadriadeného odpovedá odovzdane: „Ja by som, prosím, radšej nie.“

S významom postoja pisára Bartlebyho by sme sa minuli, keby sme v ňom videli detinského revolucionára, ktorý zo dňa na deň sekne s prácou, ale nechce si zbaliť veci a vypadnúť. Melville je navyše ostražitý a robí všetko, aby pisár nevyznel heroicky. Z jeho príhovorov škrtá odkazy na vôľu, aj keď mu majiteľ právnickej kancelárie hovorí: „Takže ty nechceš…“ Bartleby to uvádza na pravú mieru: Nie že by nechcel, ale „radšej nie“. Bartlebyovská nečinnosť nie je agresívna a agresivitu nevzbudzuje. „Rozvážneho človeka sa nič tak nedotkne ako pasívna rezistencia,“ poznamenáva v jednej pasáži právnik. Bartlebyho postoj ústi v to, že sám právnik začína meniť svoj život a začne uvažovať o svojom povolaní.

Nezostáva, než hovoriť častejšie nie

Na človeka nikdy nedotieralo toľko ponúk, návrhov, služieb. Ak chceme zostať slobodní, nezostáva než hovoriť častejšie ‚Nie‘ ako ‚Áno‘. A tiež sa musíme znovu naučiť to, čomu nemecký sociálny psychológ Harald Welzer hovorí stratégia ústupu. Vo svojej knihe Napísať si vlastný nekrológ si všíma, že máme sklon vytvárať heroické príbehy o ľuďoch, ktorí sa údajne nikdy nevzdávali. Takí ľudia určite existujú, ale je otázka, či práve to sú tí, ktorých je dobré obdivovať.

Welzer v knihe necháva rozprávať hrdinov, ktorí sa rezignácie neboja. Jedným z nich je horolezec Reinhold Messner, ktorý sa sám nazýva dobrodruhom v odriekaní. „Nepreslávil som sa tým, že som vynašiel nové technické zariadenia alebo vyvinul technológiu. Praktizoval som redukciu. Ako prvý som vyliezol na Mount Everest bez masky, aby som nemusel ťahať hore tie ťažké kyslíkové fľaše. Ako prvý som zdolal osemtisícovku sólo so 60 kilogramami expedičného vybavenia. Znížením množstva vybavenia som sa vzdal balastu a stal sa oveľa rýchlejším a kreatívnejším, a tým aj schopnejším. Svoju fázu horolezectva nazývam horolezectvom odriekania. Cieľom už nie sú najvyššie hory a najťažšie steny, ale najťažšie steny s minimálnou možnou pomocou.“

Messner priznáva, že predčasne ukončil viac ako tretinu svojich výstupov. To je pritom v prípade osemtisícoviek obzvlášť ťažké. Človek totiž do výstupu už investoval príliš veľa peňazí a vlastného i cudzieho úsilia. Keď sa preto horolezec dostane v Himalájach do ťažkostí, podľa Messnera si spravidla zvolí jednu z dvoch síce normálnych, ale skazonosných taktík: jedni pokračujú, a málokedy dopadajú dobre, druhí sa dajú na útek, a ani oni nekončia dobre. Správna cesta je ústup, ktorý musí byť podobne premyslený ako výstup.

Lenže čo keď je vec ešte zložitejšia? Čo ak treba meniť smer nielen vtedy, keď sa nám nedarí, ale práve vtedy, keď sa nám darí? Welzer v tejto súvislosti píše: „Zastavenie uchováva to, čo sme dosiahli. Pokračovanie to banalizuje.“ Inými slovami: Úspech je najistejšia cesta stagnácie.

Azda za vlnou rezignácie stojí celkom prirodzený sklon zamyslieť sa nad tým, či vedieme život, ktorý raz budeme chcieť mať prežitý. Vlna rezignácií by v takom prípade nebola zlou správou. Bola by nácvikom v schopnosti ukončiť niečo, ak cesta nikam nevedie. Ale ešte zostáva skoncovať s tým sebapotvrdzovaním. Možno je sebaprijatie analógiou úspechu: zabaviť sa možno oboch. Akurát to môže byť rovnaké ako s tým horolezectvom. Zatiaľ čo usilovať o sebaprijatie a úspech je – ako hovorí Messner – tá normálna taktika, tí zaujímavejší zdolávajú iné hory.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.