S odchodom kardinála Jozefa Tomka končí jedna epocha slovenskej cirkvi.
Bola to epocha, keď cirkev na Slovensku ukázala morálne sebavedomie, odhodlanie a schopnosť čeliť totalite, s pokojom sa nechala prenasledovať, väzniť a mučiť, presne ako to krátko po komunistickom prevrate napísal Oto Mádr, bol to „pre kresťanov správneho formátu veľký a nádherný čas“. A naša cirkev, stovky kňazov, rehoľníkov a rehoľníčok a ešte väčšie počty laikov „spievali Pánovi hrdinskú pieseň lásky a vernosti“.
Kardinál Tomko nebol v tom čase na Slovensku, študoval ešte počas Slovenského štátu a po vojne odišiel do Ríma, kde našiel druhý a trvalý domov, a predsa bol úzko prepojený s dianím na Slovensku. Jeho význam a rolu v univerzálnej cirkvi si nemožno predstaviť bez toho, čo sa dialo u nás, za železnou oponou, bez biskupa Hnilicu, bez tajného biskupa Korca, a vôbec bez tajnej cirkvi. Ale aj – a v istom momente najmä – bez Štefana Romana, vplyvného podnikateľa a veriaceho gréckokatolíka, ktorý mu pomohol. Celé by to nebolo možné bez oživenia a obratu, ku ktorému došlo v Ríme po zvolení Karola Wojtylu za pápeža. Presnejšie, Jozef Tomko patril k pohybu, ktorý zmenil nielen Rím, ale aj svet.