Nahradiť bezmocnými republikami. Keď na Západe hovoria o delení Ruska
Vo svojom staršom článku som písal, že Ukrajina má v boji proti Rusku jednu zásadnú výhodu. Vedie „veľkú vlasteneckú vojnu“ o holé prežitie. Veľká časť Ukrajincov je očividne odhodlaná brániť vlasť, vďaka čomu Kyjev dokázal bez väčších dezercií či prejavov neposlušnosti zmobilizovať milión vojakov. Ukrajina má vďaka tomu voči Rusku výraznú prevahu v živej sile. Jej sebavedomie a odhodlanie v stredu znova vyjadril prezident Zelenskyj, ktorý o ruskej armáde povedal: „Nemajú už strategickú silu a nechápu a nerozumejú tomu, čo robia v našej krajine. Nemajú tiež ani štipku odvahy na to, aby priznali porážku a stiahli svojich vojakov z ukrajinského územia.“
Že útočiaca ruská sila sa do veľkej miery unavila, je očividné. Na druhej strane, Moskva stále nepristúpila ku všeobecnej mobilizácii a ruské hospodárstvo sa ani zďaleka nepodobá na vojnovú ekonomiku. Argument znie, že mobilizácia by bola extrémne nepopulárna a ohrozila by Putina samotného. To je možno pravda, ale len dovtedy, kým bežný Rus nenadobudne presvedčenie, že Západ chce Rusko zničiť a premeniť ho na chaotickú mozaiku slabých štátov. Súčasná vojna by sa tak veľmi rýchlo aj pre Rusov mohla stať vlasteneckou. A tiež veľmi, veľmi veľkou. V takom prípade by ruskú armádu mohli posilniť milióny mužov a žien, či už ako dobrovoľníci, alebo cez všeobecne prijatú mobilizáciu. Na Západe sa už množia hlasy, ktoré o tom Rusov presviedčajú.
Už v marci takýto nápad zaznel z odborného poľského magazínu New Eastern Europe (NEE), ktorý konštatoval, že vojna proti Ukrajine je ideologická. Ak teda chce Západ odstrániť jej príčiny, vyžaduje si to zmenu režimu v Rusku. NEE preto po vzore okupácie nacistického Nemecka predstavil svoj 7D plán, ktorý zahrňuje demilitarizáciu, denuklearizáciu, decentralizáciu, demokratizáciu, dekomunizáciu, destalinizáciu a deputinizáciu.
Rusko by sa na základe tejto vízie malo transformovať na slabý štát bez silnej centrálnej autority, ktorému by boli odobrané jadrové zbrane. Ruské vojenské sily v Európe by mali byť zredukované na minimum a priamo na území Ruska pri hraniciach s Bieloruskom, Ukrajinou a Kaukazom by boli vytvorené demilitarizované územia. Školské učebnice majú byť prepísané, ruské deti sa majú po novom učiť, že veľkosť Ruska nesúvisí s vojenskou mocou. V neposlednom rade má Rusko privatizovať štátne podniky, zrušiť FSB a zavrhnúť dedičstvo Vladimira Putina.
Ide v podstate o zrkadlový obraz pôvodných Putinových plánov „denacifikovať“ a demilitarizovať Ukrajinu. Článok NEE je však ešte väčšou fantáziou než nerealistické predstavy ruských ideológov o „zjednotení Rusov, Bielorusov a Malorusov“, keďže Rusko je takmer 150-miliónovou jadrovou mocnosťou.
Článok NEE zďaleka nie je ojedinelým výkrikom. Na Twitteri ho zdieľali vplyvní analytici. Napríklad Sergej Sumlenny. Tento v Rusku narodený a v Nemecku pôsobiaci politológ sa rozpadu Ruska nemôže dočkať a považuje ho za nevyhnutný. Sumlenny vo svojich príspevkoch zachádza tak ďaleko, že oslobodenie požaduje nielen pre etnické republiky, ako sú Tatársko či Čečensko, v ktorých majú neruské menšiny väčšinu, ale dokonca aj regióny, ako sú Republika Komi či Permský kraj. „Miestna populácia je ugrofínska. Región je známy pre svoje veľkolepé rieky a bude slobodný,“ píše Sumlenny o Permskom kraji. Obyvateľstvo tohto územia pritom podľa štatistík tvoria z 87 percent Rusi.
V rozpad Ruska dúfa aj analytik Centra pre štúdium európskej politiky Anders Östlund. ktorý má na Twitteri 265-tisíc sledovateľov. „Rusko bude nahradené malými, demilitarizovanými a bezmocnými republikami, ktorých neutralita bude vpísaná do ich ústav,“ myslí si Östlund, ktorý na leto predpovedal vyhnanie Rusov z Krymu a Donbasu.
V USA rozpad Ruska označujú v duchu tamojšieho progresivizmu ako dekolonizáciu. Casey Michel v magazíne Atlantic napríklad píše, že porážka Sovietskeho zväzu bola nielen porážkou komunizmu, ale aj kolonializmu. „Západ musí dokončiť projekt, ktorý začal v roku 1991. Musí sa snažiť o úplnú dekolonizáciu Ruska.“ Nie je úplné jasné, ako veľmi chce autor Rusko dekolonizovať, v texte sa však jasne prikláňa k odovzdaniu čo najväčšej suverenity ruským (polo)etnickým republikám, respektíve k ich úplnej nezávislosti.
Tento naratív si pritom v USA našiel priestor aj v štátnom aparáte. Americká helsinská komisia, ktorá je vládnym telesom monitorujúcim dodržiavanie Helsinských dohôd, v júni organizovala diskusný panel s názvom „Dekolonizácia Ruska“. Panel bol zložený z bývalých politikov, novinárov a aktivistov. Zastrešoval ho demokratický kongresman Steve Cohen, ktorý konštatoval, že Rusi v podstate kolonizovali územie, ktoré dnes ovládajú. Panel vyzval americkú vládu, aby podporovala separatistické hnutia v Rusku. Podporili tiež myšlienku nezávislosti autonómnych republík Ruskej federácie, ako sú Tatársko, Čečensko či Dagestan.
Takéto uvažovanie má v najvyšších amerických politických kruhoch istú tradíciu. Jeho zástancom bol Dick Cheney, ktorý pôsobil ako minister obrany za vlády Georgea Busha staršieho a ako viceprezident Busha mladšieho. „Chcel vidieť nielen rozdelenie Sovietskeho zväzu a Ruského impéria, ale aj Ruska samotného, aby už nikdy nemohlo byť hrozbou pre zvyšok sveta,“ spomína Obamov minister obrany Robert Gates.
Matador americkej zahraničnej politiky Zbigniew Brzezinski sa vo svojom bestselleri Veľká šachovnica vyjadril podobne. Rusko sa podľa jeho návrhu malo pretransformovať na „voľnú konfederáciu Ruska – zloženú z európskeho Ruska, Sibírskej Republiky a Ďalekovýchodnej republiky“.
Ide však o pomerne extrémne pozície, ktoré v minulých desaťročiach v americkej politike neprevládli. Naopak, vlády Busha staršieho aj Billa Clintona v 90. rokoch vo svojej východnej politike prioritizovali vzťahy s Moskvou. Alfou a omegou bola snaha stabilizovať Rusko a zabezpečiť, aby sa gigantický sovietsky jadrový arzenál nedostal do rúk teroristov či darebáckych štátov. Washington do zabezpečenia zbraní hromadného ničenia v bývalom ZSSR nalial obrovské peniaze a neprial si vidieť ďalšiu destabilizáciu regiónu. V prvej čečenskej vojne dokonca Clinton prirovnal čečenských separatistov k americkej južanskej konfederácii a pripomenul, že aj USA viedli občiansku vojnu za to, aby sa žiadna časť krajiny nemohla svojvoľne oddeliť. Je dosť možné, že vtedajšia prezieravá politika Washingtonu zachránila svet od jadrového terorizmu. Dnes je však táto politika hlavným terčom kritiky tých, ktorí vyzývajú na „dekolonizáciu“ Ruska. Ide podľa nich o hriech, ktorý treba odčiniť.
Toto vyhrocovanie rétoriky zo strany západných analytikov a niektorých politikov je do istej miery pochopiteľné, keď ho vnímame ako odpoveď na extrémnu rétoriku z Moskvy. Len nedávno šéf ruskej Dumy Vjačeslav Volodin povedal, že Rusko by si mohlo nárokovať Aljašku. Poslanec Dumy Alexej Žuravljov sa zase v diskusnej relácii štátnej televízie Rossija 1 rozkrikoval, ako Moskva môže jadrovými zbraňami zničiť Nemecko, Francúzsko a Britániu za 200 sekúnd. Na ruskej štátnej agentúre zase vychádzajú komentáre o tom, že „denacifikovať“ treba nielen ukrajinskú vládu, ale celý ukrajinský národ. V takejto situácii by vlastne bolo prekvapivé, keby sa podobná rétorika na adresu Ruska na Západe neobjavila.
Je to však špirála eskalácie, ktorá posilňuje jastrabov na oboch stranách. Zároveň, tak ako „denacifikácia“ Ukrajiny, aj vysnívané rozdeľovanie Ruska je postavené na mylných základoch s potenciálne katastrofickými dôsledkami pre nás všetkých. Etnická štruktúra Ruska sa dnes percentami viac podobá na Slovensko než na Sovietsky zväz. V ZSSR Rusi tvorili iba 50 percent obyvateľov, v dnešnom Rusku však majú až 80 percent. Ide teda o podobné zastúpenie, ako majú Slováci na Slovensku (84 percent).
Samozrejme, Rusi sú v menšine napríklad v bohatých povolžských republikách, ako sú Tatársko a Baškirsko, ale aj v týchto útvaroch tvoria až 40 percent.
S buriatskou aktivistkou, ktorá pre Denník N hovorí o svojej snahe o záchranu buriatskej historickej pamäte a jazyka, možno sympatizovať. Jej požiadavka na nezávislosť sibírskeho Buriatska, v ktorom dnes Rusi prevažujú so 66 percentami obyvateľov, je však ako bojovať za nezávislé indiánske republiky na Aljaške a v Oklahome (žije v nich 20, respektíve 13 percent pôvodných Američanov).
Azda najväčšiu šancu na nezávislosť by medzi ruskými republikami mali Čečenci. Jednak preto, že raz si ju už vybojovali (po prvej čečenskej vojne fungovalo Čečensko ako de facto nezávislá krajina). V ich prospech hrá aj demografia. Takmer všetci Rusi už z Čečenska ušli a dnes je táto republika etnicky homogénnym štátom, čečenským až z 95 percent. V neposlednej rade má Čečensko externú hranicu so zahraničím, konkrétne s Gruzínskom, nebolo by teda izolované, ako napríklad Tatársko.
Bola by však nezávislosť Čečenska pozitívnym javom? Tento názor majú, paradoxne, mnohí ruskí liberáli aj nacionalisti. Argument je, že Rusi na Kaukaz tak či tak doplácajú, žije ich tam málo a región je pre Moskvu na príťaž. Otázne však je, či by si to priali samotní Kaukazania. Severní Oseti si dobre pamätajú, ako im čečenskí teroristi v roku 2004 vraždili v Beslane deti. Dagestánci zase majú v živej pamäti islamistu Šamila Basajeva, ktorý ich počas krátkej nezávislosti Čečenska prepadol s 1 400 povstalcami.
Stačí sa pozrieť na mapu. Odchod ruského leviatana by mohol rýchlo viesť k balkanizácii regiónu. Niekoľko takých Balkánov už rozpad Sovietskeho zväzu spôsobil. V strednej Ázii si Tadžikistan prešiel krvavou vojnou medzi postkomunistami a islamistami. Na hraniciach Uzbekistanu a Kirgizska sa zase rozpútali etnické pogromy. Vojna medzi Arménskom a Azerbajdžanom sa skončila (či skôr bola prerušená) len nedávno a na ich hranici je stále horúco.
Je naivné myslieť si, že rozpad Ruska by vyzeral inak. Potom by bola relevantná otázka, či sú Európania a Američania ochotní bojovať a zomierať za územie „Baškirskej ľudovej republiky“ viac než Rusi. Zrejme nie, keďže väčšina z nich nevie, kde sa Baškirsko nachádza. Pre Rusov je však toto územie integrálnou súčasťou štátu už od 16. storočia. Čo je ešte dôležitejšie, nachádza sa v strede Ruska a bežný Rus sa desí rozvratu, ktorý by jeho nezávislosť spôsobila.
Ak by Západ požiadavky západných „dekolonizačných“ jastrabov naplnil a začal by zbraňami a finančne podporovať separatistov v Rusku, ťažko si predstaviť výsledok, ktorý by nebol pre Európu katastrofálny. V lepšom prípade by došlo „len“ ku krvavým občianskym vojnám, ďalším miliónom utečencom a destabilizácii celého kontinentu. V tom horšom by mohli byť dôsledky hrôzostrašné, možno až nukleárne. Západná podpora separatizmu v Rusku by ohrozovala existenciu samotného ruského štátu a podľa jadrovej doktríny Kremľa v takom prípade treba počítať, že Moskva použije jadrové zbrane.
Už tak či tak sme v eskalačnej špirále, z ktorej budeme mať veľký problém sa dostať. Rusi stupňujú svoje útoky proti Ukrajine, Západ zase dodávky zbraní. Ako si všíma Michael Dougherty v časopise National Review, tým, že vojny vašich rivalov robíte nákladnejšími, riskujete, že ich eventuálne víťazstvo bude o to významnejšie. Pokiaľ by Putin na Ukrajine vyhral, môže doma hovoriť, že porazil nielen ukrajinských nacionalistov, ale celý Západ. Nebolo by preto prekvapivé, keby značná časť ruskej populácie už súčasný stav ako vlasteneckú vojnu aj vnímala.
Raz sa z tohto začarovaného kruhu eskalácie budeme musieť dostať. Blúznenie o rozdelení Ruska prináša riziká, ktoré by pre každého súdneho človeka mali byť neprijateľné. Rovnako ako možnosť, že by Rusko obsadilo Ukrajinu a slovenská hranica by sa zmenila na možnú frontovú líniu. O to viac sú dôležité slová ľudí, ako sú Henry Kissinger. Ten vyzýva sadnúť si za rokovací stôl a nájsť riešenie, pri ktorom by si obe strany mohli zachovať tvár.
Už to raz zaznelo. Jastrabom na oboch stranách treba pristrihnúť krídla, inak s nimi poletíme do katastrofy.