Na tejto falošnej ilúzii je síce postavených mnoho odborov ľudskej činnosti, napríklad pedagogika, kriminalistika či žurnalistika, ale nič nie je márnejšie ako viera, že k niečomu dobrému vedú a sú užitočné. Napríklad neexistuje jediný článok o existencii či neexistencii globálneho otepľovania, ktorý by presvedčil niekoho, kto má opačný názor. To je iba jeden príklad. Človek si môže byť istý, že jeho argumenty sú nevyvrátiteľné, fakty nespochybniteľné, závery jasné a priezračné, a rovnako ste v očiach druhej strany blb, zločinec a demagóg. Platí to úplne obojstranne, teda na jednu aj druhú stranu.
Ale môže ísť pritom o celkom nevinné veci, ktoré by vôbec nestáli ani za štipku námahy, a napriek tomu môžu viesť k ďalekosiahlym dôsledkom. Tak napríklad čerstvá príhoda z malého mesta, ktoré tak rád navštevujem. Dlho som sa už chystal do tamojšieho malého múzea, ktoré sídli v starom hrade. Hlavnou atrakciou sú tam netopiere vo veži a potom zbierka kameniny, ktorú tam kedysi vyrábal istý šľachtic, ktorý sa tým snažil čeliť ekonomickým ťažkostiam.
Dosť ma také odťažité veci zaujímajú, preto som sa na tú návštevu tešil. Zakúpil som si lístok, vypočul inštrukcie od pani, na ktorej bolo vidieť, že je celkom prekvapená, že sa v tej horúčave našiel záujemca o ich kameninu, a vošiel do skromnej miestnosti.
Veľa tam toho nebolo, nejaké hrnce, jedálenské súpravy, niekoľko spomienkových predmetov z kameniny. Firma napokon čoskoro skrachovala, pretože hlinu dovážala z druhého konca krajiny, ale o to viac mi to pripadalo zaujímavé. Patrím k tým nemnohým ľuďom, ktorí väčšinou čítajú popisky a informačné tabule, aspoň na začiatku, tak som sa do toho pustil. Hneď ma to trochu zmiatlo, lebo prvá tabuľa bola o problémoch predchádzajúcich zániku firmy. No dobre, nejako sa začať musí. Druhá bola o peripetiách s konkurenciou, ale zvláštne na nej bolo, že text sa končil uprostred vety: „Za tejto situácie...“ Na ňu však nenadväzoval text na nasledujúcu tabuľu, ale až na tabuľu ob jednu. Rozumiete… Aby som si mohol dočítať vetu, musel som preskočiť jednu tabuľu: „Za tejto situácie je pochopiteľné, že…“ A tak ďalej. Nasledovala dlhá veta o problémoch so skladovaním produktov firmy. Vetu som dočítal a vrátil sa k predchádzajúcej tabuli, ktorá však začínala rovno malými písmenami a hneď skončila: „...dekorované plasticky a maľbou.“ Začal som pobehovať po miestnosti a hľadať, kde by som si prečítal začiatok vety. To sa mi nepodarilo. Proste tam žiadna ceduľa so zodpovedajúcou vetou nebola. Na nasledujúcej ceduli sa zato v polovici textu objavil odsek s názvom História zámockej kameniny, ktorou by sa logicky mal celý cyklus začínať. Lenže tým odsekom sa hneď končil.
Mal som pocit, akoby som sa ocitol v experimentálnom texte od Hiršala a Grögerovej (moji čitatelia vedia). Svojím spôsobom ma taká nonsensová hračka bavila, ale zároveň som nad tým krútil hlavou. Tu sa musel niekto zblázniť, hovoril som si, ale bol som pevne rozhodnutý o tom radšej pomlčať a tej vľúdnej slečne či pani sa o tom nezmieňovať.
Však diabol pokušiteľ mi to nedoprial. Keď som vyšiel z miestnosti, môj pohľad sa priamo stretol s jej. Neudržal som sa: „Tie panely sú trochu bláznivé, však? To je úmysel?“ Zazrel som v očiach tej pani nechápavý výraz. „No nenadväzujú na seba,“ povedal som. Tvár pani sa mierne zmenila, urobila krok smerom ku mne a hovorila: „Ako nenadväzujú?“ – Už som vedel, že som urobil chybu. – „Nenadväzujú. Začína to koncom, potom to preskočí na začiatok, vety končia v polovici, niektoré zase nezačínajú… Ale nič sa nedeje.“ Pani sa na mňa pozrela, ako sa asi pozerajú staničné sestry na ľudí, ktorí sa prídu vyšetriť s halucináciami. „To ste to začali čítať zo zlej strany. Mali ste začať čítať tu.“ A ukázala na posledný panel. Pocítil som, že by som nemal pokračovať. „Odkedy sa začína odzadu? V našej civilizácii sa číta zľava doprava (už som mal na jazyku, napríklad na rozdiel od Židov, ale našťastie som sa ovládol), ale aj keby som začal odzadu, vzápätí sa stratím. Jednoducho to ďalej nepokračuje. Navyše asi jeden panel chýba.“
Bolo jasné, že som sa pustil do nezmyselného sporu. Pritom sa v miestnosti objavila ďalšia osoba, ktorá na mňa hľadela s výrazom, v ktorom sa ani nepokúšala tajiť, že ma považuje za blázna. Začal som cúvať: „Ale to predsa nie je nič proti vám, vy ste sem tie panely určite nedala (uvedomil som si, že to môže byť aj urážka), asi sa nepočíta s tým, že by ich niekto čítal… Tak sa nehnevajte.“ Hlásil som ústup, ale potom som sa znova neovládol: „Ale chápete to, že? Uznávate, že to je nezmyselné, že?“ Žena sa na mňa pozrela a povedala: „Zaujímavé, že to ešte nikomu neprekážalo. Visí to tu už päť rokov. Ste prvý, komu to prekáža.“ – „No práve! Pretože to nikto nečítal, s tým sa vôbec nepočíta,“ zaúpel som. Ženy v podstate prikývli. „A som si istý, že to bude rovnako visieť ešte ďalších päť rokov, však?“ – Žena sa zadívala pohľadom, ktorý neponúkal inú odpoveď ako áno. – Tá druhá žena pokrútila hlavou, vzdychla a povedala, že si ide zafajčiť.
Ja som sa šiel pozrieť do veže na netopiere. Keď som potom odchádzal, prešiel som okolo tých paní, ktoré si niečo šepkali, a keď som ich míňal, pozreli sa na mňa tak, že som ešte raz ja pošepkal „prepáčte“. Ženy mlčali a ja som cítil, že ma sprevádzajú pohľadom, po ktorom by som len musel sklopiť previnilé oči.