Mysleli sme si, že je to problém roku 1848, keď sa Európou prehnali národné revolúcie a my sme na to nemali. Prvý nepodarený pokus sa však odpúšťa, každý musí dozrieť.
Potom sa zdalo, že je to problém roku 1918, keď sme vytvorili spoločný štát s Čechmi, Nemcami a Maďarmi a mali z nich všetkých najslabšiu elitu. Počtom aj vzdelaním. Lenže začal proces dozrievania, tak sme aj to mohli hodiť za hlavu.
Potom prišiel problém roku 1939, vyhlásiť štát bolo rozumné, protektorát aj rozdelenie nášho územia by boli horšími alternatívami, ale opäť sa ukázali limity našej elity. Nedokázala rozumieť geopolitike, nedokázala vyhodnotiť, čo znamená spojenectvo s Berlínom, cudzia ideológia a dôsledky prehratej vojny.
Ďalší zlom bol v roku 1945. Priniesol obnovu spoločného štátu s Čechmi a opäť ukázal neschopnosť držať osud vo vlastných rukách. Výsledkom bola séria ťažkých chýb, ktoré viedli k roku 1948 a najtemnejšej lekcii našich dejín. Nič tak nepoškodilo našu identitu ako komunizmus.
Potom prišiel rok 1968, Dubček a Husák, a opäť to sklamanie z politickej elity. Z Dubčeka, ktorý najskôr ľahkovážne ignoroval geopolitiku a následne svedomie národa, a potom z Husáka, ktorý si urobil politickú doktrínu z oportunizmu. Nedokázal nakresliť čiaru voči Moskve ani myslieť na vývoj do budúcnosti. Čo je slabé, nech odpadne... ach! Ale prežili sme.
Ďalej: rok 1989 sme vnímali ako zázračný, lenže našu novembrovú tribúnu netvorili najmä tí, čo bojovali proti komunizmu, čo boli nespravodlivo väznení a perzekvovaní. Naopak, medzi takzvanými ľuďmi Novembra ich bola menšina. Výrazná menšina.
VPN okamžite zmutovala s komunistami, výsledkom bolo, že z jednej z dvoch hlavných revolučných strán sa zrodilo postkomunistické monštrum HZDS. Nikde inde sa hlavná sila postkomunizmu nezrodila v lone revolučného hnutia. Bola to priama zodpovednosť vtedajšej elity. Dodnes za to platíme cenu.
A napokon sme tu mali rok 1993, keď vznikol štát, pri ktorého zakladaní stál dnešný jubilant Vladimír Mečiar. Ale všimnite si to, nedávno sme si pripomínali 30. výročie zvrchovanosti 1a Mečiara nebolo. Tá nepodarená relácia v televízii potvrdzuje pravidlo. Štát sa podarilo založiť, ustál skúšky a prešiel pozitívnym vývojom, ale zakladateľský kult nevznikol. Mečiar a jeho generácia mu ho nedokázali dať. Nemali na to. Mečiar je symbolom kriminality a zdiskreditovania všetkého, na čo siahol.
Aj táto skúsenosť, ako vidíme, sa opakuje.
Máme svoj štát, čo je hodnota, v jeho pozadí vidíme sebavedomú evolúciu, národné spoločenstvo, ktoré dokáže pomerne triezvo hodnotiť dilemy doby vrátane vojny na Ukrajine, zmierenia s Maďarmi či spolupráce s Nemcami, ale stále znova mu chýba elita, ktorá by tomu dokázala dať formu.
Časť elity sa živí kopírovaním cudzích ideológií a vzorcov, potvrdzuje tým svoju periférnosť, aj keď sa cíti svetácky. A zvyšok elity stále znova nevidí za horizont dneška a svojej doliny. Nevníma geopolitiku ani zodpovednosť pred dejinami, hoci pri pohľade späť to bola práve medzinárodná politika, ktorá zásadne určuje náš vývoj. Čo rok, to konkrétny príklad: 1918, 1939, 1948 1968 aj 1989.
Sú aj nešťastnejšie národy, aj blízko okolo nás, ale to neospravedlňuje. Štát, ktorého elita stále znova testuje a ohrozuje vlastnú štátnosť, je vystavený každému riziku.
Azda je konečne čas, aby sme sa z tejto pedagogiky hanby pomaly začali vymaňovať.