Marián Chudovský: Manželka predo mnou tajila hrozné veci, ale nesmierne mi chýba

Po tom, ako ma vtedajšia ministerka kultúry odvolala z pozície šéfa SND, som zostal v slobodnom povolaní a, vďakabohu, dostal som a stále dostávam aj v tomto ťažkom období veľa zaujímavých pracovných ponúk. Živím sa najmä ako režisér, posledný rok som sa vo veľkej miere venoval, scenáristicky a aj režijne, príprave a nakrúcaniu dokumentárneho filmu „Marína, Marilyn a tie ďalšie...“ o žijúcej legende slovenského divadelníctva Márii Kráľovičovej, ktorý bol premiérovo odvysielaný v RTVS 7. júna pri príležitosti jej 95. narodenín. Ďalším programom, pod ktorým som režijne v poslednom období podpísaný, bol napríklad symfonický koncert zo Slovenskej filharmónie Mozartovo Requiem. Ako režisér som sa vrátil aj do vedomostnej súťaže Duel na RTVS, ktorú som režíroval už aj predtým, mám aj iné projekty.

Zastavme sa pri Márii Kráľovičovej.

Marínu som pozoroval od detstva, či už v televízii alebo v divadle. Bola mi dôverne známa ako herečka. Komu by nebola. Už len za 74 rokov angažmánu v SND je zaslúžene legendou slovenského divadelníctva. Fascinujúci je aj jej celkový životný príbeh. Od 15 rokov tvrdo pracovala, prežila viacero spoločenských zmien, viacero režimov. Ešte v Čároch okolo nej ako dieťaťa prešla druhá svetová vojna. Potom odišla do Bratislavy, kde zaujala a, prekvapivo, zvládla konkurz do Slovenského národného divadla. Popri stovkách divadelných predstavení, v ktorých stvárnila nezabudnuteľné postavy, sa neustále vzdelávala, čím sa z tej „Marky z Čárú“ zo Záhoria stala jedna fantastická herečka rôznych výrazových polôh, citová herečka, ktorá vie zo seba dostať vnútro duše.

Režijne ste podpísaný pod desiatkami úspešných operných diel a inscenácií prezentovaných nielen na slovenských operných scénach, ale aj v zahraničí, na festivaloch. Čo rozhodne o úspechu režiséra?

Veľa faktorov. Napríklad šťastie na dobrých pedagógov, ktorí vás vedú a formujú tak osobnostne, ako aj profesijne. To je jedna z najdôležitejších vecí, aby človek, v danom prípade mladý človek študujúci na vysokej škole, mal vo svojom živote šťastie na ľudí, s ktorými sa vzájomne nejakým spôsobom podporujú, s ktorými sa vie inšpiratívne porozprávať. Je to jeden z hlavných momentov, inšpirácia, ktorá je pre divadelníka obohacujúca. Ja som také šťastie na pedagógov okolo mňa mal. Najmä v podobe už spomínaného Branislava Krišku, môjho pedagóga na opernej réžii. Radím ho k mojim divadelným otcom. Bol to Stredoslovák ako ja. Tisovčan, mimochodom, synovec Vladimíra Clementisa. On nebol len pedagóg, ale aj človek, s ktorým som sa mohol kedykoľvek porozprávať ako rovný s rovným. Mali sme podobné názory nielen na divadlo a opernú réžiu, ale aj na život. Rozumeli sme si, veľmi sa mi venoval. Nikdy nezabudnem ani na Stanislava Párnického, ktorý ma na VŠMU učil zase televíznu tvorbu. Ten mi pomohol získať prvé skúsenosti aj v tejto oblasti, ktoré som od druhého ročníka na VŠMU nadobúdal ako asistent réžie alebo produkcie v Slovenskej televízii v bratislavskej Mlynskej doline. Tieto skúsenosti mi veľmi pomohli aj do budúcnosti, pretože keby som bol “iba” operný režisér, tak sa v niektorých fázach môjho života asi neuživím.

Kto vás ovplyvnil neskôr?

Zastávam názor, že človeka dokáže nejakým spôsobom obohatiť takmer každé stretnutie na jeho životnej ceste. Ale áno, počas dlhých rokov mojej režisérskej práce v rôznych angažmánoch som mal príležitosť stretnúť a spoznať viacerých skvelých svetových divadelníkov a umelcov, ktorí ma výrazne obohatili. K najväčším z nich patrí originálny umelec Bohumil Gregor, niekdajší dirigent v Pražskom národnom divadle. Špecializoval sa na českú hudbu, interpretácie diel Janáčka, Dvořáka a ďalších. Spolupráca s ním bola pre mňa nesmierne inšpirujúca. Pracovali sme spolu napríklad na Dvořákovej opere Čert a Káča. Bohumil Gregor bol veľmi tvrdý, náročný, pracovitý na druhej strane aj nesmierne inšpiratívny človek. A predovšetkým hudobný génius. Primárne sa venoval Janáčkovi, jeho diela dirigoval po celom svete. Nebolo to len také povrchné poznanie autora hudobného diela, ktoré dirigoval. On iniciatívne študoval všetky dostupné Janáčkove partitúry, niektoré aj v múzeu v Brne. Pri každom diele išiel do maximálnej hĺbky. A ešte niečo. On bol nielenže akademicky vzdelaný, ale učil sa aj od života a všetkých jeho popudov a podnetov, ktorým sa mu dostávalo.

Vďaka divadlu ste sa aj oženili.

Áno, bola o niekoľko rokov staršia odo mňa. Prvýkrát sme sa stretli v banskobystrickej opere, v ktorej som ako komparzista nosil halapartne a v ktorej ona už pôsobila ako sólistka. Ani neviem, kedy medzi nami prvýkrát preskočila iskra. Postupne sme k sebe nadobudli isté sympatie. Veľmi mi pomohla aj pri príprave na prijímacie pohovory na Vysokú školu múzických umení. Ja som z hudobných nástrojov hral síce na gitaru a na zobcovú flautu, ale nie na klavír, ktorý vyžadovali na VŠMU. Ona mala popri opernom speve v bulharskej Sofii ukončené aj konzervatórium v Žiline, odbor klavír. Bola nielen výbornou speváčkou, ale aj klaviristkou. Takže vo veľkej miere sa aj vďaka mojej manželke mohol zo mňa stať operný režisér.

Často sa hovorí, že nie je dobre, keď manželia pracujú v rovnakom odvetví. Ako to bolo vo vašom prípade?

Je to pravda, potvrdilo sa to časom aj u nás. Po tom, keď definitívne prešlo to mladícke nadšenie, keď ma prijali na vysokú školu, keď som dostal prvý režijný angažmán, keď som zaznamenal prvé úspechy. To bolo obdobie, kedy sme sa rozprávali doma o opere, o speve, o divadle. Postupom času, keď manželka prestala aktívne spievať a začala učiť spev na konzervatóriu, som už nezvykol rozoberať doma svoje režisérske či riaditeľské problémy. Doma som o divadle nerozprával. Neviem, možno to bolo aj preto, lebo na rozdiel od mojej extrovertnej ženy som skôr introvertom. Som rád, keď som sám, keď je pokoj, keď je vyrovnaná atmosféra. Keď sa ma manželka aj spýtala na niečo pracovné, väčšinou som debatu na túto tému odmietol. Nelákalo ma hovoriť o tom, aké problémy, vzťahy riešim v divadle, čo sa tam deje. Vždy som manželke povedal maximálne len to, kedy je premiéra, kedy ideme spolu na nejaké predstavenie. Inak bola téma divadlo doma tabu.

Kedy ste sa zobrali?

Skoro. Bol som ešte študentom na vysokej škole. Svadbu sme mali v kostole, kde sme si pred farárom a pred Bohom povedali áno, sľúbili vernosť v dobrom i v zlom, v zdraví i v chorobe. V tomto duchu sme sa k sebe celý život aj správali. Medzi nami bola naozaj pravá láska, mali sme skvelý vzťah. Pomáhali sme si vo všetkom. Manželmi sme boli tridsaťšesť rokov. Z toho prvých dvadsaťpäť – dvadsaťosem rokov to bolo, napriek zdravotným problémom manželky, takmer ideálne manželstvo. Aj keď nám nebolo dopriate mať deti. Jedno nám zomrelo dva dni po predčasnom pôrode, ešte keď sme bývali v Banskej Bystrici a ja som študoval na výške. Potom sme sa o dieťa ešte opakovane pokúšali, ale nedopadlo to dobre. Tam bol možno začiatok a hlavná príčina jej zdravotných problémov, ktoré sa postupne začali prejavovať.

Spomenuli ste chýbajúce deti, čo to znamená, nechceli ste si dieťa adoptovať?

Keď sme boli mladší, chýbali. Chceli sme ich, veľa sme sa o deťoch aj rozprávali. Žiaľ, ako roky plynuli, prirodzenou cestou sme už vlastné deti nemohli mať. O adopcii sme nikdy reálne nerozmýšľali. Neviem prečo. Alebo asi aj viem. Život nás oboch bol taký uponáhľaný, že sme spomínanú túžbu postupne vypustili z nášho života.

Čo sa stalo potom?

Postupne sa začala meniť manželkina povaha. Išlo o problémy psychického rázu. Nedokážem ich ani presne pomenovať, ale prehlbovalo sa to. Spojené to bolo najmä s alkoholom. Mám pocit, že to bolo vo veľkej miere spôsobené naším častým odlúčením, ktoré bolo daňou za naše povolania. Ja angažmán v Košiciach, manželka zostala v Banskej Bystrici. Potom som išiel do Bratislavy. Stále sme sa navzájom dobiehali. Ale verili sme si, komunikovali sme spolu. A keď sme sa už stretli, bolo to intenzívne.

Predtým, keď bolo, minimálne na prvý pohľad, vo vašom vzťahu všetko v poriadku, ste si možné manželkine problémy so závislosťou nevšimli?

Vôbec. Doteraz presne neviem, ako to začalo. Ako mladí ľudia sme sa síce chodievali zabaviť, ale nikdy sme toho veľa nevypili. Raz za čas pohár – dva vína na nejakej akcii. Aspoň ja som to tak vnímal. Vždy to oficiálne malo takú normálnu podobu, v našom vzťahu som preto dlho nič nepobadal. Manželka tieto svoje problémy predo mnou dlho tajila. Postupne som však zistil, že moja žena pije tajne. Že doma predo mnou schováva vypité fľašky lacného alkoholu. Raz dokonca odišla z nášho banskobystrického bytu a išla piť niekam von. Kade-tade sme ju hľadali. Raz na Vianoce, ktoré sme trávili u svokrovcov v Novom Meste nad Váhom, zrazu ušla dokonca cez okno, lebo sme jej zakázali piť. Našiel som ju odpadnutú v parku v snehu.

Boli ste úspešný mladý pár, navonok všetko ideálne. V čom bol okrem odlúčenia problém?

Bolo to psychické, no nikdy som sa nedozvedel, prečo a kedy to začalo. Niektorí ľudia, ktorí ju poznali ešte predo mnou, hovorili, že popíjať zvykla už na internáte v Sofii, kde študovala. Neviem. Ja si myslím skôr to, že najvážnejší dôvod, pre ktorý u nej naplno prepukol problém s alkoholom, bol fakt, že sme nemali deti. A že nám jedno naše dieťatko zomrelo po pôrode.

Ako ste to zvládali?

Bol som mladý, plný energie. Zvládal som. Manželka tiež bojovala, dobrovoľne sa rozhodla pre liečenie. Najintenzívnejšie to bolo naozaj v tom období, keď som končil školu a získal prvý angažmán v Košiciach. V rámci liečby sme obišli takmer všetky psychiatrie v Československu. Liečila sa v Trenčíne, v Podbrezovej, v Rimavskej Sobote, v Ružomberku, v Košiciach. Trojmesačnú liečebnú odvykaciu kúru absolvovala aj v Prahe, na psychiatrickej klinike u Apolináře. Protialkoholické oddelenie na tejto klinike založil docent Skála. Legendárny film Dobří holuby se vracejí o liečbe závislosti z alkoholu, v ktorom hral hlavnú úlohu Milan Kňažko, vychádzal práve z tohto prostredia a príbehov pacientov na klinike u Apolináře. Moja manželka bola v tejto odvykacej liečbe nakoniec úspešná.

Ako ste dokázali oddeliť súkromný a umelecký život?

Práve v časoch, keď som prežíval možno najťažšie problémy s mojou ženou, som pôsobil režijne v košickej opere. Bol som mladý človek, plný energie, invencie, nápadov. Predstavte si to – pozitívna atmosféra na tvorbu v Košiciach, na druhej strane moja žena v Banskej Bystrici psychicky na dne. Aké divácky úspešné komédie sa nám ale vtedy podarilo naštudovať! Pochopil som, že akonáhle príde umelec na javisko, do tvorivého procesu, musí, respektíve mal by sa zbaviť súkromných starostí. Na čas tvorby by ich mal zatlačiť do úzadia, aby naňho a jeho kreatívne myslenie nepôsobili. A, samozrejme, nutné alebo dobré je, akých ľudí ako kolegov má okolo seba. Či sú to ľudia inšpiratívni, ktorí chcú spoločne niečo dokázať, spolu fungovať na istej tvorivej vlne. Snažil som sa mať vždy silu, aby som presadil, najmä ako režisér, svoj pohľad na umelecké stvárnenie diela. A to napríklad aj počas angažmánu v Košiciach, keď som naozaj v rodine prežíval veľmi nešťastné obdobie. Ako režisér som však na spomínané problémy nemohol myslieť.

Ako vyzeral ďalší zápas vašej manželky s alkoholom? Dostala sa z toho?

Vnútorne bola veľmi silná. Dlhých 16 rokov nepila, aspoň čo ja viem. S alkoholom skončila nielen kvôli mne, ale najmä kvôli deťom, ktoré učila na konzervatóriu. Chýbali jej naše vlastné. Tak sa aspoň naplno venovala tým v škole. Bola medzi študentmi obľúbená, často jej volali, aj z obdobia, keď učila spev v Olomouci a v Kroměříži na Morave. Pre niektoré z nich bola ako mama. Spomínam si na viaceré z jej študentiek, chodievali na pár dní dokonca k nám do Čunova. Manželka ich u nás doma učila, spievali, hrali na klavíri. Bol to tu taký spievajúci dom. To boli jej blízke vzťahy s mladými ľuďmi, ktorých hudobný a umelecký talent rozvíjala. Tomuto svojmu poslaniu verila. To ju držalo pri živote. Ale problémy s alkoholom sa vrátili. Je to choroba. Aj keď prestanete piť a vyzerá to, že ste vyliečený, nikdy to nie je úplné vyliečenie.

Čo sa stalo?

Znovu sa to začalo po oslave mojej päťdesiatky. Oslavoval som v Klube spisovateľov a viete, ako to chodí. Od priateľov som dostal aj nejaký ten alkohol. Všetky fľaše som uložil v pivnici nášho domu a odišiel som kvôli režijnému projektu do Košíc. Za týždeň, čo som bol na východe, vypila asi sedem fliaš tvrdého alkoholu. Strašne veľa. A tak zase začal kolotoč odvykačiek. Bola v Ružinove aj v Pezinku...

Z alkoholizmu sa dostala aj druhýkrát, ale objavila sa u nej iná, psychická diagnóza.

Áno, zo závislosti na alkohole sa ako-tak dostala aj druhýkrát. Ale silnieť začal jej iný, psychický problém, ktorý som prvýkrát zaregistroval už paralelne s alkoholizmom. Sprvu som mu nevenoval pozornosť aj preto, lebo som ho nechápal. Ani doktori nedokázali presne určiť, o akú diagnózu ide.

O čo išlo?

Manželka akoby nepoznala skutočnú hodnotu peňazí. Dokázala minúť všetky svoje peniaze, ktoré zarobila. Rovnako aj moje. Dokázala kúpiť všetko, čo videla. Nielen sebe, ale aj iným. Bola veľmi dobrý človek, ktorý sa vedel pre iných rozdať. Po istú hranicu, ktorú si, žiaľ, nevedela strážiť, je spomínaný altruizmus pozitívnou vlastnosťou. Ju však časom začali viacerí ľudia využívať. Videli, že tie hranice nepozná a že im kúpi doslova všetko. Finančný problém v našej rodine sa zväčšil, keď začala nakupovať všakovaké nezmysly cez zásielkové obchody. Z ich katalógov si dokázala objednať v podstate všetko, čo sa jej zapáčilo na obrázku. Na praktické využitie kupovaného produktu sa nezvykla pozerať. Išlo veľakrát o desaťtisícové sumy vo vtedajších korunách. Spočiatku som to všetko hradil, darilo sa mi, peniaze som dokázal zarobiť. Ale potom som povedal dosť. Veď išlo vo veľkej miere o zbytočnosti, veci, ktoré nám doma vôbec nechýbali. Napriek tomu tieto jej, vo väčšine prípadov nezmyselné, nákupy a míňanie pokračovali. Dlhé roky to praktizovala. Tento spôsob života vyústil až do krachu nášho manželstva.

Stíhala platiť splátky všetkých pôžičiek, ktoré si brala?

V istom období, okolo rokov 2005 – 2007, nastalo obdobie, keď si takmer stále pýtala odo mňa peniaze. Ja som jej ich väčšinou aj dal, bez toho, aby som sa pýtal, na čo potrebuje toľko peňazí. Potom mi to už začalo byť podozrivé a začal som sa viac pýtať. Odpoveď znela – potrebujem peniaze, lebo mám dlžoby. Priznala pôžičky. Nielen z banky, ale aj od nebankových inštitúcií. Spýtal som sa, či má nejaké zmluvy k tým pôžičkám, najmä z nebankoviek. Nemala. Spálila ich. Myslela si, že keď spáli zmluvy od úžerníkov, že zmizne aj problém. To bol dôležitý výsek jej pohľadu na svet.

Čo ste podnikli?

Najskôr som všetky tie peniaze a inštitúcie, ktoré jej požičali, musel identifikovať. Išlo o obrovské peniaze. Pýtal som sa zúfalo sám seba, čo teraz. Časť som splatil sám, ale napriek tomu, že som nezarábal zle, na platbu všetkých pôžičiek moje príjmy nestačili.

Problémom boli najmä pôžičky od nebankoviek, s úžerníckymi úrokmi. Tu mi pomohol právnik, doktor Ján Čarnogurský. Pozháňal som mu všetky relevantné kópie predmetných zmlúv. Na každú pôžičku sme pre úžernícke úroky podali podanie na súd. To bolo nemysliteľné, ona si požičala povedzme tisíc eur a úrok, či presnejšie úžera bola vyše 120 percent. Všetky zmienené súdy sme vďaka doktorovi Čarnogurskému povyhrávali. Takže mi zostalo poplatiť pri týchto pôžičkách od nebankoviek len istinu, to, čo si požičala. Aj tak na toto obdobie spomínam ako na obdobie s extrémnym psychickým tlakom. V tom čase som nejaké obdobie pracoval na voľnej nohe, stačilo, že mi neprišiel honorár a v bankomate som si nemohol vybrať ani dvadsať eur. Nepreháňam. Musel som si aj od sestry požičať, aby som mohol nielen splácať jej dlžoby a hypotéku, ale aj žiť. Najhoršie bolo, že manželka si peniaze požičiavala aj v Čechách, od kolegov v divadle alebo dokonca od svojich študentov.

Netvrdím o sebe, že som silná povaha. Ale spomínané problémy som musel riešiť chladnokrvne. Napríklad aj v podobe formálneho rozvodu. Ba čo viac, na základe odborného psychiatrického posudku, bola moja manželka rozhodnutím súdu zbavená svojprávnosti, najmä čo sa týka uzatvárania zmlúv o finančných pôžičkách. 

Rozvod je krajné rozhodnutie, prečo ste sa rozhodli rozviesť?

Keby sme k tomuto kroku nepristúpili, exekútori by nám siahli na dom, možno aj na celý majetok. Tie dlžoby boli naozaj extrémne. Pamätám si, že doktor Čarnogurský ako katolík tento formálny rozvod neschvaľoval, ale iná právnička to nakoniec pripustila, že to je jediná naša záchrana. Inak by sme prišli o všetko. S manželkou sme zostali spolu až do konca jej života. Aj keď sa priznávam, mal som už aj iný vzťah... Navonok nás každý bral ako manželov. Žili sme spolu v jednom dome, pomáhali sme si. Keď pôsobila pracovne v Olomouci, ak mi to dovolili pracovné povinnosti, chodil som tam za ňou. Nikomu z priateľov, a ani v práci som sa nezdôveroval, že som podľa papierov rozvedený. Vedela to iba moja sestra.

Čo mohlo byť spúšťačom ťažkých problémov vašej manželky?

Asi to bolo spôsobené vo veľkej miere tým, že nám nebolo dopriate mať vlastné dieťa. Že nám jedno naše dieťa zomrelo. Preto najskôr alkohol. A k tomu to extrémne míňanie peňazí. Nákupmi si možno chcela urobiť aspoň malú radosť na bolesť, ktorú vo vnútri prežívala.

Vedela sa tešiť aj z bežných životných radostí, z vašich úspechov? Čo napríklad znamenalo, keď vás menovali za generálneho riaditeľa SND?

Nedávala veľmi navonok, čo cíti. Keď som bol vymenovaný za šéfa SND, pogratulovala mi, objali sme sa. Určite ju potešilo, keď som jej podaroval lístok do svojej riaditeľskej lóže a ona mohla vybehnúť aj so svojou kamarátkou na nejaké naše predstavenie. Ale nebral by som to tak, že by moju pozíciu vnímala ako nejakú prestíž, honor. Ostala aj naďalej pri zemi.

Zomrela v roku 2015. Čo bolo príčinou jej smrti?

Nešťastnou náhodou sa v Olomouci, kde v tom čase učila, predávkovala liekmi. Bola v tom čase chorá, kvárila ju chrípka. Zrejme mala aj nejaké zlé videnie, to sa už nikdy nedozviem. Nekontrolovala sa. Zobrala dvojnásobnú dávku liekov, ktoré mala predpísané na srdce, na psychiku, na kadejaké iné diagnózy. To spôsobilo jej predčasný odchod. Dokázala to súdna pitva.

Minimálne posledné dva roky postupne slabla, až chradla. Bola zo všetkých svojich diagnóz veľmi unavená. V závere ju už nič nebavilo.

Ani do divadla už veľmi nechodila. To bol sviatok, keď sa vychystala aj s kamarátkou, no do poslednej chvíle nebolo isté, či vôbec niekam pôjde. Keď sme boli spolu v Bratislave, možno niečo navarila, ale inak väčšinou len pozerala dlho do noci televízor, prípadne lúštila krížovky. To jej poradili lekári, že to funguje proti Parkinsonovi. Napriek všetkému, čomu zdravotne čelila, vždy sa tešila domov do Čunova. A ja som sa tešil na ňu. Keby som tak vedel o všetkom, čo ju v živote trápilo...

Čo máte na mysli?

Keď som po jej smrti sťahoval jej veci z bytu, v ktorom bývala na priváte v Olomouci, v tajnom zamknutom kastlíku som našiel dve fľaše tvrdého alkoholu. A šnúru na obesenie. Pochopil som, že tak alkohol, ako aj samovražedné úmysly tam niekde zostali až do konca. Aj predtým v Bratislave sa párkrát neúspešne pokúšala o samovraždu. Musel som volať záchranku, aby ju odviezla.

Dokázali ste sa o tom rozprávať?

Skúšal som to, ale nikdy nedokázala presne odpovedať. Viem, že mala depresie. Bola nešťastná. Z čoho? Neviem presne. Vo veľkej miere asi z toho často spomínaného, nenaplneného materstva. Napriek všetkému, manželstvo sme mali dobré, obaja sme boli úspešní aj v práci. Dlhé roky sme si dobre žili. No keď sa niečo stalo, v jej hlave prišlo ku skratu.

Nie je práve pre ľudí z umeleckých kruhov predispozícia na depresie a aj samovraždy typická?

Aj história nám ukazuje, že tomu tak je. Niekto si odreže ucho, iný sa obesí. Spomeňme len geniálneho spisovateľa Ruda Slobodu a jeho osud.

Človek po šesťdesiatke sa už chvíľkami asi nevyhne spomienkam. Keď sa obzriete, ako hodnotíte svoj život?

Bol rozhodne plný zvratov a skutočne dramatických udalostí, najmä v súkromnom živote. To, že manželka zomrela, hoci ešte nemusela, to ma bolí najviac. Hovoril som jej posledné roky: ‚Zostaň už doma.' Ale ju to stále ťahalo najmä do Olomouca, mala tam nielen svojich žiakov, ale aj tie dlžoby. Už mala aj penziu, nejakých 400 eur. Smiešne peniaze. Aj tak som jej hovoril: ‚Už bude lepšie, keď zostaneš doma, nejakým spôsobom všetko splatíme.' Nedala si povedať. Je mi ľúto, že tu manželka už nie je. Inak som si to celé predstavoval.

A čo vaše umelecké sny a divadelné plány, podarilo sa ich naplniť?

V divadle som prežil šťastné roky a umelecky tvorivé obdobia. Viedol som viacero súborov, režíroval mnoho diel, nielen operných. Postupne som sa režisérsky vyvíjal, z pozície progresívca a búrača konvencií v mladosti do pozície režiséra, ktorý robí umiernené a moderné divadlo, za ktoré sa nemusí hanbiť. Nikdy nebolo mojou ambíciou stať sa riaditeľom, o šéfovaní v SND ani nehovoriac. Osud však rozhodol, že som sa tým riaditeľom vo viacerých divadlách nakoniec stal. Vždy, z každej pozície som sa snažil dostať súbor či celé divadlo na vyššiu úroveň v porovnaní s tým, kde boli pred mojím príchodom. Rád som búral konvencie, ak to malo zmysel. V SND napríklad tým, keď som s cieľom priniesť pre divákov inú poetiku, iný názor na divadlo priviedol aj uznávaných zahraničných režisérov, ako napríklad Petra Konwitschného. Ten v SND vytvoril päť inscenácií – Eugena Onegina, Madam Butterfly, Bohému, Vec Makropulos a Židovku. Ani jednu publikum a odborná verejnosť neprijali ľahostajne, všetky vyvolali záujem, emócie i názorovú polarizáciu. O to isté išlo jeho angažovaním aj mne.

Pomenujte vzťah Slovákov ku kultúre. Ako to vnímate?

Kultúra u nás historicky funguje najmä v slove, v dielach spisovateľov, básnikov. Od Štúrovcov to tak prišlo, že sme sa obrodili a postavili na vlastné nohy. Aj vďaka nim sme kultúrny národ. S kvalitou kultúrnej produkcie určite na európskej úrovni. No na druhej strane, koľko ľudí u nás túži po tom, aby navštívilo múzeum alebo divadlo? Ide možno o malé percento, veľmi malé. Ospravedlňujeme si to tým, že najskôr predsa ľudia musia zarobiť na svoj životný štandard a až potom dokážu nájsť finančné prostriedky na to, aby sa, ak nie oni, potom aspoň ich deti, mohli dostať na kultúrne podujatia. Výchova ku kultúre ale nestrpí odklad. Ak kultúru nepestujeme a nerozvíjame v rodine, škola či prostredie to nedobehnú.

Rozhovor vyšiel pôvodne 26. júla tohto roku.