Sankcie proti Rusku nefungujú tak, ako dúfal Západ. Potvrdzujú to samotní Rusi

Český ekonóm Lukáš Kovanda trefne poznamenáva, že blitzkrieg nevyšiel ani Rusku, ani Západu. Obe strany stavili na predpoklad, ktorý sa ukázal ako nesprávny, totiž že vláda nepriateľa je nestabilná. Táto stávka bola na oboch stranách racionálna – ak by vyšla, jedna či druhá strana by víťazstvo dosiahla s nižšími nákladmi.

Keďže blitzkrieg zlyhal, obe strany museli pristúpiť k predefinovaniu svojich cieľov. Ani Rusko, ani Západ už nepočíta so zmenou nepriateľského režimu. Rusko sa snaží o územné zisky, Západ cieli už nie na rýchle zrútenie, ale na dlhodobé oslabovanie Ruska. Rusko svoju vojenskú taktiku zmenilo, Západ v ekonomickej vojne pokračuje v pôvodnej taktike. Aké sú výsledky?

Merkantilistické sankcie nemôžu pomôcť

Základný prístup Západu je odstrihnúť Rusko od medzinárodného obchodu. Nejde o žiadnu novinku, už v roku 2014 v reakcii anexiu Krymu západné štátu zakázali vývoz špecifických tovarov do Ruska. Takéto sankcie dávajú zmysel, keďže oslabujú ruské produkčné, a tým aj vojenské možnosti.

Súčasné sankcie zamerané na obmedzenie ruského vývozu – naposledy sa to týkalo zlata – však zmysel nedávajú. Samuel Kolesár vo svojom nedávnom článku upozorňuje na alternatívny pohľad, podľa ktorého sú tieto sankcie prejavom merkantilistického myslenia. Podľa týchto teórií z 18. storočia je štát tým bohatší, čím viac vyváža. A podľa súčasných názorov vývoz umožňuje Rusku „platiť za vojnu“.

Tento názor však úplne ignoruje povahu zahraničného obchodu. Jediným zmyslom vývozu je získať devízy umožňujúce následný dovoz niečoho iného. Exportom surovín či tovarov sa štát zbavuje zdrojov, ktoré by mohol na svojom území využiť – či už na zvýšenie blahobytu svojich obyvateľov, alebo na vedenie vojny. Vývoz dáva zmysel, len ak získané peniaze možno využiť na nákup tovarov zo zahraničia. No táto možnosť je dnes pre Rusko obmedzená úplne inak než nedostatkom devíz.

Obmedzovaním dovozu surovín z Ruska Európa naopak poškodzuje seba. Sme to my, nie Rusi, kto má v dôsledku týchto opatrení menej zdrojov pre svoju ekonomiku. Podobný argument možno vzniesť aj v prípade sankcií, ktoré Rusku znemožňujú splácať dlhopisy. Poškodené nimi nie je Rusko, ale jeho veritelia, ktorí nedostanú svoje peniaze.

Možno Rusko efektívne blokovať?

Príkladom efektívnych sankcií môže byť blokáda Ústredných mocností v prvej svetovej vojne. Písal som o nej už v dobe, keď sa sankcie proti Rusku začínali. Táto blokáda naozaj viedla k ekonomickému kolapsu a kapitulácii Nemecka. Lenže zameriavala sa na dovoz zdrojov do Nemecka, nie vývoz. Západní spojenci Nemecko v podstate vyhladovali, o nedostatku uhlia na kúrenie a surovín pre priemysel nehovoriac, a efektívne mu znemožnili viesť vojnu.

Rusko však týmto spôsobom poraziť nemožno. Nielenže dokáže pre svojich obyvateľov zabezpečiť dostatok potravín aj energií, v týchto oblastiach je významným exportérom. Obmedzenie vývozu tovarov do Ruska a odchod zahraničných spoločností môže znížiť komfort Rusov, existenčne ich ale neohrozí. Navyše, veľká časť sveta prístup Západu nezdieľa. Ak sa dnes niekto obáva hladu, zimy a kolapsu priemyslu, nie je to Rusko.

Nezdá sa, že by súčasná blokáda ovplyvnila priebeh samotnej vojny. Rusko nepotrebuje devízy na výplaty svojich vojakov. Embargo na dovoz citlivých západných technológií, ktoré však platí už roky, môže obmedziť jeho schopnosť používať sofistikované zbrane. Súčasná ruská taktika však, zdá sa, stojí najmä na tých menej sofistikovaných. Tej „hlúpej“ munície má Rusko dosť a dokáže ju vyrábať z vlastných zdrojov. Nezdá sa, že by bol tento spôsob vedenia vojny pre Ukrajinu zvlášť priaznivý.

Čo sme sankciami zatiaľ dosiahli

Aká je teda doterajšia bilancia západných sankcií? Ruské príjmy z exportu fosílnych palív sa zvýšili na rekordnú úroveň, denník Štandard o tom informoval v tomto texte. Reakcie ruských podnikateľov sú zmiešané. Viacerí ich však vidia sankcie ako zvládnuteľné či dokonca pre Rusko prínosné, aj o tom Štandard písal. Nájdu sa aj otvorení kritici ruskej invázie na Ukrajine, naposledy oligarcha Oleg Deripaska. Otázkou je, nakoľko situácia škodí Rusku a nakoľko konkrétnym podnikateľom.

Napokon by sme sa mali pýtať, ako to vidia bežní Rusi. Na ruskej vláde nezávislé centrum pre výskum verejnej mienky Levada sa od roku 2014 svojich respondentov pýta aj na západné sankcie. Väčšie obavy vyvolávali sankcie v marci (19 percent respondentov veľmi znepokojených, 27 percent dosť znepokojených), do mája však obavy poklesli (17 percent veľmi a 21 percent dosť znepokojených). Sankcie teda u väčšiny Rusov znepokojenie nevyvolali. Mimochodom, znepokojenie je o niečo menšie ako v roku 2014 či koncom roku 2018.

Zaujímavé sú aj iné informácie z tohto prieskumu. Obavy sú neprekvapivo častejšie v Moskve a veľkých mestách, no ani tam sa netýkajú väčšiny. Najväčšie znepokojenie vyvoláva možnosť zmrazenia ruských aktív v zahraničí. Najmä mladých znepokojuje odchod spoločností Visa a Mastercard, čo im znemožňuje platby za služby poskytované zo zahraničia.

Nezdá sa, že by Rusi boli sankciami priamo zasiahnutí. Len 16 percent respondentov v máji uviedlo, že sankcie spôsobili ich rodine vážne problémy (z toho u 5 percent išlo o veľmi vážne problémy), to je opäť menej ako marci, keď problémy spôsobené sankciami uviedlo až 29 percent respondentov (z toho 7 percent veľmi vážne). Aj v tomto prípade ide o čísla porovnateľné či nižšie než v rokoch 2014 a 2015.

Najčastejšie uvádzaným problémom je zvýšenie cien, uviedlo ho 39 percent respondentov. V tomto ohľade vojna dopadá na ľudí v Rusku i na Západe. Menej často respondenti uviedli odchod západných značiek a absenciu porovnateľných tovarov (19 percent), zablokované platby (8 percent), obmedzenie cestovania či pokles kvality života (po 7 percent).

Ešte väčšie nepriateľstvo

Napokon najdôležitejšie sa zdajú motívy, ktoré Rusi Západu prisudzujú, a pohľad na to, ako by Rusko malo reagovať. Až 74 percent respondentov si myslí, že cieľom sankcií je oslabiť a ponížiť Rusko, toto číslo je o málo vyššie než v minulosti. Ďalších 12 percent sa domnieva, že cieľom sankcií je obnoviť geopolitickú rovnováhu, táto odpoveď bývala v uplynulých rokoch častejšia. Len 8 percent respondentov vidí ako cieľ sankcií zastavenie vojenských operácií a umierania ľudí na Ukrajine – tu je potrebné konštatovať, že je to dvakrát viac než v roku 2014, ale stále veľmi málo.

Pokiaľ ide o vhodnú odpoveď Ruska, tri štvrtiny ruských respondentov si myslí, že vláda by mala pokračovať v súčasnej politike. Možnosť, že by Rusko malo ustúpiť a hľadať cesty k odvolaniu sankcií, zvolila menej než pätina respondentov. Tieto hodnoty sú opäť podobné ako v období po anexii Krymu. Vysoká podpora vládnej politike sa odráža aj v miere súhlasu s prezidentom, ktorá sa po začiatku invázie zvýšila nad 80 percent. V predchádzajúcich troch rokoch sa pritom držala v rozmedzí 60 až 70 percent.

Ak sme teda naozaj niečo dosiahli, tak vystupňovanie nenávisti na oboch stranách. V Rusku sankcie nevyvolávajú odpor proti vláde, ale proti Západu. Nie je to nijako prekvapivé. Ak sú ľudia v Európe ochotní obliekať si dva svetre a platiť vysokú cenu za benzín a naftu, len aby nepodporovali Rusko, prečo by rovnakú ochotu znášať nepohodlie nemali mať aj Rusi?

Memento prvej svetovej vojny a zákopov v hlavách ľudí, ktoré pretrvali aj po ukončení bojov, je silné. Dokiaľ bude cieľom Ruska alebo Západu porážka druhej strany, dlhodobý mier nemá šancu.