Sú potrebné zákony, ako je ten zakazujúci nemiestnu sexualizáciu výučby na základných školách, ktorý teraz platí na Floride, a ďalšie podobné, ktoré do tejto oblasti spadajú. Jedným z ťahúňov tohto úsilia je aktivista, bývalý filmár a teraz pracovník newyorského Manhattan Institute Christopher Rufo, ktorý od whistleblowerov získava a ďalej rozširuje ukážky toho, aké absurdity presadzujú „woke“ aktivisti vo firmách či práve v inštitúciách, ako sú školy.

Hrdo sa hlási k tomu, že jeho činnosť je reakciou, že svojim úlovkom dáva publicitu, a to strategicky tým, ktoré najviac pobúria priemerného voliča. A že to nerobí kvôli klikom alebo preto, aby ho pozval do svojho programu na Fox News Tucker Carlson, ale s politikmi spolupracuje kvôli politickým zmenám. Jeho krédo by sa dalo popísať tak, že konzervatívci si musia osvojiť tú časť mentality liberálov, ktorá im velí neostýchať sa presadzovať zmeny verejného priestoru.

Prelomový blog právnika Tushneta

Svet súdnictva funguje trochu inak, v porovnaní s „woke“ aktivizmom skôr geologickým tempom, a ľudia, ktorí tu majú najväčší vplyv, nemávajú piercing a vlasy zafarbené namodro. Jeden taký míľnik je zaujímavé si pripomenúť.

Mark Tushnet je profesor ústavného práva na Harvard Law School a ako sedemdesiatnik by si toho ani nemal na hlave veľmi čo farbiť. A keď v roku 2016 napísal na svojom blogu post, ktorý sa stal dosť možno najvplyvnejším textom amerického práva posledných rokov, už blogovanie nebolo nejakým novým výstrelkom. Jeho post sa však stal vplyvným spôsobom, ktorý ani nezamýšľal. Starogrécke slovo „hybris“ v slovenčine nie je veľmi známe; v anglických intelektuálnych textoch (v podobe hubris) sa vyskytuje bežne. Nesúvisí s hybridnou vojnou; jeho význam možno dobre pochopiť práve na Tushnetovom príspevku.

Volal sa „Opusťme prikrčenú obrannú pozíciu v ústavnom práve“. Prezidentom bol Barack Obama, ďalšou prezidentkou mala byť Hillary Clintonová a Tushnet vypočítaval, koľko federálnych sudcov už menovali demokratickí prezidenti. A vyvodzoval z toho, že „keď títo sudcovia zaujmú agresívne liberálne pozície, už sa nemusia obávať, že Najvyšší súd ich rozsudky zruší“. Keď z toho, že je vám šťastena naklonená, vyvodíte, že vám bude naklonená večne a vaša moc porastie do neba – to je hybris.

„Kultúrne vojny sa skončili; oni prehrali, my sme vyhrali,“ písal ďalej Tushnet s istotou hodnou Nikitu Chruščova. Z toho okrem iného vyvodzoval: „Pred liberálmi teraz stojí otázka, ako naložiť s porazenými v kultúrnych vojnách. Je to prevažne otázka taktiky. Môj názor je, že tvrdá línia (,prehrali ste, zmierte sa s tým') je lepšia ako vychádzať porazeným v ústrety, ktorí – nezabudnime – hájili a obhajujú pozície, ktoré podľa liberálov nemajú vôbec žiadnu normatívnu silu. Byť dobrý na porazených sa neosvedčilo po občianskej vojne ani po rozhodnutí Brown (a tvrdá línia sa celkom osvedčila v Nemecku a Japonsku po roku 1945).“

Potom, čo postavil svojich názorových oponentov na roveň Hitlerovi, odporúčal ďalšie kroky, medzi ktorými sa skvie veta, ktorá Tushnetovi pomohla k sláve asi najviac: „Srať na Anthonyho Kennedyho“ (Fuck Anthony Kennedy). Kennedy, sudca menovaný prezidentom Reaganom v roku 1988, sa vyprofiloval ako takzvaný „swing vote“ – medzi konzervatívnou a liberálnou frakciou sudcov bol často tým, kto svojím príklonom rozhodol o tom, ktorý postoj preváži. Sudcovia sa teda v kontroverzných prípadoch, pri ktorých sa dalo kalkulovať, že skončia pred Najvyšším súdom, snažili písať rozsudky tak, aby argumentácia zaujala Kennedyho. S tým sa vraj musí skončiť.

Tushnetov postoj medzi liberálnymi právnikmi rezonoval a osvojili si ho. To, čo vykonávali – nielen na súdoch, ale aj v administratíve –, bolo po zásluhe popísané ako dobýjanie ranených na bojisku. Preslávený je najmä prípad, keď sa liberáli pokúšali súdne donútiť kresťanských majiteľov pizzerie v akomsi zapadákove, aby hostili gay svadbu („Bake the cake!“, Upeč tú tortu! znelo triumfálne sociálnymi sieťami).

A potom prípad Kongregácie malých chudobných sestier (Little Sisters of the Poor). Ide o malú ženskú katolícku rehoľu, ktorá prevádzkuje domovy starajúce sa o starých a bezmocných ľudí. Má nejakých stálych zamestnancov a platí im zdravotné poistenie. Obamova administratíva trvala na tom, že im podľa nového zdravotného zákona, takzvaného Obamacare, musí preplácať antikoncepciu. A vláčila mníšky po súdoch.

Hybris sa ukázal v celej nahote

Hybris sa postupne ukázal v celej svojej nahote. Keď bol Barack Obama v roku 2012 znovuzvolený za prezidenta, mali demokrati väčšinu v Senáte. Tú ale v kongresových voľbách v roku 2014 stratili a s ňou aj istotu hladkého vymenovania nových sudcov. Keď Tushnet písal ešte dva roky potom, liberáli si stále mysleli, že to je len dočasné, len prejav obvyklého javu, že prezidentova strana vo voľbách v medziobdobí medzi prezidentskými voľbami trochu stráca. A že to nemôže zvrátiť zaslúžený dlhodobý trend. Lenže sa to vyvíjalo trochu inak.

Či Anthony Kennedy Tushnetov text čítal? V každom prípade si sudca, ktorý už mal roky na dôchodok (je ročník 1936), svoj odchod poriadne rozmyslel. Načasoval si ho na rok 2018, keď bol prezidentom Donald Trump. Ten menoval jeho nástupcom sudcu Bretta Kavanaugha. To je realita amerického Najvyššieho súdu, ktorého sudcovia sa menujú na doživotie.

Ak si Kennedy takticky vybral čas odchodu do dôchodku, liberálna sudkyňa Ruth Baderová Ginsburgová bola ešte staršia ako on (ročník 1933), ale zrejme sa považovala za nenahraditeľnú. Niektorí liberálni aktivisti si vedeli predstaviť, čo sa môže stať a na možnosť odísť včas ju delikátne upozorňovali („Retire, bitch!“) ale jej hybris ju dostihol. Hillary Clintonová sa prezidentkou nestala a Ginsburgová už Trumpa v úrade prežiť nestihla. Zomrela v septembri roku 2020 a jej nástupkyňu menoval prezident Trump. Vybral Amy Coneyovú Barrettovú.

Kavanaugh aj Barrettová hlasovali s väčšinou za zrušenie nálezu Roe.

Text, ktorý je krátený, pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.