Prihlásiť sa

Slovák, ktorý organizuje výlety do Černobyľa: Pandémia a vojna nás takmer pripravili o firmu

03_chernobil_MZ Dominik Orfánus. Foto: Matúš Zajac

Dominik Orfánus je bývalý novinár a ekonomický analytik. Pred trinástimi rokmi začal organizovať profesionálne výlety do rôznych dobrodružných „divnodestinácií“, najmä do ukrajinského Černobyľa. Na vrchole pred pandémiou mala jeho firma tisíce klientov z celého sveta a Dominik dával prácu dvom desiatkam ukrajinských sprievodcov. Najprv pandémia a neskôr vojna mu takmer zlikvidovali dobre rozbehnutý biznis. Do Černobyľa sa však aj so svojimi kolegami chystá vrátiť, aj keď nie je optimista, že to bude čoskoro.

Pôvodne ste pracovali ako novinár. Ako ste sa dostali k Černobyľu, čím vás tak opantal?

Písať do novín som začal počas vysokej školy, keď som toho vtedy postíhal veľmi veľa, až sa čudujem, ako som ten časopriestor vtedy natiahol (úsmev). Bol som členom študentského parlamentu, robil som rôzne akcie, konferencie a študentské veselice a beánie. Zároveň som chcel všetko vidieť a všetko zažiť. Na jednej akcii som sa zoznámil s jedným Rusom z ambasády, ktorý organizoval výlet do Černobyľa a pozýval ma. Neprišlo mi to ako nebezpečné. Oslovil som kamarátov, dohodli sme sa asi desiati, že tam pôjdeme. Napokon z nás zostali len traja, ostatným to zakázali babky, mamy či frajerky (úsmev). Bol to jeden z najväčších zážitkov v mojom živote. Bolo to v zime v roku 2008. Do toho miesta som sa zamiloval.

A ako sa z toho stala organizovaná záležitosť?

Vtedy som si povedal, že sa tam chcem vracať. A keďže tie povolenky a všetky náklady boli vysoké, povedal som si, že to budem organizovať aj pre iných ľudí, ktorí mi tak zaplatia moju cestu. Neskôr som k tomu urobil webstránku, ale rovno v štyroch jazykoch, v angličtine, nemčine, ruštine a slovenčine. Chcel som to hneď „na šupu“, nech sa o tom dozvie čo najviac ľudí. Dával som tam rôzne termíny, kedy som si ten výlet naplánoval, štvrť roka alebo pol roka dopredu. Zohnal som sprievodcu a ja som vlastne robil prekladateľa.

Aj z ruštiny?

Áno, viem aj po rusky.

Mohli by ste robiť sprievodcu aj sám?

Nie, pretože nie som Ukrajinec, čo je podmienka. Vždy som vzal sprievodcu z Ukrajiny, aby sme tam vďaka nemu mohli ísť, ale on tam len sedel a prednášku som robil ja. Takto som tam vodieval skupiny Slovákov, Čechov, Britov, Nemcov, Kanaďanov či Švédov. Boli to spravidla dvojdňové výlety, jeden výklad som hovoril po anglicky, ďalší po slovensky a Nemcom som potom ešte čosi dopĺňal po nemecky. S vodičom a sprievodcom som hovoril po rusky. To všetko takmer naraz. Potom sa mi v noci snívalo asi v nejakom mimozemskom jazyku (smiech).

A postupne ten záujem rástol?

Áno, našiel som si ďalšieho človeka, ktorý vybavoval faxy a povolenky. S pôvodným sprievodcom som ale prestal spolupracovať, lebo som zistil, že hrá na dve strany, keď mi omylom poslal jednu esemesku, ktorú chcel adresovať niekomu inému. Z nej som pochopil, že to nebude dobrá spolupráca. Začal som to robiť sám, ale musel som si postupne hľadať nových sprievodcov.

Vy ako občan mimo Ukrajiny teda nemôžete dostať akreditáciu na sprievodcu?

Nie. V našej firme som ten, kto vytvára príbehy pre prezentáciu. Ale expertízu mám rovnakú ako sprievodca. Dokonca som vlastne zaučil našich vlastných sprievodcov aj viacerých takých, ktorí dnes robia pre konkurenciu.

Aký bol top vašej firmy vo februári 2020, teda pred začiatkom pandémie?

Mali sme okolo dvadsať sprievodcov a vo firme nás bolo dohromady asi 45. Ale to už sme organizovali viaceré „divnodestinácie“.

Ktoré?

Bajkonur, Severnú Kóreu a podobne.

Potom prišla korona a zákaz výletov…

Vopred som očakával, že bude problém. Domnieval som sa, že som firmu nastavil flexibilne, aby vedela reagovať na výkyvy, napríklad variabilným odmeňovaním. Ale ukázalo sa to byť aj slabou stránkou, keďže som tých ľudí nevedel podržať, necítili istotu. Tím sa mi začal rozpadať. To bolo ešte v poriadku, je predsa prirodzené, že keď nie je robota u nás, tak ľudia musia robiť niečo iné.

Snažili ste sa nejakými záchrannými opatreniami udržať firmu?

Skúšali sme kadečo nové, od upratovacej služby cez personálku. Až sme napokon začali robiť online výlety. Hľadali sme, ako ten dobre fungujúci a zladený tím využiť inak. Narazil som však na to, že naši ľudia boli tak úzko zameraní, že im to skrátka takto nerezonovalo. Pochopil som, že ide o špecifický biznis. Prešli sme do stavu hibernácie, takto sme to ťahali do júla 2021, keď sa opäť začali hromadiť klienti na výlety.

Na začiatku korony to bol úplný prepad?

My sme boli celé mesiace na nule. Veľkú krízu som síce čakal, ale toto ma naozaj zaskočilo (úsmev). Tomu sa museli všetci prispôsobiť, ľudia si hľadali inú prácu, dokonca som im ju hľadal aj ja. Všetkých kamošov, ktorých mám v Kyjeve, som obvolával, či nemajú pre našich sprievodcov robotu, písal som im odporúčacie listy. Nejaká časť zostala robiť na čiastočný úväzok u nás a našla si tiež inú bokovku. Ale takto sedieť na dvoch stoličkách nedokážete dlho, postupne nám začali odchádzať aj oni. Rok od začiatku korony sme zostali asi desiati. Mali sme len pár výletov. Keď to ale minulé leto išlo opäť hore a mali sme veľa klientov, musel som rýchlo hľadať sprievodcov a preplácať konkurenciu, aby som vôbec mohol zrealizovať výlet, ktorí si klienti objednali.

To bolo medziobdobie nádychu cez pandémiu, ale potom prišla vojna. Ako zasiahla firmu?

Koncom roku 2021 som začal opäť naberať nových ľudí, zaškolili sme desať ďalších sprievodcov, aby sme mali potrebnú kapacitu. Začalo sa to lámať asi tretí januárový týždeň roku 2022, keď sme oproti predpokladaným trendom opäť videli prepad objednávok. Vtedy išlo len o obavy, keď klienti reagovali na potenciálne riziko vojny, ale my sme tomu ešte neverili, považovali sme to skôr za informačnú hru.

Ruskí vojaci sa však vtedy formovali relatívne blízko na hraniciach v Bielorusku a hovorili tomu „cvičenie“, o vojne sa ale reálne neuvažovalo. 

Päť dní pred inváziou zatvorili černobyľskú zónu, keďže sa tam objavil pontónový most cez rieku Pripiať, ktoré je neďaleko od „mesta duchov“ [opustené mesto Pripiať, pozn. red.]. Mesto leží pár kilometrov od Bieloruska, kam odtiaľ môžete priamo dovidieť. Vznikli teda obavy, že tadiaľ môžu Rusi potiahnuť na Kyjev. Hoci Ukrajinci vtedy ešte s vojnou nerátali, toto už vyhodnotili ako bezpečnostné riziko. Opäť nám to prudko narušilo plány. To som si hovoril: „Zase?!“

Ale vojna vás asi napriek tomu prekvapila…

Ráno som akurát zaviezol dcérku Olivku do škôlky, zapol som si telefón a prišla správa od jedného z našich sprievodcov: „Sme pod útokom.“ Odvtedy sme sa zmenili vlastne na akúsi humanitárnu organizáciu.

Čo to znamená?

Ešte pred útokom som kolegov z Ukrajiny pre istotu pozýval, aby prišli na Slovensko na dovolenku, kde im poskytnem ubytovanie. Oni si ale nepripúšťali, že by to mohlo vyeskalovať do vojny. Aj po začiatku invázie som ich nahováral, aby čo najrýchlejšie prišli k nám do bezpečia. Veľmi ma však dojalo, ľudsky aj profesionálne, že drvivá väčšina chcela zostať, pomáhať alebo bojovať za svoju vlasť. Vtedy ma veľmi prekvapila ich odhodlanosť, keďže na Ukrajine som bol predtým mnohokrát a pekné slovo na svoju vládu alebo na krajinu som počul iba málokedy. Prekvapilo ma, ako férovo sa postavili k svojej vlasti, keď boli napadnutí, a rozhodli sa, že idú Ukrajinu jednoducho ubrániť. Aj keď tu máločo funguje, aj keď je tu korupcia – aj tak si svoju vlasť chceli brániť.

Boli aj takí, ktorí odišli?

Paradoxne, kolega Max stihol prísť cez hranicu do Poľska v prvý deň, keď ešte nebolo vyhlásené stanné právo. Šiel za priateľkou do Paríža. O dva dni neskôr mi napísal, že ide naspäť bojovať. „Max, čo si sa zbláznil?“ odpovedal som mu. Odpísal, že v Mariupole má babku a príbuzných a ide bojovať. Najprv doma čakal na narukovanie, medzitým išiel do Buče a po stiahnutí Rusov tadiaľ sprevádzal francúzskych novinárov. To, čo sa tam stalo, videl z prvej ruky. V súčasnosti bojuje, je medik a pracuje ako odmínovač. Pýtal som sa ho, čo by od nás potreboval. Minulý týždeň mi posielal hlasovku, vraj by ako lekár a odmínovač potreboval auto (úsmev). Skrátka, veľa vecí tam nefunguje, ale napriek tomu sa celá krajina spojila v nejakej službe vrátane žien, ktoré poskytujú podporu a šijú povedzme maskovacie siete, pod ktoré sa skrývajú vojenské stanovištia.   

Vy ste tiež poskytovali humanitárnu pomoc?

My sme reagovali na ich potreby, ako nám ich písali, posielali sme im nepriestrelné vesty či vysielačky. To bolo v prvej etape. Potom sa začala skutočná humanitárna kríza, keď sme cez kamarátov a rôzne firmy organizovali pomoc a dovoz vecí, ktoré potrebovali. Nabalili sme napríklad do kamióna vreckovky, toaletný papier, vložky a kadečo iné. V tretej fáze sme im už posielali jedlo. Ľudia v elektrárni Černobyľ boli na začiatku vojny kvôli ruskej okupácii v práci tri či štyri týždne. Predstavte si, že ste tak dlho v kuse v robote. (Úsmev.) Keď Rusi odišli, boli už celkom vyhladovaní. Keďže Kyjev už vtedy fungoval, jedlo sme nakúpili tam a odviezli im ho do elektrárne. Do miestnej nemocnice sme dodávali spacie vlaky a karimatky, aby mohli v tej zóne zostať ľudia dlhšie, ako plánovali.

Ako ste na tom však s ostatnými destináciami, ktoré ponúkate?

Okrem Ignaliny v Litve [jadrová elektráreň, ktorá bola predčasne odstavená, keďže mala rovnako problematickú konštrukciu reaktora ako v Černobyle, pozn. red.], ktorú sme spustili pred pár týždňami, a Fukušimy v Japonsku máme síce otvorený Bajkonur, ale keďže ide o ruské teritórium [na území Kazachstanu, pozn. red.], neorganizujeme tam výlety. Kazachstan je tiež otvorený, ale nevidíme, že by sa tam klienti bez lákadla vidieť štartovacie lety do vesmíru hýbali. Čaká sa najmä na otvorenie Černobyľa.

A Severná Kórea?

Tá je zavretá pre koronu. Zdalo sa, že by sa mohlo rozbehnúť Gruzínsko, ale aj tam je toho len máličko. Zdá sa, že ideme opäť do režimu hibernácie ako cez koronu, teda všetci okrem jedného či dvoch ľudí pôjdu na part-time a takto musíme prežiť až do konca sezóny.

Aký je záujem o ostatné „divnodestinácie“, ako ste to neformálne nazvali?

Černobyľ tvoril 95 percent všetkých pobytov, tie ostatné destinácie sme len začínali. Len tesne pred koronou sme si stanovili stratégiu, že chceme ísť do šírky, vyhľadávať ďalšie dobrodružné destinácie a organizovať tam výlety.

V akom stave bola finančná kondícia vašej firmy?

Bolo to ako po korone, ľudia chceli najprv vracať zálohy, čo nebol problém, keďže mám zásadu, že zálohy nie sú mojimi peniazmi, tak sa ich nechytám. Tu ale musím vyjadriť vďačnosť nášmu štátu, ktorý nám vtedy pomohol. Bez tejto podpory by som vtedy musel vyhlásiť bankrot. Nechcel som to robiť ako klasická cestovka a siahnuť na zálohy klientov, čo mi nepríde veľmi etické. Verili sme, že to dáme, ale nedali sme to. (Úsmev.) Pomoc od štátu bola pre nás teda v najťažšej chvíli kľúčová. Mnohí naši klienti, ktorí nás už lepšie poznajú a veria nám, si tie zálohy nezobrali. Až ma zamrazilo, ale v dobrom, keď nám začali volať, pýtať sa na našich sprievodcov a nielen že nám nechali zálohy, ale dokonca posielali peniaze s tým, že chceli pomôcť Ukrajine. Verili nám, že cez nás tá pomoc bude efektívna. Len sme zízali. Jeden klient, Jonathan z Británie, nám poslal na charitu päťtisíc eur. Skoro sme s kolegyňami odpadli. Počas obdobia temna sme pozažívali takéto krásne ľudské príbehy.

Pozorujete na svojich známych na Ukrajine, že by v nich to počiatočné odhodlanie už oslabovalo, alebo je stále rovnako silné?

Toto ešte necítim. Ale keď k nám chodili rodiny našich známych z Ukrajiny, ktorým sme pomáhali s ubytovaním, napríklad doteraz je v Bratislave manželka nášho sprievodcu Sergeja aj s dieťaťom, veľmi často a rýchlo menili rozhodnutia. Najprv chceli zostať na Slovensku, o pol hodiny boli odrazu rozhodnutí, že idú za známymi do Nemecka. Na druhý deň zase chceli ísť do Francúzska. Pozorujem rýchle „obrátky“ aj na našich babách-kolegyniach na Ukrajine. Boli rozhodnuté zotrvať vo vlasti, ale keď dopadla prvá raketa blízko tábora, kde sa ukrývali, kolegyňa bola na druhý deň v Poľsku. Veľmi sa to mení, ale čo sa týka odhodlania na vyjednávanie s Rusmi, to zatiaľ necítim. Cítim skôr pocit „ideme to vyhrať, aj keby sme všetci skončili ako mrzáci“.

Koľko ste mávali do februára 2020 klientov?

Rekord sme mali v roku 2019, to bolo 11,5-tisíca klientov. Boli sme vtedy tretí najväčší tour operátor na svete, ktorý robil výlety do Černobyľu, pričom prvé dva boli ukrajinské. Mali sme zároveň najviac prenocovaní v černobyľskej zóne či najviac výletov priamo na Černobyľskú elektráreň zo všetkých agentúr. My sa pritom orientujeme na náročnejšiu klientelu, nerobíme rýchlokvasené jednodňové zájazdy, kde prídeš vo veľkom autobuse, nafotíš a ideš domov. Robíme to viac zážitkovo, skôr malé skupinky, prípadne privátne výlety.

Koľko taký zájazd stojí?

Od sto eur až po niekoľko tisíc, keď ide o sedemdňový privátny zájazd, keď ste ako klienti sami a máte vlastného sprievodcu. 

Odkiaľ máte klientov?

Z celého sveta, ľudia z Česka a Slovenska tvorili možno desať až pätnásť percent z nich. Máme hlavne Nemcov, Britov, Škandinávcov a Holanďanov.

Ako vyzerá výlet po Černobyle v priemernom „balíku“?

Najtypickejší výlet je, že klienti prídu do Kyjeva, stretneme sa pred hlavnou stanicou, kde ich čakajú malé autobusy. V prvý deň ideme na prehliadku do mesta duchov Pripiať. Keď je v zóne veľa turistov, navštevujeme menej známe miesta a na tie ikonické, ako je ruské koleso, elektráreň či radar Duga, ideme až vtedy, keď sú tie veľkokapacitné autobusy na ceste späť do Kyjeva.

Môžete chodiť do vnútra budov?

Nie, teda to môžem povedať oficiálne. Poviem to tak, že keď tam nikto nie je a ani na okolí žiadna hliadka, je väčšia šanca, že uvidíte viac. (Úsmev.) Klienti prenocujú v mestečku Černobyľ v hoteli alebo v hosteli, podľa toho, aký balík si kúpili. Zvláštna exkurzia sa ale robí pre tých, s ktorými chodievame do vnútornej časti elektrárne, čo už organizuje samotná elektráreň, ktorá si za to aj pýta veľa peňazí. Doteraz nám neobjasnili, čo všetko je v tej cene 150 eur. Je to len trojhodinová prehliadka a ani prekladateľa nedajú zadarmo.

Kam sa najďalej v elektrárni dostanete?

Po velín číslo 4, kde sa to všetko udialo.

Čiže tam, kde Ďatlov v seriáli Černobyľ riadil operátorov bezprostredne po katastrofe?

Áno, presne tam. Neďaleko v chodbe, ktorá vedie k hydraulickému systému chladenia, je pamätník odvážnemu zamestnancovi Chodemčukovi, ktorého nikdy nenašli. Dá sa ísť do podzemného bunkra, odkiaľ sa havária riadila po výbuchu. 

Takže relatívne blízko reaktora?

Relatívne áno. Snažíme sa dohadovať s elektrárňou, aby sme mohli ísť až pod sarkofág. Neviem však, čo všetko s pôvodnými plánmi spraví konflikt.

V akom stave je Černobyľ teraz?

Rusi sa stiahli, pokradli matrace z hotelov, televízory, počítače, autá, zničili laboratóriá v Černobyle. A urobili si zákopy. Zrejme uvažovali tak, že keď si urobia základňu pri Černobyle, budú v bezpečí, lebo Ukrajinci predsa nebudú útočiť na jadrovú elektráreň. Zakopali sa v Červenom lese, čo je veľmi rádioaktívne miesto. Dnes tam vyrašila nová vegetácia, ktorú ale oni prekopali. Bolo to na mieste pri ceste, kam ani my nechodíme, lebo nám tam vždy pípajú dozimetre. Tam mali svoju bázu. Šokovalo ma, že si ani nenaštudovali, kam prišli, vrátane veliteľov. Na aute nemali ani dozimetre, čo je v Černobyle bežná výbava a mali by aspoň jasno, že na tomto mieste kopať nesmú. Z neskorších výpovedí zamestnancov elektrárne vyplýva, že Rusi ani nevedeli, kam prišli a čo sa tam v minulosti odohralo.

Aké podmienky tam platia dnes?

Zóna je zatvorená pre turistov, začínajú sa obnovovať práce. Bolo tam už zopár novinárskych exkurzií.

Rusi ale zrejme kopaním narušili usadenú rádioaktivitu. Akými pravidlami sa to teraz bude riadiť?

Väčšina rádioaktívnych materiálov je v hĺbke 30 až 40 centimetrov pod zemou, prepadávajú sa zhruba centimeter za rok. Do tejto hĺbky sa ale pri kopaní zákopov zrejme dostali. Usadenú rádioaktivitu pravdepodobne naozaj narušili, dokonca ani s pásovými autami nejazdili len po cestách, ale aj po krajniciach, čím rozvírili prach, ktorý môže byť tiež rádioaktívny.  

Nebude sa musieť čakať roky, kým rozvírená radiácia prirodzene opadne?

Myslím, že nie, lebo radiácia je v prachu, ktorý opadne rýchlo na zem a postupne sa prirodzene prepadá pod zem. Rusi rozvírili skôr isté stopové prvky rádioaktívnych materiálov.

Nebude sa teda musieť opäť čakať, kým sa to centimeter po centimetri usadí do zeme, kým vás tam pustia?

Toho by som sa nebál. Neviem síce, čo sa urobí s tým miestom, kde kopali, ale inak je riziko minimálne.

Rátate s obnovením svojich exkurzií? 

Rátame, ale nie som optimista v tom, že by to bolo ešte tento rok. Pravdaže, všetko závisí od vývoja na Ukrajine. Záujem ale stále je, ľudia sa pýtajú.

Mal vplyv na vašu klientelu aj známy seriál Černobyľ od Netflixu z roku 2017?

Áno, došlo k rastu objednávok, ľudia boli zvedaví. Reálny efekt seriálu sme ale ešte nevideli, keďže ten rast objednávok nastal koncom roka 2019 a krátko nato sa exkurzie pre koronu zrušili. Seriál Černobyľ je krásne spracovaný, dobre sa vyhrali aj detailmi. Podľa toho seriálu robíme aj exkurziu do elektrárne v litovskej Ignaline, kde sa ten natáčal. To, ako v ňom vysvetlili technické detaily nehody, by som ako sprievodca lepšie nevysvetlil. Zopár faktických chybičiek by sa ale našlo. Napríklad pád vrtuľníka nad reaktorom pri zrážke so žeriavom sa udial až neskôr pri stavbe sarkofágu, nie po výbuchu. 

Je obnovenie exkurzií reálne aj vtedy, ak by nastal na juhovýchode Ukrajine lokálny, ale dlhoročný zamrznutý konflikt?

To vidím reálne, pretože tak to bolo už od roku 2014.

Ako vyzerá život v Kyjeve podľa vašich známych? Rozbehol sa?

Áno, život funguje, reštaurácie a kaviarne sú otvorené. Ale nie je tam veľa práce, nie všetky podniky fungujú v plnom režime, mesto je čiastočne vyľudnené. Nie je to ako predtým, to ešte bude trvať nejaký čas. Máme však pred sebou aj prvý výlet na Ukrajinu od začiatku vojny. Od júla začíname humanitárnu expedíciu do Irpine, Buče a Hostomeľa pre ľudí, ktorí chcú pomôcť Ukrajine, a zároveň to chcú urobiť na mieste. Ukrajina je ale stále nebezpečné miesto, preto to veľmi ani neodporúčame.

Akú pomoc budete dodávať?

Naše dievčatá na Ukrajine komunikujú s úradmi, ktoré im dajú echo, čo ľudia potrebujú. Skutočným cieľom je, aby človek – cudzinec, turista – priamo z očí do očí dal materiálnu pomoc, videl zmysel, ale precítil aj vďaku. Nie je to ale akýsi výlet „po stopách vojny“, kde si robíte selfíčka, je to exkurzia so širším aspektom. Má to ducha, ktorý by som nazval ako „udržateľný“ turizmus. Naša firma na tom nezarobí, pokryjeme len variabilné náklady našich ľudí na Ukrajine, ale dokážeme tak udržať zamestnancov a priniesť čosi Ukrajine. My by sme si tých ľudí chceli udržať. Spomínaný Max mi nedávno poslal hlasovku, kde vravel, s akou nádejou spomína na časy, keď sme sprevádzali ľudí do Černobyľa, že to bolo najkrajšie obdobie v jeho živote.

Aký je váš príbehový program, keď sprevádzate po Černobyle?

Itinerár je pre sprievodcu do veľkej miery voľný, hoci niektoré veci sú stabilné. Prvý princíp znie, že príbeh nemôžete začínať od konca, teda od pamätníka obetí. Musíme klientov vtiahnuť do deja a začať od začiatku, teda čo to bol Sovietsky zväz a ako fungoval. Prehliadka nie je rigidná, ale má logickú nadväznosť. Sprievodcovia majú pritom veľkú voľnosť, ktorými cestami klientov povedú, aby stále nehovorili len to isté. Pri každom výlete si dáme na konci aj „rozchod“, keď sa ľudia môžu aj voľne a bez programu poprechádzať tam, kam ich to ťahá. Ja som takto na mojom poslednom výlete koncom roka 2021 objavil vtedy čerstvo postavenú budovu KGB, kde ešte nebol ani nábytok. Videl som však v tých miestnostiach naťahané kábliky v stene, ale nebol to klasický kábel na elektrinu. Skrátka priamo vo fasáde mali v miestnostiach káble na odpočúvanie.

Takže mladším západným turistom pri vysvetľovaní povahy Sovietskeho zväzu môžete ukázovať tie kábliky…

Hej, mohol by som im hovoriť o tom, ako vyzerali výsluchy KGB. (Úsmev.)

Čo ste ešte objavili pri svojich potulkách?

Raz keď som písal správu kolegyni, sa zrazu pred nami zjavil veľký los, ktorého sme radšej bezpečne obišli. Inokedy sme zase našli na ceste korytnačku, povedal som šoférovi, že nech počká, idem ju preniesť. Ona sa mi od stresu pomočila do lona a ja som potom celý čas musel takto sprevádzať. (Úsmev.) Raz sa mi stratil turista, Američan Tom, ktorý mal veľký záujem pozrieť sa do vnútra budov. Vtedy čerstvo platil zákaz vstupovať do budov. Navyše kolegyňa náhle ochorela a ja som musel naraz zmanažovať a zmixovať všetky jazykové skupiny. Vždy si rátam turistov, a tak som zrazu zistil, že nám jeden chýba. Hneď som vedel, že to bude Tom. Hľadali sme ho všade, dostal som sa aj na miesta, kde som nikdy predtým nebol. Odrazu sme dostali telefonát z checkpointu, či sa nám nestratil turista, že je u nich. Našťastie boli takí zlatí, že to vtedy ani nenahlásili. Tváril sa, že sa stratil, keď šiel na záchod, ale na chrbte som videl, že bol celý biely, zjavne niekam vliezol do budov. (Úsmev.) Večer ukazoval v hoteli fotky z interiérov. 

Je problematické vstupovať do tých budov?

Môže byť problém so statikou. Občas, keď je silná zima a kopec snehu, tam nejaká strecha padne alebo sa zrúti časť budovy. Ale väčšina budov, ako sú školy alebo nemocnica, je stabilných. Robí sa to ale takým klasickým sovietskym spôsobom, že sa ten zákaz niekedy dodržuje, niekedy nie. Najnovšie sa to malo sprísniť, vraj tam dokonca nainštalovali kamery. Sprievodcovia musia nosiť škatuľku s GPS, ktorú si však radšej „zabúdali“ autobuse. Po novom už ale dostanú pokutu, ak ju nebudú mať so sebou. Keď sa vybije baterka, tak je problém. Chodia tam patrolovať aj hliadky, čo je ale najmä kvôli nelegálnym turistom a stalkerom. 

Vy teda do budov nechodíte?

Sprievodcom hovoríme, že je to zakázané, ale ak chcú, môžu to risknúť. Ak ich ale hliadky chytia, môžu stratiť povolenie alebo platiť pokutu. Nikomu som ale nikdy nevynadal, aj keď sme mali konflikt s miestnymi hliadkami. Nepovažujem to totiž za nebezpečné, je to len konflikt medzi pravidlami, ktoré majú turistu chrániť kvôli možno jednému percentu nestabilných budov.

Černobyľ nie je práve dovolenková destinácia. Akí ľudia majú o jeho návštevu záujem?

Dobrodružné typy, ktorí chcú aktívnu dovolenku so zážitkom. Alebo fotografovia, dokonca som raz s britskou skupinou strávil celý deň v nemocnici, všímali si a hľadali rôzne detaily. Prípadne ľudia, ktorí hrali Counter-Strike a hľadali miesta, z ktorých strieľali. (Úsmev.)

Ako to dnes vyzerá s vašou ďalšou destináciou Bajkonur?

Bajkonur je asi najdrahší zájazd, cenovka trojdňového výletu začína na 1 500 eurách, ale je to najmä preto, že Rusi si pýtajú veľké sumy za povolenia, inak je to pre domácich relatívne lacné. Obnovenie týchto výletov je ale podmienené koncom vojny, keďže nechceme platiť ruskej štátnej firme. Zatiaľ je to ale úzus vo firme. Mali sme o tom dlhú debatu. Nepríde nám to etické.

Tá dilema nie je aj v prípade Severnej Kórey?

To je dobrá otázka. Túto dilemu som si ale pred sebou vyriešil tým, že Severná Kórea škodí len sebe, ale nenapáda iné krajiny.

Aký program ste ponúkali v Severnej Kórei?

Najlepšie je ísť tam vtedy, keď majú celonárodné oslavy s opulentným verejným programom, napríklad keď má Kim Čong-un narodeniny, vtedy je aj vojenská prehliadka. Špecifikum je, že Američania majú americkou administratívou zakázaný vstup do krajiny. Tých, ktorých sme mali, si vtedy vybavili kanadské pasy.

Hovorí sa, že turistov povodia len limitovane a ukážu im len vybraté a schválené miesta, ale skutočný život miestnych turista neuvidí.

Tiež som si to predtým myslel. Dali nám sprievodcu, dokonca kameramana, ktorý všetko zaznamenáva, vraj preto, aby sme mali spomienky. (Úsmev.) A pritom to ale boli veľmi v pohode milí ľudia, len žijú v inej realite. Občas sa ale podarí vidieť aj čosi z reálnej Severnej Kórey. Napríklad keď sa opravovala cesta a museli sme ísť obchádzkou, kde sme videli obydlia, kde sa dymilo z odpadkov, čo je miestny spôsob recyklácie. Tiež si všimnete, že sme boli jediné auto na diaľnici a okolo nás šlo len zopár bicyklov. Všade vidíte vojenské základne, malé budovy medzi panelákmi. Keď vidíte, ako opravujú cestu, tak to vyzerá ako u nás pred mnohými desiatkami rokov. Mnoho ľudí s krompáčmi zasypáva diery a potom ich ručne asfaltujú. Pri obchádzke sme videli, ako traktor ťahá vlečku. Keď sme sa spýtali sprievodcu, čo to je, odpovedal, že miestny autobus. 

Foto: Matúš Zajac (portréty), Martin Maťko (ilustračné zábery z Černobyľa a Pripiate)


Matej Gašparovič