Vládna kríza nie je len o Sulíkovi a Matovičovi. Je to aj ideový konflikt

Od otázky, či ustúpi Sulík alebo Matovič, sa dnes pomaly presúvame k otázke, kde získajú Matovič s Kollárom 76 poslancov.

Ako riešenie sa ponúka návrat vylúčených poslancov Čepčeka, Hatrákovej, Tabák a tiež odídencov Mičovského a Krošláka. Boris Kollár tiež avizoval príchod Jozefa Šimka, ktorý kandidoval za ĽSNS. Problémom je, že aj po týchto šachoch bude mať koalícia stále len 75 poslancov. To nahráva dvom scenárom.

Prvým, pre Matoviča s Kollárom najelegantnejším, je, že ku Kollárovi by do klubu vstúpila aj trojica poslancov zo strany Život, teda Tomáš Taraba, Filip Kuffa a Štefan Kuffa. Druhým, omnoho menej elegantným scenárom je, že táto trojica by do koalície oficiálne nevstúpila, ale podporovala by menšinovú vládu.

Pre konzervatívneho voliča by mohlo ísť o zaujímavú alternatívu, keďže liberálnu SaS, ktorá blokovala mnohé návrhy OĽaNO, by vymenila konzervatívna trojica. Inak povedané, Taraba a Kuffovci vymenení za Cigánikovú, Žiaka, Dostála, Kolíkovú a ďalšie postavy liberálnej úderky by mohli byť pre konzervatívcov vítanou náhradou.

Problémom tejto rošády je, že tento fakt si uvedomujú aj liberáli, pre ktorých by to bolo červeným súknom. Napokon, Denník N o takomto variante už napísal, že by sa pracovne dal nazvať ako „kultúrne retardovaná koalícia". V budúcnosti od nich určite môžeme očakávať reči o „fašistoch“ na všetky možné aj nemožné spôsoby.

Liberálny tábor by preto extrémne silno tlačil na ľudí, ako sú Šeliga, Žitňanská, Stančík, Čekovský či Krúpa, aby na takúto dohodu nepristúpili. Dôvod pritom bude hlavne ideový. Odchodom SaS, ktorú by nahradili poslanci ako Taraba a Kuffovci, by sa značne posilnil konzervatívny charakter koalície a liberálny by sa oslabil na minimum.

Ak by vládna kríza dopadla takto, liberáli by si tým strelili do vlastnej nohy a dokonali tak svoju hru, v ktorej neustále vznášali nereálne požiadavky a stupňovali konflitky, až kým sa všetci ich zástupcovia neocitli mimo vlády.

Takýto výsledok by bol pre Obyčajných darom z nebies, vďaka ktorému by mohli omnoho ľahšie presadiť viaceré návrhy, ktoré už čakajú v šuplíku (pomoc tehotným ženám, voľná nedeľa, dôchodkový bonus...). A tiež treba poznamenať, že takáto koalícia sa tu rysovala ešte pred vznikom vládnej krízy. Stačí si spomenúť na hlasovanie o detskom ombudsmanovi či prvé hlasovanie o Matovičovom rodinnom balíčku.

Na druhej strane, tento variant je nepravdepodobný práve kvôli ľuďom ako Šeliga, Žitňanská, Stančík, Krúpa či Čekovský. To nám ukázalo hlasovanie o prelomení prezidentkinho veta, kde sa Šeliga, Žitňanská a Krúpa zdržali a na nešťastného Čekovského, ktorý hlasoval za, útočili rozhnevané reportérky na chodbe parlamentu. Osobné animozity ukázalo aj vypočúvanie kandidátov na post šéfa RTVS, kde si Čekovský s Tarabom neodpustil ani jednu príležitosť, aby si navzájom do seba nekopli.

Okrem toho, takýto vývoj by bol menším mentálnym kotrmelcom aj pre samotného Tarabu, ktorý sa doteraz prezentoval ako ostrý kritik vlády.

No treba dodať, že Taraba by tým stratil výrazne menej ako trebárs Šeliga. Zatiaľ čo pre Tarabu by to znamenalo predĺženie poslaneckého mandátu a tiež pomerne silné postavenie pri vládnej koalícii, kde by však stále mohol robiť vlastnú politiku, pre Šeligu by išlo o mediálnu smrť. Médiá by mu to neodpustili, čo by mohlo v konečnom dôsledku znamenať koniec jeho sľubnej politickej kariéry.

Taktiež treba priznať, že výmena Sulíka za Tarabu by síce personálny problém tejto koalície, ktorým je osoba Igora Matoviča a nedostatok politickej zručnosti, nevyriešila, ale mohla by zmenšiť počet trecích plôch medzi stranami. Aj keď ani v tomto prípade sa nedá čakať hladký priebeh a určite by sme sledovali boj Čekovského, Šeligu a im podobných proti konzervatívnemu krídlu vlády. Navyše, očakávať sa dá aj boj Kuffovcov voči zvyšku koalície o to, kto je autentickejším zástupcom voličov. Ale nech, pre konzervatívcov to môžu byť zaujímavejšie bitky ako nekonečné boje s liberálmi.

V každom prípade, táto vládna kríza ukazuje aj na širší problém slovenskej politiky. V minulosti boli naše vlády postavené buď na spolupráci korupčných strán (najprv HZDS, potom SMER), alebo spolupráci konzervatívcov a liberálov (aj keď ani tu sa nedá hovoriť o absencii korupcie, najmä v prípade strán SDKÚ alebo ANO, na čo sa pričasto zabúda). Dnes sa zdá, že toto spojenie už nie je viac možné.

Určite v tom svoju úlohu zohráva aj slabosť konzervatívnych lídrov a neschopnosť Igora Matoviča robiť zmysluplnú politiku. No v tomto spore nejde len o nich. Na opačnej strane sú totiž ľudia ako Cigániková, Marcinková, Žiak či Petrík, ktorí nie sú v ideovej oblasti schopní akéhokoľvek racionálneho dialógu ani kompromisu a neváhajú na dosiahnutie svojich cieľov podrážať nohy koaličným partnerom a používať manipulácie a klamstvá. Títo ľudia sa v prejavovaní zášti Matovičovi minimálne vyrovnajú.

Taktiež netreba zabúdať na neustále radikalizovanie sa progresívneho tábora, ktoré môžeme pozorovať na západ od nás, ale aj na Slovensku, ako ukázali napríklad kauzy Haľko a Pohoda či Magušinová a SME, ale aj nevkusné protesty proti miernemu Záborskej zákonu na pomoc tehotným ženám.

Tento vývoj stavia konzervatívne sily pred otázku, akým smerom sa vydať pri hľadaní budúcich spojencov. Aj na základe fungovania tejto koalície to vyzerá, že s liberálmi to už nepôjde. Ostávajú tak už len nacionalisti alebo Hlas a Smer. Tu však netreba zabúdať na to, že v podobnej situácii je aj liberálny tábor. Otázkou je, kto prvý prelomí tabu a pôjde do koalície s niekým iným.

Liberáli akosi podozrivo prestali hovoriť o predčasných voľbách ako o návrate mafie. Mojím tipom preto je, že ako prví by išli s Hlasom práver oni. Jedine že by sa znova prepočítali, rovnako ako pri posledných voľbách, keď ich kone Kiska a Truban totálne pohoreli.