Oslabený, zneistený a závislý od iných

Macronove obavy sa naplnili. Ambiciózne plány mu zmarili parlamentné voľby, čaká ho ťažkých päť rokov.

Najprv dúfal vo víťazstvo a zisk parlamentnej väčšiny zloženej z poslancov vlastnej strany Republika v pohybe. Macronova strana sa o hlasy voličov uchádzala vo volebnej koalícii Ensemble! (v preklade „Spolu!“) zloženej z troch väčších a niekoľko malých strán. Prieskumy mu nepriali a ukazovali, že sa mu to zrejme nepodarí.

Odhady počtu kresiel neboli priaznivé ani po prvom kole parlamentných volieb, a tak dúfal aspoň vo víťazstvo volebnej koalície. To by znamenalo, že jeho koaliční partneri, hlavne hnutia Horizons a MoDem, si budú môcť klásť podmienky ďalšej spolupráce.

Napokon nastal takpovediac čierny scenár, čo zaznieva aj z jeho vlastného tábora. Macron nezískal nadpolovičnú väčšinu ani za pomoci spojencov.

Ak chce vládnuť, bude potrebovať zhruba 50 hlasov, s ktorými získa väčšinu. Na to podpora menších strán stačiť nebude. Partner sa núka, ale nebude to zadarmo.

Ľavičiar Jean-Luc Mélenchon má dôvod na radosť. So ziskom takmer 150 kresiel sa jeho pestrofarebný zhluk ľavicových strán stal druhým najsilnejším hráčom v dolnej komore parlamentu. Je to bezpochyby dobrý výsledok, ale Mélenchon sa premiérom nestane. Nedokáže spájať a získať väčšinu. Navyše Macron by ho do funkcie aj tak nevymenoval.

Ľavičiar nevie prísť na meno Marine Le Penovej, ktorá slávi historický úspech. Ostatných 30 rokov mala strana len pár alebo dokonca ani jedného poslanca, naposledy výraznejšie uspela v roku 1986 (35 poslancov). Jej strana Národné zhromaždenie zdesaťnásobila počet parlamentných kresiel. Doteraz mala osem poslancov, po novom bezmála stovku. Le Penová zužitkovala dobrý výsledok v prezidentských voľbách a znechutenie Francúzov z Macrona.

Keď spočítate počet mandátov Mélenchona a Le Penovej, vyjde vám takmer rovnaké číslo ako počet poslancov za Macronov blok. Lenže antisystém nechce spolupracovať medzi sebou a rozhodne nie s prezidentom (stelesnením establišmentu).

Macronovi teda nezostáva nič iné, len sa obrátiť na stredopravú stranu Republikáni. Tí naznačovali ochotu spolupracovať s vládnym blokom už pred týždňom. Ruku sa im snaží podať minister hospodárstva Bruno Le Maire (kedysi člen Republikánov).

Lenže strana má parlamentnú matematiku dobre spočítanú a kožu nepredá lacno. Macronova politika ju takmer pochovala (socialistov doslova) – pripravila ju o známe tváre, témy aj hlasy. Teraz je od nich prezident zrazu závislý. Ak by získala v parlamente väčšinu opozícia, ťažisko moci by si od prezidenta prevzal premiér.

Republikáni sú na koni a zatiaľ sa zhŕdzajú. Vedia, že Macron je na nich odkázaný, budú si zrejme pýtať veľa. V hre je priama či tichá podpora, veľké programové ústupky prezidenta, prípadne môžu žiadať dôležité funkcie, možno sa im dokonca podarí presadiť si premiéra podľa vlastných predstáv. Istotou je, že Macron môže zabudnúť na parlamentný automat, ktorý mu schváli reformy podľa predstáv. Prezident bude slabší doma aj v zahraničí. Vo francúzskej politike budeme viac počuť hlas, ktorý poukazuje nielen na výhody, ale aj zlyhania a kritiku na adresu Európskej únie.