O potravinách budeme musieť začať uvažovať ako o novej rope

Po roku 1989 sa na túto tému vďačne zabudlo a vojnu o zrno vystriedali v televízii vraždy, politické hádky a na záver roztomilé zvieratká. Máločo sme prestali vnímať tak kompletne ako poľnohospodárstvo. Jedla bolo dosť, a to nielen u nás. Čím bohatšia krajina, tým pravdepodobnejšie je, že skutočným zdravotným problémom tamojšieho obyvateľstva je obezita, a nie hlad. Poľnohospodárstvo a produkcia potravín boli proste niečo, čo sa dialo akosi samo, mimo našej pozornosti, a čomu sa venovala len mizivá hŕstka ľudí.

Rusko-ukrajinská vojna nám teraz tému poľnohospodárstva a potravín zase tak trochu „strká pod nos“. Turci zadržiavajú ruskú loď vezúcu obilie, ktoré malo byť ukradnuté na Ukrajine. Podozrenie je všeobecné, ale dokázať to bude asi oriešok. Míny v Čiernom mori ohrozujú vývoz pšenice do zbytku sveta. Zemný plyn, dôležitá surovina na výrobu hnojív, sa stal nedostatkovým tovarom. A to všetko vo svete, kde ľudstvo čoskoro prekročí osemmiliardovú hranicu a kde sa mnoho štátov, ktoré predtým patrili k vývozcom potravín, stali závislým od dovozu – najčastejšie kvôli neúmernému rastu populácie.

Potraviny dnes dovážajú Egypt i Irak, dve krajiny, kde sa pred mnohými tisícimi rokov poľnohospodárstvo zrodilo a ktoré bývali požehnané hojnou úrodou. A celú tuto krehkú rovnováhu udržiava niekoľko silných exportérov ako Spojené státy (kukurica, pšenica) alebo Thajsko (ryža). Ich potravinami si plní brucho časť ľudstva.

To znamená, že do budúcnosti budeme musieť začať uvažovať o potravinách ako o novej rope: strategickom odvetví, pri ktorom sa nemožno vždy spoliehať na to, že nedostatok sa dovezie z cudziny. Hladnejších a zúfalejších kupcov bude na trhu dosť a možno nás budú schopní i preplatiť. Máme určité šťastie v tom, že Česká republika [aj Slovensko, pozn. red.] disponuje dobrou pôdou, silnou poľnohospodárskou tradíciou a dostatočnou priemyselnou základňou na to, aby dnešné poľnohospodárstvo – ktoré je viac než remeslom – zvládala prevádzkovať aj doma. To sú výhody, ktoré nám nikto nevezme.

Ale nemali by sme si komplikovať situáciu sami, čo znamená hlavne dávať pozor, ako zaobchádzame s vodou a pôdou. Pri pohľade na úrodné Polabie a stredomoravské úvaly, čím ďalej viac zastavané všelijakými skladmi a montovňami, ktoré by rovnako mohli stáť na brownfieldoch po starých továrňach, sa mi robí trochu úzko. Dokonca i v mojej rodnej Ostrave, kde je opustených fabrík bárskoľko – celé štvorcové kilometre –, postavili pred pätnástimi rokmi priemyselnú zónu v Hrabovom na pôde, pretože to bolo lacnejšie, než čistiť staré záťaže po ťažkom priemysle.

Toto by naši predkovia považovali za bláznovstvo.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.