Boli by vojny, keby vládli ženy?

S tvrdením, že svet by bol nejako lepší, mierumilovnejší a spokojnejší, keby boli vo vrcholných pozíciách ženy, sa dá stretnúť relatívne často. Počas prvej svetovej vojny poetka Dorothea Hollinsová navrhla vytvoriť „ženský expedičný mierový zbor“, ktorý by sa postavil medzi bojujúce strany, a zastavil tak konflikt.

Alebo môžeme ísť ešte viac do minulosti. Grécka komédia Lysistrata rozpráva o skupine žien, ktoré sa rozhodli prestať spať so svojimi mužmi, kým neukončia vojnu. Predstava, že ženy nie sú také agresívne, naopak, sú empatickejšie a spolupracujú v rámci sesterstva, je tak relatívne častá. Hoci feministky tvrdia, že neexistuje takmer žiadna aktivita, v ktorej sa ženy nevyrovnajú mužom, v prípade vojny a deštrukcie naopak prijímajú stereotypy o ženách ako o milujúcich bytostiach neschopných ublížiť. Celá táto téza je pritom značne pochybná.

Nejako vedecky to kvantifikovať je ťažké. Je potrebné uznať, že historicky to ženy mali zložité, takže vzorka vládnucich žien je o dosť menšia ako vládnucich mužov. Napriek tomu sa o to niektorí pokúsili. Napríklad vedci z Chicagskej univerzity a New York State University preskúmali 400 rokov európskej histórie, celkovo 193 monarchov. Hoci iba 18 percent tvorili ženy, vyšlo im, že bolo o 27 percent pravdepodobnejšie, že sa zapoja do medzištátneho konfliktu ako v prípade mužov. Ale môže to byť tým, že ženy, považované za slabé, boli častým terčom útokov okolitých expanzívnych mužov.

Keď sa ale pozrieme na najznámejšie vládkyne, tiež to úplne nepôsobí, že by ženy boli nutne politicky slabšie pohlavie a obávali sa drastických riešení. Prvá vládnuca anglická kráľovná Mária I. získala prezývku Krvavá. Ako bigotná katolíčka mala záľubu v upaľovaní protestantov. Jej sestra Alžbeta I. je považovaná za jedného z najúspešnejších anglických monarchov, úspešne bojovala s mocnejším Španielskom. Čo sa týka nejakého sesterstva, tak naňho tiež kašľala. Svojej kolegyni a sesternici Márii Škótskej nechala odseknúť hlavu, pretože so svojím nárokom na anglický trón bola príliš nebezpečná.

Ďalšia krajina s dlhým radom vladárok je Rusko. Cárovné vo svojich expanzívnych chúťkach ničím nezaostávali za cármi a viackrát ich prekonali. Napríklad Katarína Veľká v palácovom puči zosadila svojho manžela, následne viedla množstvo dobyvačných vojen. Územie Ruska rozšírila o nejakých 520-tisíc štvorcových kilometrov a pripojila teritórium dnešného Bieloruska, východnej Ukrajiny, Krymu a ďalších. Katarína by Putinovo snaženie najskôr podporila.

A nie sú to iba Európanky, ktoré demonštrujú, že ženy dokážu byť rovnako strašné ako muži. Kráľovná Madagaskaru Ranavalona bojovala, utláčala a snažila sa o pochybné ekonomické reformy. Výsledkom bolo, že kým v roku 1833 mal Madagaskar 5 miliónov obyvateľov, o šesť rokov neskôr 2,5 milióna. Alebo napríklad Lakšmí Báí, rani (prekladané občas ako kňažná) z indického štátu Džansí, sa stala legendou pre svoj urputný odpor proti Britom počas veľkého indického povstania v roku 1857.

India tiež dokazuje, že aj v modernej dobe ženy dokážu siahnuť k drastickým krokom. Indická premiérka Indira Ghándíová v roku 1975 vyhlásila núdzový stav a vládla v podstate ako diktátorka. Vládla pomocou dekrétov, zrušila voľby a suspendovala občianske práva. V tejto dobe došlo k násilnej sterilizácii miliónov Indov v snahe dostať pod kontrolu populačný rast. Núdzový stav odvolala v roku 1977, najskôr preto, že chcela svoju diktatúru potvrdiť vo voľbách a verila, že ich vyhrá, čo sa nestalo. Nedá sa tiež zabudnúť, že v roku 1971 viedla víťaznú vojnu proti Pakistanu.

Nakoniec britská premiérka Margaret Thatcherová bola najvýraznejším politikom 80. rokov, odmietla vyjednávať s írskymi teroristami-hladovkármi a nechala ich zomrieť, viedla vojnu o Falklandy a nebála sa postaviť na odpor mocným odborom, ktorých moc raz a navždy zlomila. Dodnes kontroverzná osobnosť rozhodne nebola žiadnou slabou ženou a na „sesterstvo“ si tiež príliš nepotrpela. Za 11 rokov svojej vlády do kabinetu vymenovala len jednu ďalšiu ženu.

Thatcherová ale ukazuje ešte jeden trend. Na vrchol sa dostala v čase, keď bolo pre ženu naozaj ťažké v politike uspieť. Výsledkom bolo, že tie, ktoré to na vrchol dotiahli, boli ambicióznejšie, dravšie a s väčším ťahom na bránku ako hociktorý muž. To, že Angela Merkelová, Ursula von der Leyenová alebo Theresa Mayová sú skôr šedivý priemer než ikonami, akými boli Thatcherová, Ghándíová či napríklad Katarína Veľká, je znak rastúcej rovnoprávnosti. Ak chcú ženy teraz uspieť, stačí, aby boli rovnako neschopné ako muži.

Je tak pravdepodobné, že Vladimira Putinovna by viedla rovnako nezmyselnú vojnu ako Vladimir Putin.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.