V Náhornom Karabachu sa schyľuje k rozhodujúcej bitke

Žena zapaľuje sviečku v arménskej Katedrále Krista Spasiteľa po jej ostreľovaní 8. októbra 2020 v meste Šuša. Foto: TASR/AP

Dôležitý je čas: Na Náhorný Karabach prichádza zima a s ňou aj pokus Azerbajdžanu rozhodnúť vojnu jednou masívnou operáciou pred tým, než bojiská pokryje hrubá vrstva snehu.

Cieľom azerbajdžanských síl je symbolické a zároveň strategicky kľúčové mesto Šuša. Ako hovorí staré arménske príslovie, „kto ovláda Šušu, ovláda celý Náhorný Karabach“.

Arménske Termopyly, alebo azerbajdžanský Stalingrad?

Šuša (arm. Šuši), ako pôvodné hlavné mesto regiónu dnes nazývaného Náhorný Karabach, bolo po dlhé stáročia spoločným domovom Arménov aj Azerbajdžancov. Stalo sa tak kultúrnym a náboženským centrom, rodiskom talentovaných umelcov aj miestom posvätných chrámov kresťanstva aj islamu, čím získalo takmer sakrálny charakter v kolektívnej pamäti oboch národov. O svoj multikultúrny ráz prišlo až v roku 1920 po tom, ako azerbajdžanské sily vyvraždili a čiastočne vyhnali miestne arménske obyvateľstvo v reakcii na vzburu karabašských Arménov voči nadvláde Baku. Odvtedy sa toto historické centrum regiónu zmrštilo na malé mestečko, v ktorom Azerbajdžanci žili medzi ruinami domov svojich arménskych susedov, pričom hlavné mesto sa presunulo do neďalekého Stepanakertu (azerb. Xankəndi).

Šuša po šušinskom masakre v roku 1920. Zdroj: Wikipedia

Situácia sa opäť obrátila v roku 1992, keď mesto počas Karabašskej vojny obsadili arménski separatisti a vyhnali Azerbajdžancov. Hoci sa tam vrátili pre zmenu Arméni, Šuša, ako môže dosvedčiť autor článku, zostala aj naďalej poloprázdnym mestom duchov. Ako vibrujúce kultúrne a náboženské centrum tak Šuša prežíva už len v predstavách Arménov a Azerbajdžancov, ktorí si väčšinou nechcú pripustiť, že jej zašlá zlatá éra bola plodom ich stáročného súžitia.

Nič sa však nemení na strategickej dôležitosti mesta, ktoré bolo vybudované ako prírodná citadela na strmom vrchu vo výške 1800 m. n. morom, spojená so zvyškom sveta len dvoma kľukatými cestami. Obsadením Šuši by azerbajdžanská armáda odrezala sily karabašských Arménov od zásobovania z Arménska a zároveň by mala ako na dlani Stepanakert, ktorý sa rozprestiera hneď pod jej úpätím. Šuša sa preto môže stať miestom, kde bude odpor Arménov definitívne zlomený, ale rovnako sa môže stať aj Stalingradom azerbajdžanskej armády, ktorá sa prebila hlboko do srdca Karabachu bez dostatočnej kontroly na okolitými lesmi a horami.

Cesta do srdca čiernej záhrady

Slovo Karabach vychádza z turkického kara (čierny) a iránskeho bagh (záhrada), čo odzrkadľuje úrodnosť tohto územia v porovnaní s chladnými arménskymi horami na juhu a suchými planinami Azerbajdžanu na severe. Druhá vojna o túto čiernu záhradu je špecifická tým, že na rozdiel od väčšiny konfliktov v 21. storočí nejde o asymetrický boj veľmoci proti výrazne slabšej krajine, prípadne povstaleckému hnutiu. Je to vojna dvoch moderných dobre vyzbrojených armád, ktorá prebieha na troch frontoch – severnom, západnom a južnom.

Pohľad z mesta Šuša na hory Karabachu. Foto: flickr.com

V prvej etape konfliktu sa azerbajdžanská armáda pokúsila na severnom a južnom fronte o bleskovú vojnu za pomoci početnej prevahy, žoldnierov z krajín Blízkeho východu a najmä moderných dronov tureckej a izraelskej výroby. Táto ofenzíva sa však už v prvých dňoch zasekla po tom, ako Arméni pomocou protitankových striel a delostrelectva opakovane odrazili azerbajdžanské mechanizované brigády. Katastrofou sa však skončil aj neohrabaný arménsky pokus o protiútok. Azerbajdžanci najprv zničili arménsku protivzdušnú obranu a následne ich jednotky zdecimovali zo vzduchu pomocou dronov.

Útoky azerbajdžanských dronov v Náhornom Karabachu

Po prvých troch dňoch vojny tak obe armády ostali zaseknuté na pôvodných pozíciách. Azerbajdžan vyčerpával arménske sily pomocou modernej techniky zo vzduchu, pričom Arméni na oplátku využívali na ničenie útočiacich síl svoju znalosť terénu a lepšiu taktiku v pozemných bojoch. Západnému frontu, kde sú Arméni veľmi silne opevnení sa boje až doteraz väčšinou vyhýbajú.

K zmene situácie došlo až v okamihu, keď si vedenie v Baku po mnohých neúspechoch uvedomilo, že ani technologická prevaha nedáva azerbajdžanským silám možnosť preraziť arménske línie na mimoriadne hornatom severnom fronte. V čase, keď už Arméni prišli pri útokoch dronov o veľkú časť bojovej techniky, koncentroval Azerbajdžan svoje rezervy na prevažne rovinatom južnom fronte a prelomil línie obrancov. Práve cez južný front sa azerbajdžanskej armáde podarilo po niekoľkých týždňoch tuhých bojov, ktoré si vyžiadali obrovské množstvo obetí na oboch stranách, posunúť až k srdcu Karabachu, pod brány Šuši.

Medzi pekelným údolím a cestou života

Niekoľko nasledujúcich týždňov nebolo jasné, čo presne sa v Karabachu deje. Zo zverejnených záberov bojísk pokrytých telami padlých vojakov bolo zrejmé len to, že obe strany utrpeli obrovské straty na životoch aj vojenskej technike. Vo štvrtok 29. októbra však de facto prezident Náhorného Karabachu Arajik Harutjunjan v emotívnom prejave vyhlásil, že Azerbajdžanci sú „niekoľko kilometrov od Šuši“. Následne vyzval Arménov k jednote, pričom zopakoval, že kontrola nad Šušou znamená kontrolu nad Karabachom.  

Približná súčasná situácia v Náhornom Karabachu (zelená: Azerbajdžan okrem územia obsadeného Arménmi, svetlomodrá: územie ovládané Arménmi, ktoré Azerbajdžan od začiatku vojny dobyl späť, ružová: územie niekdajšej Náhornokarabašskej AO ovládané Arménmi, oranžová: Iné územia Azerbajdžanu ovládané Arménmi). Zdroj: Wikipedia

Po vyše týždni od tohto vyhlásenia sa zdá, že Azerbajdžan dokázal v bezprostrednej blízkosti mesta koncentrovať svoje hlavné sily a pripravuje sa na rozhodujúci útok. O vážnej situácii Arménov svedčí aj skutočnosť, že separatisti museli 4. novembra v súvislosti s pohybom azerbajdžanských špeciálnych jednotiek uzavrieť hlavnú zásobovaciu trasu z Arménska, cestu Šuša-Berdzor. Miestni Arméni cestu pre jej dôležitosť nazvali „cesta života“.

Situácia Baku však nie je taká bezpečná, ako by sa mohla zdať. Azerbajdžanskí vojaci sa k tomuto mestu prebojovali cez úzke údolie obklopené hustými lesmi. Ide pritom o terén, v ktorom sa Arménom podľa dostupných záberov darí decimovať sily Azerbajdžanu. Tie sa v hustých lesoch nemôžu spoliehať na svoju vzdušnú nadvládu. Arménska propaganda túto oblasť premenovala na „pekelné údolie“. O tom, že Azerbajdžanci síce prenikli hlboko do separatistického územia, avšak nemajú úplnú kontrolu nad tylom, svedčí aj údajné zničenie obrnenej kolóny azerbajdžanských špeciálnych jednotiek 3. novembra pri dedine Qırmızı Bazar (arm. Karmir Shuka). Miesto boja je totiž od Šuši vzdialené 20 kilometrov vzdušnou čiarou a 40 kilometrov po cestnej komunikácii. Zdá sa teda, že režim v Baku sa pri Šuši rozhodlo hrať vabank.

Údajné zničenie jednotiek azerbajdžanských špeciálnych síl pri obci Qırmızı Bazar

Prichádza zima

Prečo sa azerbajdžanská vláda namiesto postupnej konsolidácie územných ziskov pokúša riskantným koncentrovaným útokom obsadiť narýchlo Šušu, aj napriek obrovským rizikám? Ako pre Asia Times napísal Richard Giragosijan, azerbajdžanský prezident Ilham Alijev sa pravdepodobne stal väzňom vlastných vyhlásení po tom, ako Azerbajdžancom sľúbil úplné obsadenie Náhorného Karabachu.

Režim v Baku vo veľkom zdieľa zábery z dedín, ktoré azerbajdžanská armáda obsadila, resp. z pohľadu Azerbajdžanu oslobodila. Čo však Alijevova vláda nezverejňuje, sú počty vojakov, ktoré pri ich obsadzovaní prišli o život.

Ako vo svojej analýze poukázal politický geograf z Karlovej univerzity v Prahe Ján Kofroň, zatiaľ čo počas prvých dvoch týždňov bojov zomierali na arménskej strane najmä chlapci vo veku od 18 do 20 rokov, po prelomení južného frontu sa mediálny vek vyšplhal prudko až na 35 rokov. Znamená to, že Arméni v tomto čase utrpeli obrovské straty a museli nasadiť rezervy. Jerevan však na rozdiel od Baku o padlých pravidelne informuje a arménska spoločnosť je s cenou, ktorú platí, uzrozumená. Hoci Baku počty mŕtvych tají, Kofroň poukazuje, že aj Azerbajdžan už taktiež musí nasadzovať záložníkov vo veku nad 30 rokov, pričom na fronte využíva aj beznádejne zastaralé 85 mm húfnice z čias druhej svetovej vojny. Dá sa z toho usudzovať, že materiálne a ľudské straty azerbajdžanskej armády budú tiež značné, najmä po tom, ako sa boje presunuli do zalesnených hornatých oblastí. Na rozdiel od Arménov však Azerbajdžanci dodnes nevedia, akú cenu museli za postup svojich vojsk zaplatiť. Spolu so zimou sa však blíži taktiež čas, keď bude režim v Baku nútený účet za vojnu občanom ukázať.

Údajné nedávne straty azerbajdžanskej armády v zalesnených oblastiach Náhorného Karabachu

Náhorný Karabach, ako už jeho názov naznačuje, je vysokohorský región rozprestierajúci sa na chrbte Malého Kaukazu. Zimy v oblasti sú veľmi tuhé a vlhké. Podľa dlhodobej predpovede počasia by v okolí Šuši mal už o necelé dva týždne začať padať sneh, ktorý skomplikuje, alebo znemožní, až do jari ďalší postup azerbajdžanských vojsk. Keď boje pre zlé počasie na niekoľko mesiacov utíchnu, azerbajdžanská verejnosť sa môže po opadnutí adrenalínu začať pýtať, koľko životov musela obetovať. Keď tento moment príde, Alijevov dlhodobo neefektívny režim bude musieť vedieť túto obeť vyvážiť dostatočným víťazstvom. Inak môžu tí istí ľudia, ktorí dnes Alijevovi volajú na slávu, začať volať po jeho odchode. Práve víťazstvo pod Šušou ešte do príchodu zimy, môže pre vládu v Baku znamenať rozdiel medzi triumfom a katastrofou.

Ďalšie články od Tomáš Baranec
Ďalšie články
„Veci sa menia a napravujú.“ Pri mobilizácii Rusov nebuďme ako Putin, ktorý uveril vlastnej propagande, varuje analytik

„Veci sa menia a napravujú.“ Pri mobilizácii Rusov nebuďme ako Putin, ktorý uveril vlastnej propagande, varuje analytik

Po tom, čo šéf Kremľa Vladimir Putin spustil čiastočnú mobilizáciu, objavili sa na internete vtipné videá s opitými odvedencami, ale aj správy o nedostatočnom výcviku mužov. Zaznievali slová ako fiasko či fraška. Český bezpečnostný expert Jan Ludvík však varuje, aby sme neboli ako Putin, ktorý uveril vlastnej propagande.