Eduard Heger nie je riešenie problému, Eduard Heger je problém samotný. Tá veta je voľnou parafrázou šedivého výroku Ronalda Reagana, ale dobre ilustruje, ako sa v týchto dňoch mení vnímanie Hegera medzi jeho dočasnými liberálnymi spojencami.
Problém je, že tento oblúk je dlhší a sklamanie z Hegera a vôbec Matovičových kresťanov bude mať oveľa širšie dôsledky.
Najskôr však k Eduardovi Hegerovi.
Hoci jeho obraz postupne bledol, predsa len to bol pre našich liberálov svetlý bod. Vo všetkom im bol ochotný ustúpiť, v konzervatívnych témach mlčal alebo sa neangažoval, prípadne, a to bola jeho krajná poloha – vyjednával. Ani to však, ako potvrdí generál Lengvarský, liberálnu agendu neohrozovalo, dalo sa s tým žiť, aj z toho mediálne vyťažiť.
Médiá a liberálna elita si cenili nielen Hegerov alibizmus, ale aj jeho atlanticizmus a schopnosť ísť proti väčšine. Vďaka tomu presadila jeho vláda zmluvu o amerických základniach, na Ukrajine podporuje americkú líniu spôsobom, ktorý nezodpovedá názorom slovenskej verejnosti, pápežovu výčitku o štekote NATO a širších príčinách vojny pre istotu nerieši vôbec, v Bruseli poslušne hlasuje za. Nielen v otázkach vojny a energetiky, ale aj zelenej agendy, ďalších masívnych európskych dlhov (Plán obnovy) a diskriminácie Poľska či Maďarska.
Keď sa Heger náhodou odchýlil a rozhodol sa na odporučenie svojej ochranky necestovať do Kyjeva, hneď bolo jasné, čo treba urobiť. Rýchlo sa kajať, nechať sa ponižovať Monikou Tódovou, prehltnúť to a zvýšiť vklad. Aj to sa podarilo a premiér bol opäť v milosti.
Heger sa skrátka po celý čas správal, ako keby mala premiéra SaS-ka, a to sa cenilo. Vedel, čo sa od neho chce a vychádzal tomu v ústrety. Odmenou bola nielen ochranná vata, ktorou ho médiá balzamovali, ale aj mená poradcov, ktorí sa k nemu začali hlásiť a ktorých majú novinári radi. Kohútiková, Duleba, Leško, Vladimír Baláž... niekomu sa mohlo zdať, že okolo Eduarda Hegera môže vzniknúť malé centrum moci. A možno aj základ niečoho stranícko-politickejšieho.
Foto: Eduard Heger, predseda vlády SR/FB
Až prišiel posledný spor a podmienečné vystúpenie SaS z koalície – a výzvy na Hegera, aby sa chopil iniciatívy a šance. Mala to byť jeho chvíľa.
Lenže on to zahral na Godota. Nechodí a nechodí. Ani sa netvári, že skúša vyjednávať. Sulík na neho ukázal prstom, hodil mu rukavicu – a Heger zažmúril oči.
Tak sa ukázalo, že Eduard Heger nie je riešením problému Igor Matovič. Heger je jeho nominantom. Trochu ambicióznym, nie veľmi samostatným a prispôsobivým, ale stále najmä Matovičovým nominantom. Videl, ako dopadla Veronika Remišová s Kiskom a liberálmi, poučil sa a vie, kam patrí.
To najzaujímavejšie príde až teraz. Keď už Heger nebude pre salón premiérom, ale najmä Hegerom. Občas sa síce ešte nájde niekto, kto ho pochváli za atlantickú politiku, ale už toho nebude veľa. Aby sa nepovedalo.
Ukázalo sa totiž niečo strašné. Stávka na Hegera je len skratkou k návratu Fica s Pellegrinim. Problém totiž nie je iba v Hegerovi a jeho politickom charaktere. Problém je v agende, ktorú táto vláda presadzuje. Nielen to, čo robí, ale najmä to, čo nerobí.
A že Fico je jediným politikom, ktorý niektoré témy reprezentuje.
Vladimír Palko pred 20 rokmi, ešte keď bol minister, zvykol medzi priateľmi klásť rečnícku otázku, ako by vyzerala krajina, keby nebol Ján Čarnogurský založil KDH.
Vyzerala by asi tak, ako to vidíme dnes a kam smerujeme po voľbách.
Evolúciu, ani tú politickú, zastaviť nemožno. Zo všetkých strán počúvam, ako sa bývalí voliči a dokonca voličky (!) KDH chystajú voliť Roberta Fica. Zo zúfalstva, ale s rastúcim presvedčením.
Pre všetkých tých, ktorých obete viedli k roku 1989 a po Novembri verili, že komunistov treba nahradiť a že existuje miesto medzi bývalými komunistami a liberálmi a že práve dediči disentu a podzemnej Cirkvi dokážu krajinu posunúť ďalej, je to obrovské sklamanie. Oblúk, ktorý bol donedávna mimo predstavivosť.
Odpoveď na starú otázku Vlada Palka je tristná. Ak to nechcú robiť kresťania a konzervatívci, bude to robiť niekto iný.
A to je aj druhý odkaz Eduarda Hegera. Tým, ktorí sa v jeho politike sklamali skôr ako liberáli.