Čo hlavné nám priniesli dva roky s covidom?
Bola to fundamentálna kríza v tom zmysle, že ovplyvnila spôsob, akým sa my ľudia vzťahujeme k prírode. Bolo to spochybnenie nášho prístupu, ako sa utváral niekoľko posledných desaťročí, ak nie stáročia, keď sme sa pokúšali stať pánmi prírody a používať ju na svoje účely. Do toho prišiel covid ako prekvapujúci, až šokujúci návrat nespútanej prírody. Smrteľná hrozba. A nebola to iba hrozba, ten pocit, že nad vírusom nemáme kontrolu, sa rovnal takmer potupe nášho moderného sveta.
Povedal by som, že najviac sa ten pocit poníženia týka Spojených štátov. Spomeňte si, že na začiatku bolo očakávanie, že s tým bude musieť zápoliť len rozvíjajúci sa svet, z čoho sa potom tiež odvíjalo množstvo chýb v našom rozvinutom svete. To prvotné očakávanie bolo podmienené predstavou, že rozvojový svet sa ešte len učí prírodu spútavať, zatiaľ čo my už ju máme dávnu spútanú.
V Spojených štátoch mali v zdravotníctve odjakživa problémy s rovným prístupom k liečbe. Americký systém nebol a nie je úplne spravodlivý, aby však zlyhával tak, že nebude schopný ľuďom zaistiť ochranné pomôcky a podobne, to asi nikto nečakal. Takže, aby som zhrnul prvé poučenie z pandémie: veľa našich predpokladov bolo spochybnených, sme nútení znovu premyslieť, ako budeme organizovať spoločnosť a či zmeníme prístup k novým technológiám.
Píšete, že pandémia nás posunula bližšie k vytvoreniu dvoch separátnych svetov, sveta prírody a sveta ľudí. Čo tým myslíte?
V knihe nastoľujem myšlienku, že prírodu si nemôžme definitívne podrobiť a všetko, čo s tým môžeme robiť, je vytvoriť umelý od prírody separovaný svet. Tá lekcia môže viesť dvoma smermi.
Po prvé k umelému digitálnemu prostrediu. Nepovažujem za náhodu, že niekoľko mesiacov alebo rokov sa začíname zaujímať o myšlienku metaverza (trojrozmerný internet – pozn. red.). Zoom, ktorý nám nariadili naše vlády, bol síce bezpečný, ale nebol k životu. Napríklad pamäť na Zoome fungovala inak. Veľa ľudí mi rozprávalo, že z porád na Zoome počas pandémie si pamätalo, kto sa odkiaľ pripojil, ale horšie už to, čo sa hovorilo, a hlavne, kto to hovoril, ako rozprávali jeden cez druhého. Metaverzum je v tomto ohľade isté riešenie.
Druhý smer sú, samozrejme, biotechnológie. Myšlienka, ktorá stojí pri základoch mRNA vakcín, že vytvoríme človeka imúnneho voči prírodným hrozbám, sa má uplatniť aj proti iným chorobám, okrem iného proti malárii. Sledujeme technologickú akceleráciu.
Ono je tiež možné pozerať sa na celý covid úplne opačne – ako na dva roky, keď sme sa v mene technológií vzdali primárnej lekárskej starostlivosti a keď veda priživovala hystériu.
S takýmto výkladom mám problém. Ja k tej pandémii pristupujem tak, že sme len o vlas unikli katastrofe. Predstavte si, keby vírus nemal jedno-dve percentá smrteľnosti, ale dvadsať percent ako prvý SARS a súčasne by si podržal rovnakú nákazlivosť. To sme mohli mať úplne katastrofálne výsledky. Myslím, že sme boli na pokraji skutočne apokalyptického scenára. A naše spoločnosti boli na pokraji rozpadu. Určite môžete tvrdiť, že reakcie boli často prehnané. Ale, aspoň podľa mňa, tá reakcia neprišla od vlád, prišla spontánne zvnútra spoločnosti. Čísla ukazujú, že v mnohých prípadoch sa ekonomická aktivita danej spoločnosti zastavila ešte predtým, ako vlády vyhlásili lockdowny, povedzme týždeň predtým už ľudia prestávali jazdiť hromadnou dopravou, firmy začali zatvárať prevádzky. Vlády to ešte len potom nasledovali.
Teraz opisujete Západ alebo celý svet?
Až na niekoľko málo výnimiek nepoznám na svete krajinu, ktorá by sa počas pandémie rozhodla pokračovať v normálnom režime. To je tiež známka vážnosti situácie. Keby zatvárala jedna vláda, môžeme azda tvrdiť, že urobila zlé rozhodnutie, napríklad preto, že je veľmi ľavicová. Ale ony všetky vlády reagovali viac-menej rovnako. Všetky sa pokúsili zastaviť infekciu pomocou nejakých sociálnych opatrení, lockdownov a podobne. Niektoré to preháňali, ale nepoznám jedinú, ktorá by vyhlásila: Nebudeme robiť nič. Ani demokracia, ani diktátorské vlády, nikto na Západe, na Východe, nikto v Afrike.
Ocitli sme sa na pokraji spoločenského kolapsu a jediný dôvod, prečo k nemu nedošlo, je tá šťastná okolnosť, že smrtnosť nebola taká vysoká. Druhé naše šťastie spočívalo, samozrejme, v rýchlom príchode vakcín. Napríklad americká spoločnosť bola vo chvíli, keď prišla vakcína, už blízko sociálnemu konfliktu. Podarilo sa nám vyvinúť vakcínu oveľa rýchlejšie ako kedykoľvek v minulosti. Bez mRNA vakcín fakt neviem, kde by sme teraz boli. Asi v hlbokej hospodárskej depresii. V istom zmysle nie je táto pandémia významná tým, čo sa stalo, ale čo sa stať mohlo. A to veľmi ľahko. Budúcej pandémii nič nebráni, aby mala smrtnosť päť percent namiesto jedného.
Povedali ste, že nepoznáte jedinú krajinu, ktorá by postupovala inak. Na starom kontinente, samozrejme, každému napadne Švédsko, ale čoskoro prestali s lockdownami a rúškami aj niektoré štáty v USA, hlavne Florida.
Niektoré štáty nezavádzali také silné opatrenia preto, že sa spoločnosti adaptovali samy od seba. Aj Švédsko zavrelo stredné a vysoké školy. Aj oni mali rôzne obmedzenia. Konzervatívca príklad Švédska priťahoval, to je pravda, ale ja by som nepovedal, že Švédsko predstavovalo nejakú skutočnú výnimku. Spektrum proticovidovej politiky bolo dosť limitované, vlády sa v ňom pohybovali, aj tá švédska. Má to dva dôvody.
V demokratických štátoch bol silný tlak spoločnosti, aby vlády niečo robili. Aj diktátorské režimy mali obavu z možného spoločenského kolapsu. Keď ľudia cítia ohrozenie, zastavia spoločnosť sami. Túto lekciu si nesieme už od stredovekých pandémií. Ľudia sa prestanú stretávať, hovoriť so sebou aj s deťmi, prestanú obchodovať, stiahnu sa do svojich domovov. Z mojej skúsenosti bola tá spontánna zmena úplne zreteľná hlavne v Ázii. Do týždňa ľudia zmenili správanie úplne sami, nepotrebovali na to žiadne vládne inštrukcie. Asi je tak nastavená ľudská povaha.
Vo Vietname bol každý taký vystrašený, že aj normálni občania, žiadni vládni agenti, zakladali pouličné výbory a trasovali všetkých cudzincov. Môže vám to pripadať desivé a hrozné, v každom prípade to ale neboli vlády, kto by svojim ľuďom takéto správanie naoktrojoval. Bol to ich vnútorný pocit, že sme vystavení hrozbe, ktorá je všade okolo. V modernej dobe sme už ten pocit nepoznali. Preto v knihe píšem o myšlienke ústupu z prírody, ústupu do nejakého chráneného priestoru. Počas pandémie to bola v mnohých prípadoch digitálna sféra. A rozhodne si nemyslím, že by lekcia z pandémie bola zabudnutá.
Akú sféru politiky tá skúsenosť ovplyvní? A ako?
Napríklad klimatickú politiku. Doterajšiu klimatickú politiku by sme mohli zhrnúť ako túžbu, aby ľudská povaha a príroda žili v priateľskom vzťahu. Prianie, aby ľudstvo žilo s prírodou v harmónii. A táto v podstate ľavicová klimatická politika sa po pandémii náhle ocitá v kríze, zrazu sa už nedá tak ľahko tvrdiť, že s prírodou môžeme žiť v harmónii. Máme tu koniec koncov biologické stvorenie, ktoré je rozhodnuté nás vyhladiť, keď mu to dovolíme. Vidím už prvé známky toho, že naša klimatická politika sa posúva iným smerom. Bude zdôrazňovať, že príroda je hrozba a že sa aj na klimatické zmeny musíme pozerať ako hrozbu. A namiesto toho, aby sme obmedzovali náš technologický odtlačok vo svete, čo je podstata ľavicovej klimatickej politiky, ho asi naopak budeme musieť zvýšiť. Problém totiž je, že prírodu nevieme dostatočne kontrolovať.
Boli lockdowny a sociálne obmedzenia či prechod na digitál nácvikom na takzvaný boj s klimatickou zmenou?
Presne tak.
Takže v nejakých lockdownoch budeme po zvyšok našich životov?
Vy sa smejete, ale to je, myslím si, správny odhad. Pandémia ukázala, že ak máte nejakú krízu v moderných spoločnostiach, ktoré sú zo svojej podstaty krajne zložité a ktorých členovia sú medzi sebou mnohonásobne prepojení, rozšíri sa vám tá kríza do každej oblasti. Covid teda nebol len zdravotná kríza, ale aj ekonomická kríza, finančná kríza, spoločenská a politická kríza. Ľudia s iným názorom, ako infekciu pojať, išli bojovať do ulíc. A niečo podobné budeme mať s klimatickou krízou.
Prečo je vlastne nutné hovoriť o klimatickej kríze? Aká je to kríza, keď sa teplota planéty zvyšuje o 0,1 stupňa Celzia za desať rokov, keď sa toto tempo nezrýchľuje?
Dobrá otázka. Odpovedal by som najprv vedeckým konštatovaním, že nás čakajú najvyššie teploty za posledných desaťtisíc rokov. A desaťtisíc rokov je, ako viete, doba, počas ktorej trvá ľudská civilizácia.
A čo napríklad stredoveké klimatické optimum? Nebola vtedy v Európe rovnaká, alebo aj vyššia teplota ako dnes?
Nemyslím si, máme archeologické metódy, vďaka ktorým môžeme teplotu v minulosti celkom dobre odhadovať. V knihe používam pre covid podobenstvo s vesmírnou loďou, môžeme to skúsiť aj na klímu. Planéta, na ktorej budeme žiť o tridsať rokov, bude ako pristátie v Novom svete. Svet, ktorý sme nikdy nepoznali, nikdy v takom nežili. Možno to pristátie dopadne dobre, ale mali by ste si byť vedomí aspoň toho, že pristanete na novej planéte. Hlavne ale nemôžete o klimatickej kríze uvažovať len ako o teplotnom jave. Hoci aj tak budú na svete miesta, ktoré rast teploty čo i len o dva stupne urobia neobývateľnými.
Vlani v lete som v Dubaji zažil niekoľko dní, keď bolo vonku 47 stupňov, a to sa v nedá prežiť. Nielen vysoká teplota, aj vlhkosť vzduchu... Telo sa ani v noci nemôže schladiť. Ale aj keď necháme Dubaj a podobné miesta bokom, môže aj relatívne mierny nárast teplôt spôsobiť častejšie a prudšie cyklóny a rôzne búrky, ktoré na rôznych miestach sveta zničia infraštruktúru. Pokiaľ bude nejaký svetovo dôležitý prístav zaplavený a potrvá dva až tri roky, kým sa opraví, máte masívnu krízu dodávok v celej svetovej ekonomike. Klíma môže prispieť k vzniku nových pandémií, zvieratá vyššia teplota vytláča do iných oblastí, kde sa budú viac stretávať s ľuďmi... Klíma ovplyvní všetko, prenikne do každého kúta našich spoločností. Bude to aj ekonomická kríza, politická kríza, spôsobí to viac sociálnych konfliktov.
Tuším, že politicky to bude náročnejšie ako pandémia. Už od minulého leta môžeme sledovať, ako ľudia za rast cien vinia klimatickú politiku. Zrazu počujeme veľa výziev, aby sa to či ono klimatické opatrenie zrušilo, pretože to nemôžeme uniesť. A to je začiatok. Zažijeme ohromné konflikty medzi rôznymi spoločenskými skupinami, politickými stranami. Niektorí budú ako počas pandémie skúšať predstierať, že sa vlastne nič nedeje. Druhá strana sa naopak ešte zradikalizuje, od nej budú prichádzať ekvivalenty požiadaviek z pandémie, keď každý musel nosiť respirátor. Pri klíme bude radikálna strana požadovať, aby sa zavrelo všetko a každý.
Pandémiu proste považujem za dosť užitočnú prípravu na klimatickú krízu. S jedným dôležitým rozdielom: covid sme dokázali prekonať aj preto, že ľudia o ňom premýšľali ako o prechodnej záležitosti. Počítali s tým, že to potrvá dva, nanajvýš tri roky. Ale klimatická kríza potrvá sto rokov. Ako presadíte obmedzenia proti zmene klímy, keď budete ľuďom hovoriť, že to majú do konca života? To bude neúnosné. Ale na druhej strane sa tým ľuďom v ich životoch bude tiež niečo diať. Zmena teploty povedie k novým pandémiám, zažijeme výpadky elektriny, ktoré budú pokojne trvať aj niekoľko dní.
Tie blackouty však nebudú skôr dôsledkom klimatickej zmeny, ale klimatickej politiky.
Ale niekedy môžu byť aj dôsledkom klimatickej zmeny. V Texase pred rokom a pol zažili výpadky po tom, čo v extrémnom mraze skolaboval plynovod.
A pre námrazu skolabovali veterné elektrárne. Keby nebolo klimatickej politiky, nebolo by ani veterníkov.
V mnohých prípadoch budú výpadky pre klimatickú politiku, inokedy vinou klimatickej zmeny. Bude to zmes. Mimochodom, veľkým problémom bude aj to, že spoločnosť sa rozdelí na dve nezmieriteľné skupiny. Polovica spoločnosti bude za svoje problémy viniť klimatickú politiku, druhá klímu. Čo sme tiež už zažili s pandémiou, keď potom polovica ľudí prisudzovala ekonomické problémy vírusu a polovica lockdownom. Zhoda nebola možná a rovnaká nemožnosť zhody bude aj pri klíme. Len to bude horšie s vedomím, že je to svojím spôsobom navždy.
A aj keď sa nám podarí celosvetovo významne obmedziť emisie, výsledky budú vidieť až o sto rokov neskôr. Tu sa nebavíme ani o našich vnúčatách, ale o pravnúčatách. Aj preto odhadujem, že v jednej chvíli sa od obmedzovania emisií ustúpi a prejdeme na technológie, ktoré nám zatiaľ pripadajú ako sci-fi: rozprašovanie aerosólov do atmosféry, aby odrážali časť slnečného svitu a tým znižovali teplotu na zemi. Alebo v oceánoch namnožiť morské riasy, tie tiež vedia zadržiavať uhlík. Dnes tomu mainstream ešte nie je veľmi naklonený, prežíva predstava, že technológie sú súčasťou problému. Ale nie sú. V Amerike napríklad veľa ľudí tvrdilo, že odpoveďou na pandémiu musí byť návrat k prirodzenejšiemu životnému štýlu: viac cvičiť, zhadzovať kilá, chytať na slnku vitamín D. To je bláznivý prístup. Chcel by som prispieť k uvedomeniu si toho, že riešením sú sofistikované technológie, rovnako pri pandémiách, ako aj pri klimatickej kríze.
Píšete ešte o tom, že okrem „privinutia technológií na našu hruď“ povedie pandémia k ústupu globalizácie. Ako? V akých oblastiach?
Svet riadený spoločnými pravidlami a inštitúciami, ktoré sa už predtým pre spory USA a Číny ocitali v kríze, sa za pandémie zrazu rozpadol. Zavládol chaos, hlavne v ekonomike, v dodávateľských reťazcoch. V Číne počas pandémie veľmi posilnila myšlienka o dvojitom obehu. Čínsky prezident Si Ťin-pching tú myšlienku predstavil na zasadnutí politbyra v máji 2020 a priamo ju spojil s pandémiou. Domáca ekonomika, uvažuje Si, má fungovať podľa predvídateľných pravidiel, platí v nej hospodárska súťaž, efektivita, je to trhová ekonomika. Naopak medzinárodná ekonomika vraj podľa trhových pravidiel nefunguje, myslí si, že tá funguje na princípe štátnej sily a je výsledkom štátnej politiky.
Takže nie súťaž medzi firmami, ale medzi národnými štátmi. Štáty si v tomto ponímaní nemôžu dovoliť byť na niekom závislé, nemôžu byť plne integrované, musia si vytvoriť vlastné dodávateľské reťazce, byť sebestačné. Podľa Si Ťin-pchinga pandémia vytvorila oveľa chaotickejší svet a v chaotickom svete si štáty nemôžu dovoliť pasivitu. Majú povinnosti kontrolovať svoje okolie. V takom svete globálny trh stráca na sile a svetová ekonomika sa začína deliť na sféry vplyvu. To je popri urýchlení technológií druhá zásadná zmena, ktorú nám pandémia priniesla.
V inej svojej knižke píšete o Eurázii. Z čítania som mal až pocit, že by ste boli za, keby vznikol spoločný hospodársky priestor od Európy po Čínu. Je vojna na Ukrajine pre tento koncept veľká rana?
V tej knihe tvrdím to, že o Eurázii musíme premýšľať ako o jednom priestore. Nikdy som netvrdil, že ten priestor bude pokojný a plný mieru, naopak. Dnes vidíme, že Európa sa musí prestať zaoberať stále len sama sebou, utápať sa vo svojich vnútorných ťažkostiach, stále riešiť vzťah Francúzska a Nemecka, východnej a západnej Európy. Musí uvažovať v eurázijskej perspektíve, a nielen napríklad o Rusku. Už dávno nemôžete premýšľať o Rusku bez toho, aby ste zahrnuli do úvahy Indiu a Čínu. To, myslím si, súčasná kríza ukazuje bohato. Je nevyhnutné vedieť, aké stanovisko zaujme India a Čína k nášmu konfliktu s Ruskom. Ak sa ho rozhodnú podporiť, celá naša ruská politika sa tým rúca.
Aj Amerika čoraz viac uvažuje v euroázijskej perspektíve, napríklad ako vojna na Ukrajine ovplyvní Taiwan. Moja predstava Eurázie je iná ako predstava Sergeja Karaganova. Keď som sa ho pýtal, či stále verí tomu, že vznikne nejaká únia medzi Európou a Ruskom, smutne odpovedal: Nie počas môjho života. Moja predstava Eurázie bola vždy menej idealistická: je to vysoko súťaživý priestor, s hlbokým potenciálom pre konflikt, a pritom integrovaný, najmä hospodársky. Teraz sa zdá nevyhnutné, že Európa obmedzí svoje energetické prepojenie s Ruskom. Nahradí ich energetickými spojnicami s Perzským zálivom.
A nestalo sa presne to, že keď Rusi napadli Ukrajinu a my sme vyhlásili sankcie proti Rusku, že sme v tej chvíli nemali spočítané, ako Čína a India zareagujú?
Do určitej miery áno. Mali sme len európsku politiku, v ktorej o Rusku premýšľame ako o súčasti Európy, hoci odľahlej. Lenže Rusko nie je súčasťou Európy. Európa a Rusko sú súčasťou Eurázie.
V knižke píšete: Riziko pre západný poriadok spočíva v tom, že nástroje použité na potrestanie Ruska a obmedzenie jeho moci vyústi v narušenie legitimity onoho rádu. Čo konkrétne ste tu mali na mysli?
Hlavne menové rezervy, ktoré Rusko držalo v západných centrálnych bankách. Minimálne sme mali premýšľať o tom, či sa nám to nejako nevráti. Západný finančný systém a v ňom dolár boli pre svetový monetárny poriadok základom, každý chcel mať rezervy v dolároch. A ak sa zrazu ukáže, že tieto rezervy a dolár sú predmetom politickej kontroly, môžu mať vlády naprieč svetom náhle pochybnosti. Keby ste mali na starosti dajme tomu rezervy národnej banky Brazílie, uschováte si svojich 200 miliárd dolárov v americkom Fede, prípadne v Európe? Čo ak zajtra americké úrady rozhodnú, že vám polovicu rezerv zmrazia, kým neprestanete rúbať v Amazonskom pralese? My vám tie rezervy nezaberáme, dostanete ich späť, len musíte zmeniť svoj prístup k Amazonskému pralesu.
O zmrazení ruských rezerv spoločne rozhodli po telefóne Mario Draghi a Janet Yellenová, teda bývalý guvernér Európskej centrálnej banky a súčasná guvernérka amerického Fedu. Lenže nabudúce o zmrazení vašich rezerv môže tiež rozhodnúť verejná mienka. Budú sa konať demonštrácie s požiadavkou zmraziť brazílske menové rezervy, pretože brazílska vláda vraždí novinárov a ekologických aktivistov. Pretože ničí našu planétu a tým aj náš život. Z pohľadu brazílskeho politika zrejme bude zodpovedné pokúsiť sa národné rezervy nejako diverzifikovať. Preto môžu sankcie proti Rusku vo výsledku oslabiť postavenie dolára. Tým nehovorím, že tie sankcie boli zlé, len to, že môžu mať aj nezamýšľané dôsledky a náklady. V budúcej knižke sa mimochodom chcem venovať zmenám v globálnom peňažnom systéme. Niečo zaujímavé sa v ňom pod povrchom deje.
Bruno Maçães (1974)
Konzultant, analytik, spisovateľ. Po štúdiách na univerzitách v Lisabone a Harvarde na seba upozornil vo funkcii portugalského ministra pre Európsku úniu (2013 až 2015). Počas jeho mandátu totiž končila kríza eurozóny, v ktorej musela byť aj jeho krajina podporená z eurovalu. Maçães je autorom štyroch kníh, najväčšiu pozornosť medzi nimi vzbudil Úsvit Eurázie (2018). Väčšinu času roka žije v Hongkongu. Považuje sa za svetoobčana, a hoci má domicil v Lisabone, trištvrte roka trávi na cestách po Európe a Ázii.
Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.