Za kardinálom Tomkom

Bola to epocha, keď cirkev na Slovensku ukázala morálne sebavedomie, odhodlanie a schopnosť čeliť totalite, s pokojom sa nechala prenasledovať, väzniť a mučiť, presne ako to krátko po komunistickom prevrate napísal Oto Mádr, bol to „pre kresťanov správneho formátu veľký a nádherný čas“. A naša cirkev, stovky kňazov, rehoľníkov a rehoľníčok a ešte väčšie počty laikov „spievali Pánovi hrdinskú pieseň lásky a vernosti“.

Kardinál Tomko nebol v tom čase na Slovensku, študoval ešte počas Slovenského štátu a po vojne odišiel do Ríma, kde našiel druhý a trvalý domov, a predsa bol úzko prepojený s dianím na Slovensku. Jeho význam a rolu v univerzálnej cirkvi si nemožno predstaviť bez toho, čo sa dialo u nás, za železnou oponou, bez biskupa Hnilicu, bez tajného biskupa Korca, a vôbec bez tajnej cirkvi. Ale aj – a v istom momente najmä – bez Štefana Romana, vplyvného podnikateľa a veriaceho gréckokatolíka, ktorý mu pomohol. Celé by to nebolo možné bez oživenia a obratu, ku ktorému došlo v Ríme po zvolení Karola Wojtylu za pápeža. Presnejšie, Jozef Tomko patril k pohybu, ktorý zmenil nielen Rím, ale aj svet.

Vďaka tomu prišla jeho hodina. Celé to bolo spojené s odvrhnutím a prekonaním vatikánskej Ostpolitik, čo sa krylo s antikomunizmom, ktorý nebol zbytočne prepolitizovaný a bojovný, no predsa správne politický a odhodlaný. Cirkev pokorná a presvedčená o svojom víťazstve, to nedokáže napodobiť žiadna iná štátna entita.

Kardinál Tomko sa dostal vysoko, ale cestu mu otváral biskup Hnilica, poslanie a integritu posilňoval príbeh tajnej cirkvi na Slovensku, ale v tom celom boli dôležité aj svedectvá o zlyhaní, založené na relativizme a karierizme kňazov z hnutia Pacem in Terris. Tomkova, ale aj Korcova, Krčméryho a Juklova cirkev, to bola cirkev, ktorá okamžite odpúšťala svojim nepriateľom, aj keď nikdy nezabudla, že ide o nepriateľa.

Ako sa ukázalo pri pokuse o atentát na sv. Jána Pavla II., smrteľným a na všetko odhodlaným nepriateľom.

Kardinál Tomko bol doteraz najvyššie postavený a v dvetisícročných dejinách najvplyvnejší slovenský klerik v Ríme. Vo viacerých témach sa zodpovedal len pápežovi a niektorým pápežom slúžil ako ich najlojálnejší úradník, s ktorým sa dá hovoriť o tých najcitlivejších a najdiskrétnejších kauzách. Tomko sa nielenže nestratil na rímskych dvoroch ani v rímskych chodbách a kolonádach, ktoré občas tak prajú intrigám. Práve naopak, keďže mu nezvykle mimoriadne dôverovali pápeži Ján Pavol II. a Benedikt XVI., ukázal, že lojalita a diskrétnosť sú jeho hlavnými prednosťami.

Tomko tým slúžil nielen univerzálnej cirkvi, ale pomáhal aj cirkvi slovenskej. Zásadne prispel k dobudovaniu veľkého renomé pre našu cirkev, keď koncom 70. rokov získala vlastnú cirkevnú provinciu, pomáhal všetkým relevantným slovenským inštitúciám v exile a svojou autoritou vytváral priestor pre ďalších Slovákov v Ríme. Niektorí z nich sa pod jeho vedením dlho stretali.

Aj to, že po odchode kardinálov Korca a Tomka ostáva slovenská cirkev bez jediného kardinála, vypovedá čosi o ich význame a tak trochu vákuu, ktorému dnes čelíme.

Treba povedať, že Tomkova predstava Slovenska nebola vždy úplne aktuálna, zvlášť keď išlo o politiku, čo sa ukázalo najmä po roku 1989. V istom zmysle mal ale na to právo. Bol kňazom z inej epochy a najmä s inou misiou. A v tej na globálnej úrovni ako prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov, na čele ktorej stál dlhých 16 rokov, niečo viditeľné reprezentoval a dosiahol. Iba jeden prefekt za ostatných 150 rokov pôsobil na čele tejto kongregácie dlhšie. Po Tomkovi sa do čela dôležitých cirkevných inštitúcií, v kúrii, vatikánskom establišmente či na univerzitách postupne dostali ďalší Slováci, ale nikto nie na úroveň kardinála Tomka. V tom zostáva – a zrejme aj nadlho zostane – jeho primát.

Tomkov vplyv, prirodzene, dlho formoval aj cirkev na Slovensku. Počas komunizmu to bolo prudko obmedzené režimom, ale aj tu ukázal správny prístup, keď dokázal získať niečo významné pre cirkev a národ bez toho, aby ustupoval komunistom. Jeho vplyv trval aj po odchode z čela kongregácie, až do vymenovania arcibiskupa Bezáka. Pri jeho mene a zvolení došlo k zmene, ktorá potom viedla aj k tomu, že Tomko sa stiahol, čo sa naplno prejavilo práve v čase, keď slovenská cirkev tak veľmi potrebovala v Ríme hlas autority, ktorý by bol predišiel niektorým problémom a dokázal riešiť vzniknutú situáciu. Aj Bezák a jeho kauza tým vlastne svedčili o význame Tomka.

Dnešná cirkev je v mnohom iná ako tá, ktorú kardinál na vrchole svojich síl v časoch Jána Pavla II. reprezentoval. Jeho biskupské krédo znelo: Ut Ecclesia Aedificetur – Aby sa Cirkev vzmáhala. Priveľa kňazov a biskupov tento cieľ nie celkom zdieľa.

Lenže Tomkov príklad zostal. Pred pár rokmi ho na stránkach New York Times aj vo svojich textoch a príhovoroch opakovane pripomínal čínsky kardinál Zen, ktorý sa domáhal a dodnes zápasí, aby sa rímska cirkev ku kresťanom v Číne správala tak, ako to kedysi reprezentoval Jozef Tomko a Ján Pavol II. Lenže príklad nášho kardinála svedčí aj o niečom inom. Ak chceme, aby cirkev vnímala a cítila problémy kresťanov v Číne či v islamských štátoch, je potrebné, aby v jej vedení boli katolícki biskupi a kardináli z Blízkeho aj Ďalekého východu. Tak ako k nim patril svojho času kardinál Tomko.

Predsa však existuje ešte jedna úloha, ešte jedno poslanie, ktorému môže Tomko pomôcť. Týka sa výlučne Slovenska. Pomôcť tomu môže jeho pohreb a pochovanie ostatkov v košickom Dóme svätej Alžbety.

To, čo v našej Cirkvi, ale aj v národnom spoločenstve tak tragicky nefunguje, nie je nedostatok výrazných osobností či dokonca svätcov. Tých, vďaka Bohu, máme viacero. Chýba nám to, čo z príkladu a vzoru vytvára kánon, z pamäte vytvára dejiny. Ich kanonizácia, verejný kult, ktorý potom viditeľne zaväzuje ďalšie generácie.

Kardinál Tomko sa o to postaral sám, keďže si želal byť pochovaný v Dóme sv. Alžbety. Ale v našich chrámoch a na našich námestiach by sme mali pochovať a verejne si pripomínať aj ďalšie významné osobnosti uplynulého storočia. Od Silvestra Krčméryho a Vladimíra Jukla po mnohých ďalších: katolíkov, evanjelikov aj židov, ktorí tvorili naše dejiny a ktorých odkaz si máme ctiť.

Kardinál nám ponúka ešte raz cenný príklad. Azda si ho uvedomíme.

Nech odpočíva v pokoji a nech mu večné svetlo svieti!