Ako sa uprostred leta chladili Rimania

Čo znamená peristyl

Existuje aj systematickejšie riešenie. Rimania boli majstrami architektúry a ich arény, verejné kúpele, akvadukty, pevnosti, námestia s reprezentatívnymi budovami a obytné štvrte môžeme obdivovať dodnes. V Ríme sa stále žije v niektorých domoch pochádzajúcich ešte z čias starovekej ríše.

Skvelým miestom na prečkanie horúčav bol peristyl, zastrešené stĺporadie okolo vnútorného dvora domu, v ktorom sa nachádzala záhrada. Záhrada mohla byť ďalej vylepšená o jazierko, nádrž, prípadne o fontány, ktoré si mohli dovoliť bohatí Rimania. Kombinácia zelene, vody a vysokého zastrešeného stĺporadia poskytujúceho tieň na všetky štyri strany bola na nezaplatenie, čo vieme potvrdiť aj dnes.

Napokon, osvedčila sa. Keďže išlo o skvelú vymoženosť rímskej civilizácie, tak ju stredovekí mnísi zachovali v podobe rajských dvorov vo svojich kláštoroch.

Ako vidíme, už v rímskych časoch opatrenia proti horúčavám záviseli najmä od peňazí. Pre spríjemnenie života si rímska aristokracia dopriala rôzne visuté záhrady (tie sú, ako vedia čitatelia Vojtecha Zamarovského, podstatne staršieho dáta), umelé jaskyne s vodou, privátne kúpele alebo do si nechali stien domu vstavať potrubie, ktorým v letných mesiacoch prúdila chladná voda. Pokojne to môžeme považovať za starovekú klimatizáciu pre horných desaťtisíc.

Rimania však vedeli, že chlad potrebujú aj nižšie vrstvy, a aj tomu dokázali vychádzať v ústrety.

Verejná architektúra

Napokon až 80 percent obyvateľov patrilo k chudobnejším vrstvám rímskej spoločnosti (nádenníci, jednoduchí roľníci, rôzni remeselní pomocníci), ktorí si nemohli dovoliť vlastný peristyl alebo ešte drahšie riešenia. Mnohí z nich žili v podnájmoch, a ak boli veľmi chudobní, tak si mohli dovoliť prenajať byty len na horných poschodiach domov s relatívne nízkymi stropmi, ktoré boli v lete zákonite teplejšie.

Boli teda odkázaní na verejnú architektúru.

Vďaka rímskemu prístupu k urbánnemu plánovaniu sa mohli spoľahnúť na niekoľko vhodných a verejne dostupných miest. Hlavné mestské bulváre cardo (zo severu na juh) a decumanus (z východu na západ) boli zvyčajne kolonádové ulice a v tieni zastrešených kolonád sa nachádzali obchody, dielne a taverny. Navyše vďaka šírke a orientácii na svetové strany cez tieto bulváre prefukoval vánok. Mnohé verejné budovy mali stĺporadia na priečelí, kde sa dalo schovať pred slnkom. V obytných štvrtiach sa v suterénoch alebo na prízemí domov nachádzali rôzne vinárne, drobné obchody, kde sa ľudia prirodzene stretávali. Vďaka výške budov a hustej zástavbe boli prízemia v tieni po istú časť dňa.

Chudobní rímski občania mohli zájsť aj do už spomenutých kúpeľov. Na trávenie voľného času boli populárne rôzne predstavenia a najmä krvavé gladiátorské hry. Arény a divadlá sa zastrešovali pásmi látky, ktoré vytvárali v hľadisku príjemný tieň.

A keď sa nedalo schladiť v meste, ostávala ešte jedna možnosť:

Odchod z mesta

Bolo to v podstate najčastejšie a najúčinnejšie opatrenie. Najmä bohatí Rimania si stavali svoje vily na vidieku, kus od mesta. Vila v antike sa skôr podobala na poľnohospodársky statok s patrične luxusnou časťou pre majiteľa. Už vtedy boli populárne lokálne dopestované a dochované potraviny. Niekto si postavil svoje sídlo pri mori, niekto v kopcoch a niekto aj relatívne vysoko v horách. Obľúbené – opäť to platí dodnes – boli jazerá v strednej a severnej Itálii. Trasimenské a Komské jazero patrili k miestam, kde sa stretávala rímska smotánka, ktorá tam unikala pred horúčavami.

Značne obľúbené boli aj kopce v Toskánsku alebo Neapolský záliv, kde sa nachádzali časti vyslovene určené pre pokojný oddych rodín alebo časti na divoké oslavy. Príjemný vánok a krásne scenérie boli najdôležitejšie.

Dvaja cisári dali dokonca zbohom Rímu a radšej si užívali stredomorský vánok a zvuk cikád. Tiberius najprv využíval svoju vilu v Sperlonge na polceste medzi Rímom a Neapolom a potom sa odsťahoval na ostrov Capri v Neapolskom zálive a v Ríme sa šuškali bizarné príbehy o praktikách, ktoré sa tam diali.

Cisár Hadrián sa zas natrvalo presťahoval do svojej vily v Tivoli vzdialenej necelých 30 kilometrov od Ríma a ríšu riadil z malebného kopcovitého kraja. Hovoriť o vile je v tomto prípade máličko nepresné. Hadriánov komplex budov, jazier, záhrad sa rozkladal na 120 hektároch, čo je plocha stredne veľkého mesta pre 50 až 60 000 ľudí.

Galéria

Vľavo: Hadriánova vila v Tivoli. Foto: Tango7174/wikimedia, CC BY-SA 4.0. Vpravo: model komplexu cisárovho sídla. Foto: Guilhem06/wikimedia, CC BY-SA 1.0

Ako vidieť, Rimanov dokážeme poľahky napodobniť aj dnes u nás doma. A aj to robíme.

Stále populárnejšie sú chladné jazerá a vodné plochy na severe či východe Slovenska, napríklad Liptovská Mara, Palcmanská Maša pod Slovenským rajom či Čierna voda za Košútmi a Sládkovičovom. Tipov je, samozrejme, ďaleko viac, zabudnúť netreba ani na štiavnické tajchy.

Aj my už skracujeme pracovnú dobu, aj u nás využívame stavby, ktoré vytvárajú prirodzený tieň, v mestách rastie obľuba vnútorných námestí (dvorov), kde vytvárajú tieň okolité budovy doplnené zeleňou, prípadne vodnou plochou.

Žiaľ, v porovnaní s Rimanmi nemáme kolonádové bulváre a veľmi sa nerozšírila móda arkádových námestí a ulíc. Chvalabohu, vďaka Habsburskej monarchii sa u nás rozšírila móda verejných parkov, záhrad a alejí, ktoré poskytujú príjemný tieň, a v 20. storočí pribudli kúpaliská. Aj tu začíname uprednostňovať tie, kde sa voda kombinuje s tieňom stromov.

Nuž, a absolútnou istotou je odchod z miest alebo vyhriatych obydlí do kopcov či inde do krajiny. Nemusí ísť len o dovolenky, aj keď najmä tie máme na mysli. O tom, ako trávili dovolenky Rimania, si povieme viac nabudúce.