Ako živá je téma, sa ukázalo už pred niekoľkými mesiacmi v súvislosti s vydaním knihy Transsexualita. Čo je žena? A čo muž? (Transsexualität. Was ist eine Frau? Was ist ein Mann?, 2022). Alice Schwarzerová a Chantal Louisová sa v nej zaoberajú aj spomínaným zákonom na pozadí už teraz neuveriteľného nárastu transsexuality zvlášť medzi dospievajúcimi dievčatami. Nárast v západnom svete predstavuje 4-tisíc percent. Z poruchy, ktorou predtým trpelo ani nie percento obyvateľov, udáva sa 0,33 až 0,7 percenta, sa stala diagnóza, ktorou sa musí zaoberať každá vzdelávacia inštitúcia.

Súčasťou knihy je rozhovor s detským psychiatrom Alexandrom Kortom, ktorý porovnáva hrozivý trend s anorexiou: tá bola u dievčat podobne epidemická pred dvadsiatimi rokmi. Inými slovami: nikto nespochybňuje, že tie dievčatá niečo trápi, otázka ale je, či je transsexualita skutočným problémom. Skôr sa zdá, že svoju neistotu, ktorá sa prirodzene viaže k dospievaniu, vyjadrujú prostriedky, ktoré im ich okolie a širšia kultúra poskytuje.

Kniha vzbudila rozruch nielen v médiách. Na sídlo redakcie feministického časopisu EMMA, ktorého je Schwarzerová od roku 1977 šéfredaktorkou, vandali nastriekali „TERF“, skratku pre radikálnu feministku, ktorá nepovažuje transženy za biologické ženy. V médiách od kritikov zaznievalo, že Schwarzerová je stará biela nenávistná žena, ktorá si na utrpení transsexuálov robí meno. Pripomeňme, že Schwarzerová je celoživotnou novinárkou a ikonou nemeckého feminizmu. Už v 70. rokoch sa zaoberala náročným osudom transsexuálov a v roku 1984 napísala pojednanie, v ktorom transženy označuje za svoje sestry.

Ostatne práve preto, že Schwarzerová nespochybňuje ťažkosti transsexuálov, vyzýva na to, aby sa starostlivo skúmalo, či dvanásťročnému dieťaťu, ktoré vyjadrí túžbu zmeniť pohlavie, treba ihneď naordinovať lieky na potlačenie puberty. Rovnako si všíma pomätenú terminológiu, ktorú médiá mechanicky preberajú.

Čo z toho plynie pre biológiu?

O terminologickom náraze svedčí i škandál ohľadne odmietnutej prednášky. Zámerom mladej vedkyne nebolo spochybniť, že existujú rôzne, ba nespočetné sociálne normy viažuce sa k pohlaviam. Na pocitovej úrovni máme toľko pohlaví, koľko je ľudí, teda niečo okolo osem miliárd. Čo z toho plynie pre biológiu, či vôbec niečo, je otázka.

Vollbrechtová sa domnieva, že naše telo svojimi názormi nijako ľahko nedojmeme. Napokon to dokazuje obtiažnosť premeny jedného pohlavia na druhé. A hoci niektorí biológovia zdôrazňujú plastickosť pohlavia, prevažuje konsenzus, že na čisto biologickej rovine poznáme dve pohlavia. Väčšina živočíšnych druhov, vrátane všetkých cicavcov, sa milióny rokov rozmnožujú tak, že spermie samcov oplodňujú vajíčka samíc. Medzi spermiami a vajíčkami nie je plynulý prechod – čo zakladá binaritu.

To pritom neodporuje téze, že existujú ľudia, takzvaní intersexuáli, ktorí sa binarite vymykajú. Pohlavné orgány týchto ľudí, ktorí tvoria menej ako dve percentá populácie, vykazujú črty mužského i ženského pohlavia. Ani to nie je námietka voči binarite, naopak: dosiaľ možno poruchu popísať práve len analýzou, ktorá vychádza z binárneho rámca.

Ale čo si počať s tým, že mnohí, zvlášť mladí ľudia, o sebe tvrdia, že sú fluidní, že teda nespadajú ani do jednej z dvoch kategórií? Najprv možno poznamenať, že zjavne nehovoria o biologickom pohlaví. Ak patria k viac ako 98 percentám populácie, sú na biologickej rovine buď ženami, alebo mužmi. Je však možné, že sa nestotožňujú s nárokmi, normami, pohľadom na dané pohlavie. Hoci sú napríklad ženami, cítia sunáležitosť skôr k mužskému pólu.

Všetci sme fluidní?

Reč o fluidite je zaťažená nejednou ťažkosťou. Existujú takí, ktorí hovoria, že fluidní sme všetci – veď nikto nie je prototypom muža alebo ženy. Kto zastáva túto pozíciu, čelí nasledujúcemu problému: ak by boli všetci fluidní, zanikla by skupina, ktorej práve fluidní ľudia pripisujú zvláštny biografický osud a špecifické sociálne črty. Títo ľudia píšu o ústrkoch, nepochopení a vnútorných bojoch. Tvrdenie „všetci sme fluidní“ by túto hraničnú skúsenosť, ktorú nemáme dôvod spochybňovať, banalizovalo.

Iní volia opačnú stratégiu. Nielenže netvrdia, že sme všetci fluidní, naopak sa vymedzujú voči takzvaným cis ľuďom, teda tým, ktorí sa identifikujú so svojím pohlavím a tento fakt považujú za normu. Isteže je možné občasnou prezieravosťou cis ľudí kritizovať, ale takisto treba zvážiť, že existencia takzvaného cis rodu je logickým predpokladom reči o fluidite. Inými slovami: nemožno byť fluidný bez toho, aby existovali dva póly, ktoré platia za normu a medzi ktorými sa fluidní ľudia pohybujú.

Tým sa ocitáme pri ťažkostiach, na ktoré Schwarzerová poukazuje: nespočíva tvrdenie o fluidite v úzkoprsom pohľade na väčšinovú spoločnosť? Vari dospelí ľudia, azda vrátane „boomerov“, nechápu, že málokto je prototypom muža či ženy? Nežijeme azda v spoločnosti, v ktorej prijímame, že sa ženy smú nelíčiť, môžu hrať futbal, nemať deti, byť napríklad lesbami? (Poznamenajme, že Schwarzerová si v roku 2018 vzala za ženu svoju dlhoročnú priateľku.) Prečo neprijať, že práve takéto ženy sú skrátka... ženami? Prečo ich označovať za fluidné? Namieste je otázka, či ľudia hlásiaci sa k fluidite nie sú príliš zakonzervovaní vo svojom poňatí toho, čo je „žena“ alebo „muž“.

Spoločnosti zostupu

Tento paradox možno sledovať aj v inej rovine: v generácii, ktorá si obľúbila slovo „fluidné“, ožíva politika identity. Byť ženou, mužom, fluidnou osobou alebo transsexuálom má pevne stanovené podmienky a pravidlá. Prečo je prináležitosť ku skupinám s takto zreteľne – až úzkoprsým – vymedzeným identitným profilom dnes natoľko dôležitá? Dôvodov bude mnoho, ale jedným z nich môže byť fakt, že žijeme v takzvaných spoločnostiach zostupu.

Toto slovo nepatrí do slovníka reakcionárov, ale sociológov. Veľa mladých ľudí tuší, že lepšie už bolo a že si štandard svojich rodičov neudrží. Kto nemá budúcnosť, alebo sa prinajmenšom domnieva, že ju nemá, posilňuje dôležitosť pôvodu, identity, prináležitosti. Ľudia sa nedefinujú cez to, čo môžu dosiahnuť, ale cez to, čo je za nimi, teda cez svoj pôvod.

Moderná a oslobodzujúca predstava, že identita je pružná, že je hracím poľom, na ktorom je všeličo možné, preto stráca platnosť. Možno s tým súvisí aj nesmierna a nemiestna vážnosť, ktorá sa identitám pripisuje, ale aj agresivita, s ktorou sa stretáva každý, kto by sa čo i len spýtal na podrobnosti. Iste, s humorom to možno prehnať a povzdychy nad tým, ako si už dnes z ničoho nemožno robiť srandu, patria do pokladnice súčasných klišé. Ale humor sa o seba vie postarať a staré biele ženy a starých pánov na to nepotrebuje – občas sa deje samovoľne, aktérom napriek. Berlínska univerzita o tom vie svoje.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.