Bol rok 2005 a Houellebecq vystúpil za vyfinteným Markom Ebenom na pódium pražského divadla Minor. V ruke držal igelitku, odmietol sa baviť anglicky, sadol si a začal čítať z diela Rozšírenie bojového poľa (slovensky 2019, česky 2004). V prednej sále sa rozdávali letáky s autorovou biografiou a zoznamom poburujúcich výrokov. Hoci sa tipovalo, či literárna hviezda dorazí triezva, ku škandálom nakoniec nedošlo.
Uplynulo sedemnásť rokov a Houellebecq na sebe zapracoval: igelitka by teraz pôsobila ako nóbl doplnok. Autor si zakladá na tom, že chradnutie nemaskuje. Napokon, v korešpondencii s Lévym spomína, že chce byť prijatý, dokonca milovaný taký, aký je. Médiá medzitým niekoľkokrát zmenili jeho ideologické zaradenie. Na základe knihy, ktorú čítal v Prahe, ho intelektuáli medzi seba prijali ako ľavičiara. A potom sa začalo všetko rúcať.
Nový reakcionár
V roku 2002 vyšla esej Späť do radu (Le Rappel à l'ordre) od esejistu a novinára Daniela Lindenberga, ktorý v Houellebecqovi rozpoznal takzvaného nového reakcionára. V nadväznosti na knihu vznikali zoznamy podobne postihnutých mysliteľov. Podarilo sa tam preniknúť napríklad sociológovi Pierrovi Rosanvallonovi alebo filozofovi Alainovi Badiouovi. A došlo aj na Bernarda-Henriho Lévyho.
Lévyho prvý filozofický počin, kniha Barbarstvá s ľudskou tvárou (La Barbarie à visage humain) z roku 1977, bola útokom na francúzsku ľavicu. Tá si podľa vtedy dvadsaťdeväťročného autora príliš dlho odmietala priznať hrôzy spáchané komunizmom a ich súvislosť s marxistickou teóriou. Skôr než vo vlastnej filozofii tkvie prínos Lévyho v schopnosti mobilizovať intelektuálnu postmodernu v mene kapitalistickej liberálnej demokracie. Lévy sa aktivizuje všade tam, kde sa porušujú ľudské práva, filozofiu chápe v spätosti s konaním, ktoré dôsledne napáda totalitné praktiky.
Aj preto strávil roky na bojiskách v Somálsku, Sudáne, Angole alebo Kurdistane, odkiaľ písal reportáže a kde nakrúcal dokumenty. V roku 2011 to mal byť práve Lévy, ktorý presvedčil Sarkozyho na intervenciu v Líbyi. Keď vypukla vojna na Ukrajine, rozbehol sa aj tam, natočil dokument Prečo Ukrajina? a premiéru zorganizoval v Tel Avive, aby prinútil Izrael k vojenskej podpore. Treba povedať, že jeho obdiv k Ukrajine nie je nedávneho dátumu. Zelenského navštevoval ešte v čase, keď bol „obyčajným“ ukrajinským komikom a hercom.
To Houellebecq sa na Ukrajinu zrejme nechystá. Iste nie preto, že by nesúcitil s trpiacimi, ale bojovnosť nie je jeho prednosťou. V korešpondencii sa napokon zamýšľa nad tým, aký by bol vojak. Síce je možné, že aj jeho telo vie vylúčiť kvapku adrenalínu, ale aj tak by zbehol pri prvej príležitosti.
Keď sa Houellebecq ponára do spomienok na svoje pobyty v Rusku, v listoch začínajú lietať iskry. Francúzsky románopisec významne poznamenáva, že západný svet by sa nemal miešať do vnútorných záležitostí cudzej krajiny. „Rusové určitě nemají pocit, že žijí v demokracii; myslím, že dost obvykle je jim to šumák, a kdo jsem já, abych jim to vyčítal??“ A „prilieva olej“ ešte Goetheho vetou: „Lepší je nespravedlnost než nepořádek.“
Nasleduje Lévyho výbuch. „Je to věta, kterou šeptají hajzlové, když jsou požádáni, aby se zastali hrstky tibetských mnichů.“ A čo má znamenať ten posmech voči tým, ktorí sa chytajú zbrane? Vari neexistujú aj spravodlivé vojny? Nie, táto odpudzujúca veta zabíja.
Houellebecq nevybuchne, ale na svojom – aj na tom, že nie je hajzel – trvá. Goethe to navyše vraj myslel tak, že každé rozhodnutie z pozície autority je lepšie ako jeho absencia, ktorá poskytuje priestor mase, dokonca luze. Tibeťania sú navyše iný príbeh. Tí nebojujú z „hloupoučké pýchy“ na čosi ako národ, tým ide o duchovný princíp. Iste, aj duchovný princíp dokáže narobiť paseku. Položiť si latku príliš vysoko môže byť podobne skazonosné, ako keď sa človek správa ako hajzel. Ale späť k tej vete: azda Lévy nechápe, že k najväčším nespravodlivostiam dochádza pre neporiadok?
Pomyslenie na národné cítenie privádza do mierneho varu aj Houellebecqa. „Vzpomínáte, jak mě tehdy ten Lindenberg zařadil mezi nové reakcionáře?“ Dobre, neprekvapí, že ľavičiar zosmolí dríst ako Späť do radu!, ale že sa nad tým nezamyslel nikto z novinárov, to zamrzí. Kto je reakcionárom? Človek presvedčený o možnosti vrátiť sa k predchádzajúcemu, lepšiemu stavu sveta. Jeho typickým rysom je bojovnosť. Ale niečo porovnateľne naivné by Houellebecqovi predsa nenapadlo! Jeho dielo vychádza z presvedčenia, že všetko smeruje k úpadku. Akonáhle niečo zažiarilo, už to hasne – nenávratne. Človek podobného presvedčenia nie je reakcionár, ale konzervatívec žijúci podľa hesla: Nemontuj sa do toho, čo ešte ako tak funguje, veď vidíš, že sa to aj tak sotva drží na nohách.
Kde vlastne?
Ale keď nie je reakcionár, kde Houellebecq vlastne stojí? Ľavicovo ladených intelektuálov autor vydesil náboženskými obsesiami. Nie že by bol veriacim, ale jeho kritika šesťdesiatosmičkárov sa inšpirovala myslením Jána Pavla II. Napríklad odpor k potratom, ktoré chápe ako prejav egoizmu, zaznieva nielen v korešpondencii, ale aj v Elementárnych časticiach (slovensky 2017 a 2022, česky 2007). Známy je aj jeho výsmech feminizmu. Čože je jeho hlavná agenda? Zaistiť ženám príležitosť, aby mohli byť podobne podlé ako muži.
Stále častejšie sa čitatelia v jeho diele stretávajú s kritikou EÚ, zvlášť s jej výchovno-vzdelávacou snahou v oblasti zdravia. Z korešpondencie je zrejmé, že kampane proti alkoholizmu, nemožnosť voľne si nakúpiť lieky a pomyselné kliešte, ktoré zovreli fajčiarov, Houellebecqa osobne ranili. Nie, ani on, občan EÚ, nemá pocit, že žije v demokracii. Žeby sa demokratická politika správala k svojim občanom ako k neposlušným sopliakom? Tomu sa nechce veriť.
Lévy vidí svet inak: pripúšťa, že je zástancom „opravy světa“. Ekológiu, ktorá podľa Houellebecqa patrí do politiky prevýchovy, považuje za prioritu doby. A aj keď sa práve zhodujú napríklad na infantilizujúcom sa ryse západnej politiky, ich afekt je odlišný. Dobre to ilustruje reakcia na pandémiu, ktorú korešpondencia z roku 2008 prirodzene nezahŕňa. Houellebecq vystihol situáciu slovami: „Svět po covidu bude stejný, jen o něco horší.“ Lévy by túto vetu možno nerozporoval, ale nemôže takto nonšalantne a odovzdane pokrčiť ramenami.
Ochota, s ktorou sa Francúzi vzdávali svojich slobôd, ho vydesila, a preto napísal knižnú esej Virus, ze kterého šílíme (česky 2020). Ten mal nabudiť užívateľov západných demokracií, aby sa znovu stali občanmi. V eseji okrem iného poznamenáva, aké neznesiteľné bolo aj pre neho – presvedčeného ekológa – detinské dojatie z toho, že sa na Elyzejských poliach snáď objavil daniel. A do toho výroky typu „Vírus poskytol prírode oddych“ – ekologické zmýšľanie áno, ale nie za túto cenu!
O akej cene to Lévy vlastne hovorí? O slobode, z ktorej nám vírus za veľkorysého prispenia politikov ukrojil veľký diel. Sloboda pritom nie je – na rozdiel od ekológie – prioritou, ale samotnou podstatou človeka. Preto je potrebné dôrazne protestovať proti prestavbe západnej spoločnosti na kliniku pre pacientov a chovanca. „Život není životem, když je jenom život.“ Ľudský život sa usiluje o prekročenie seba samého. Napokon, preto ho fascinuje spätosť myslenia a konania, ktoré sa neboja ísť až na hranu. Vo výbore z reportáží Cestou bezmenných (Sur la route des hommes sans noms, 2021) poznamenáva, že muži pera boli nie zriedkakedy aj mužmi v zbrani. Občas treba ísť do vojny, nie preto, že ju milujeme, ale preto, že nám ide o viac než len o život – a tiež preto, že mier môže byť bohatší ako vojna, ako poznamenáva v marci 2022 pre týždenník Die Zeit.
Iste, Houellebecq vetrí heroickú pózu a tvárou v tvár podobným pasážam v korešpondencii radí: „Nenechte se svést pokušením hrdinství. Svoboda nepotřebuje mučedníky.“ Možno sa autori líšia predovšetkým tu. Lévy formuloval špecifický pojem slobody, ktorý sa opiera o ľudské práva a s ktorým možno súhlasiť alebo polemizovať. Napokon, vyslúžil si označenie „válečník za lidská práva“.
Houellebecq je iný prípad. Novinárom celé desaťročia ponúka, aby sa jeho nálepkovaním znemožňovali. Akonáhle si vymyslia nový nápis, Houellebecq už fajčí na protiľahlom rohu. Pýtať sa, či je jeho pojem slobody pravdivý, alebo nie, pôsobí nepatrične. Na rozdiel od Lévyho žiadny pojem slobody neformuluje, on slobodu skôr stelesňuje. V čírej podobe je sloboda neviazanosť, ktorou si človek vytvára odstup. Snáď je tento odstup, na ktorý má Houellebecq zvláštny talent, jednou z podmienok veľkých výkonov – mysliteľských, umeleckých, napríklad aj politických. Ale asi je tiež pravda, že taká sloboda je často neznesiteľná, niekedy krutá – a skoro vždy neodpustiteľná.
Michel Houellebecq, Bernard Henri Lévy: Veřejní nepřátelé (Vyšehrad, 2022), 304 strán