Jaroslav Daniška

Bola to epocha, keď cirkev na Slovensku ukázala morálne sebavedomie, odhodlanie a schopnosť čeliť totalite, s pokojom sa nechala prenasledovať, väzniť a mučiť, presne ako to krátko po komunistickom prevrate napísal Oto Mádr, bol to „pre kresťanov správneho formátu veľký a nádherný čas“. A naša cirkev, stovky kňazov, rehoľníkov a rehoľníčok a ešte väčšie počty laikov „spievali Pánovi hrdinskú pieseň lásky a vernosti“.

Kardinál Tomko nebol v tom čase na Slovensku, študoval ešte počas Slovenského štátu a po vojne odišiel do Ríma, kde našiel druhý a trvalý domov, a predsa bol úzko prepojený s dianím na Slovensku. Jeho význam a rolu v univerzálnej cirkvi si nemožno predstaviť bez toho, čo sa dialo u nás, za železnou oponou, bez biskupa Hnilicu, bez tajného biskupa Korca, a vôbec bez tajnej cirkvi. Ale aj – a v istom momente najmä – bez Štefana Romana, vplyvného podnikateľa a veriaceho gréckokatolíka, ktorý mu pomohol. Celé by to nebolo možné bez oživenia a obratu, ku ktorému došlo v Ríme po zvolení Karola Wojtylu za pápeža. Presnejšie, Jozef Tomko patril k pohybu, ktorý zmenil nielen Rím, ale aj svet.

Vďaka tomu prišla jeho hodina. Celé to bolo spojené s odvrhnutím a prekonaním vatikánskej Ostpolitik, čo sa krylo s antikomunizmom, ktorý nebol zbytočne prepolitizovaný a bojovný, no predsa správne politický a odhodlaný. Cirkev pokorná a presvedčená o svojom víťazstve, to nedokáže napodobiť žiadna iná štátna entita.

Kardinál Tomko sa dostal vysoko, ale cestu mu otváral biskup Hnilica, poslanie a integritu posilňoval príbeh tajnej cirkvi na Slovensku, ale v tom celom boli dôležité aj svedectvá o zlyhaní, založené na relativizme a karierizme kňazov z hnutia Pacem in Terris. Tomkova, ale aj Korcova, Krčméryho a Juklova cirkev, to bola cirkev, ktorá okamžite odpúšťala svojim nepriateľom, aj keď nikdy nezabudla, že ide o nepriateľa.