Dnešný svet je mnohovravný, táravý, ba často aj arogantný, všeličo kritizuje, nič mu nie je posvätné, z takmer všetkého sa posmieva. Ale keď niekto zomrie, všetci zmĺknu a bezradne krčia plecami. A práve keď svet mlčí a nevie si rady, keď sa svet končí, prichádza Cirkev s posolstvom nádeje. Nádeje, ktorá nám hovorí, že život má svoj cieľ. Cirkev otvára ústa, kde ostatní krčia plecami, vypúšťajú z úst frázy, ktorým sami neveria. Oznamuje ľuďom, že smrť spravodlivého človeka nie je nešťastím, ale bránou k večnému životu, kde niet podlosti ani trápenia. Ako sa to i v jednej modlitbe modlíme: “Veď tým, čo veria v teba, Bože, sa život neodníma, iba mení.”
Prečo musí človek vlastne zomrieť? Taliansky kardinál Carlo Maria Martini dáva odpoveď na túto otázku vo svojej knihe Rozhovory v Jeruzaleme. „Človek musí zomrieť preto, aby sa v smrti úplne spoľahol jedine a výlučne na Pána Boha.“ Aby dôveroval, že smrť ešte nie je koniec. Ako ľudia z mäsa a kostí si v živote vždy nechávame pootvorené zadné dvierka. No ak stojíme pred tajomstvom smrti, nikdy sa nemôžeme spoľahnúť na seba, nikdy. Nemôžeme si nechať otvorené zadné dvierka. To sa nedá, to jednoducho nejde. Tam musí každý urobiť povestný krok do tmy. Každý ho urobí sám a vo svojom vlastnom mene, no spoľahnúť sa môže jedine na Boha.
V prostredí tejto krásnej gotickej katedrály, ktorej hlas zvonov Miro tak rád každú nedeľu napoludnie v slovenskom rozhlase počúval, mi schádza na myseľ príbeh o šesťročnom chlapcovi, ktorý prišiel so svojou mamou do tmavého gotického chrámu. Bola v ňom vitráž znázorňujúca práve svätého Martina a tá chlapca neskutočne očarila. Predovšetkým lúče slnka, ktoré cez vitráž prenikali do šera kostola. Krátko po tomto zážitku, ktorý na dieťa hlboko zapôsobil, sa učiteľ na náboženstve spýtal detí, kto je to vlastne svätec; kto je to svätý človek. Chlapec bez zaváhania odvetil: Ja to viem, ja som ho videl. Svätec je človek, cez ktorého svieti slnko. Myslím, že aj Miro bol človek, cez ktorého svietilo slnko. Bol človekom, ktorý vytváral okná, aby cez ne prúdilo svetlo: svetlo dobra, múdrosti, lásky i Božej milosti dopadajúce na svet a ľudí v ňom. Nielen vďaka nádherným dielam, ktorými skrášľoval tento svet, ale aj vďaka celému svojmu naplnenému, zakotvenému a integrovanému životu. Bol ako strom, o ktorý sa mnohí opierali, pri ktorom nachádzali odpočinok, ale aj z neho zbierali bohatú úrodu. Bol tichý, skromný, pracovitý a nesmierne ľudský. O svojej viere veľa nehovoril, svedčil o nej životom. Nebol to človek prvého plánu, on v prvom rade premýšľal. A myslím si, že práve jeho uvažovanie bolo ešte dôležitejšie ako samotná tvorba. Neuspokojil sa s prvým návrhom, neprijal prvú myšlienku. V tom sa radikálne líšil od povrchného a zjednodušeného, zdigitalizovaného sveta. Za jeho dielom, aj dielom života, bolo poctivé premýšľanie, poctivá práca.
Po mnohých vzácnych dielach, ktoré Miroslav Cipár vytvoril, som ho minulý rok v lete poprosil, či by príležitostne nenamaľoval Poslednú večeru, lebo som bol zvedavý na jeho interpretáciu. Urobil to obratom a tak po cipárovsky. Všetci apoštoli vrátane Judáša mali na obraze svätožiaru, všetci mali v tej chvíli, na začiatku večere, rovnakú šancu. A práve takto – bez predsudkov – Miro vnímal a prijímal iných ľudí. Neskôr mi Vilma prezradila, že Posledná večera bola posledné dielo, ktoré dokončil.
A ak si dnes pripomíname svätých Cyrila a Metoda, rád by som pripomenul aj diela, ktoré vytvoril v súvislosti s našimi vierozvestcami. Vyhotovil grafické listy inšpirované Proglasom, ilustroval starobylú biografiu Život Konštantína a Život Metoda, a napokon ešte minulý rok namaľoval ich obraz, ktorý bol darom pre pápeža Františka počas jeho návštevy na Slovensku; v poslednom roku svojho života urobil ešte aj nádherné vitráže pre Kaplnku sv. Gorazda v kňazskom seminári v Nitre, znázorňujúce nielen sv. Cyrila a Metoda, ale aj sv. Gorazda, Andreja Svorada a Beňadika i sv. Imricha.
Drahí moji, kresťanská nádej sa na našom horizonte nestráca, ani keď stojíme pred majestátom smrti. Nádherne to v roku 1943 vyjadril Christoph Probst, člen hnutia Biela ruža, ktorého nacisti v zrýchlenom procese odsúdili na trest smrti za šírenie letákov namierených proti nacistickému režimu. Krátko pred popravou umožnili dozorcovia Christophovi i jeho priateľom súrodencom Sophie a Hansovi Schollovcom krátke stretnutie, aby mohli spoločne vyfajčiť poslednú cigaretu. „Nevedel som, že zomieranie môže byť také ľahké,“ povedal svojim priateľom 24-ročný nemecký študent medicíny Christoph Probst. „O niekoľko minút sa opäť uvidíme vo večnosti,“ dodal tento otec troch malých detí, ktorý krátko pred smrťou prijal katolícky krst.
O chvíľu sa aj my uvidíme s Mirom i so všetkými našimi drahými, ktorí nás predišli do večnosti. Kedy to bude, to nevie nikto z nás. Nikto nevie, koľko času života na tejto zemi nám ešte zostáva. No podstatné je, že sa raz určite stretneme.
Veľký nemecký filozof talianskeho pôvodu Romano Guardini hovorí, že vďačnosť je pamäť srdca. Nech v tejto pamäti, v pamäti našich sŕdc, navždy zostane aj naša vďaka za Mira, za jeho krásny a naplnený život. Hoci sú naše srdcia zarmútené, nech sa z nich nevytratí vďaka za dar jeho života i nádej, že sa raz spoločne stretneme v dome nášho nebeského Otca, ktorý už teraz zaiste ozdobujú krásne Mirove obrazy.
Nech odpočíva v pokoji! Amen.
Odznelo v utorok na sviatok svätých Cyrila a Metoda na zádušnej omši. Miroslav Cipár zomrel 8. novembra 2021, pre pandémiu covidu bola zádušná omša posunutá na neskorší termín.
