Letná telenovela ohľadne rozpadu koalície je momentálne vo fáze, keď sa zdá, že vládu sa nepodarí udržať a otázkou, ktorú bude treba na začiatku septembra vyriešiť, bude termín predčasných volieb. Zatiaľ čo liberálom to – zdá sa – vyhovuje, keďže SaS aj progresívci majú v prieskumoch solídne percentá (aj keď ani oni by sa nemali radovať predčasne), konzervatívci sú v náročnej situácii. Možno najťažšej od roku 1989.
Od roku 1990 až do roku 2016 konzervatívcov v parlamente zastupovalo KDH. Potom síce z parlamentu vypadlo, ale v tom čase ho nahradili takzvaní kresťanskí kandidáti, ktorí sa do parlamentu dostali cez Matovičovo OĽaNO. Najprv ako nezávislí, potom pod značkou Kresťanskej únie, prípadne voľným označením kresťanskí kandidáti. Konzervatívci tak mali v parlamente stále nejakých politikov (schopnosti niečo presadiť teraz nechajme bokom).
Teraz sú však oba spomínané subjekty na hranici zvoliteľnosti. KDH síce mierne rastú preferencie, ale to sme sledovali aj pred predchádzajúcimi voľbami. Výsledkom bolo, že nárast nebol dostatočný a KDH napokon skončilo opäť pred bránami parlamentu. Akoby KDH medzi voľbami pomáhalo presne to isté, čo ho v kampani oslabuje. Pasivita.
OĽaNO zase systematicky oslabuje. Z dvadsaťpäť percent to dotiahlo na súčasných sedem, pričom rozpad vlády môže u voličov spôsobiť takú skepsu, že päťpercentnú hranicu sa nepodarí preliezť ani Igorovi Matovičovi. Výsledkom tak môže byť, že konzervatívni poslanci ostanú pred parlamentom.
Toho sú si sami kresťania dobre vedomí. Niektorým sa ako logické javí spojiť sily Kresťanskej únie a KDH, čo by mohlo na päť percent stačiť. V Kresťanskej únii špekulujú aj o spájaní KDH, KÚ a Za ľudí. Niektorí k tomu dokonca pridávajú aj ministranu Spolu. Medzi nadšencami, kde tento nápad vznikol, veria, že s takouto koalíciou a Eduardom Hegerom na čele by výsledok mohol dokonca atakovať 20 percent. Otázkou je, či by to pre konzervativizmus na Slovensku bola naozaj dobrá správa, keďže takéto spojenie by konzervatívcov tlačilo príliš doľava.
Problémom je však Igor Matovič.
Zatiaľ čo KDH s ním nechce ísť, KÚ nechce ísť bez neho. Zatiaľ čo KDH sa bojí, že by ich nevypočítateľný Matovič pochoval, KÚ sa bojí, že by ich pochovalo KDH, ktorému chýbajú lídri. No a Heger bez Matoviča, zdá sa, neexistuje.
Tragédiou celej situácie je, že obe strany majú v podstate pravdu.
KDH sa poučilo z lekcie s Hlinom, ktorý bol tiež neriadenou strelou, ktorá stranu ťahala všelikde len nie tam, kde bolo treba. Namiesto toho odstrašoval voličov hlúposťami, ako bola dohoda o neútočení s Progresívnym Slovenskom. V Kresťanskej únii zase rozumejú tomu, že bez lídra to nepôjde. Vidia to na sebe. A ani nemastné-neslané KDH lídra stále nemá.
Čo s tým?
Zdá sa, že žiadne východisko sa nečrtá. Do volieb je, samozrejme, ešte čas (aj keby boli už na jeseň, alebo v zime) a udiať sa dovtedy môže všeličo, ale ak sa neudeje nejaký zázrak, s konzervatívcami v našom parlamente to pôjde ďalej dole kopcom.
Skutočný problém je však vážnejší ako predvolebná taktika a nekonečné debaty o spájaní.
To hlavné, čo naši konzervatívci potrebujú, je totiž jasné postavenie sa za konzervatívne hodnoty a ochota ich vyžadovať. Potrebujú, aby ich voličom bolo jasné, že nech sa bude jednať o hocičom, konzervatívci budú stáť za konzervatívnymi hodnotami. Potrebujú byť takí jasní, ako bola svojho času Louise Day Hicksová, politička z Bostonu, ktorej volebný slogan znel: „Viete, kde stojím!“ A keď ho pri kampani použila, davy jej priaznivcov si mohli s nadšením súhlasne zakričať.
Pokiaľ si to naši konzervatívci neuvedomia, bude jedno, či vláda padne v septembri, o rok alebo o dva. Ak sa naši konzervatívci nestanú čitateľnejší, budú v každých ďalších voľbách preliezať brány parlamentu na chrbte ľudí, ako je Igor Matovič, alebo dúfať v zázračný nárast preferencií, aj keď od posledných volieb nič nezmenia.