Kardinál Tomko mal výsadu napomínať pápežov

Obdivuhodný zjav, šľachetný človek, skutočný duchovný šľachtic. Tak zaznel z malej rímskej vrátnice vox populi, vox Dei –  také ocenenie mu dal hlas ľudu, a teda hlas Boží. V Tomkovom prípade ide o dokonalé naplnenie starého úslovia noblesse oblige, teda že vysoké postavenie zaväzuje. Tomko nebol potomkom feudálnych šľachticov, bol jednoduchým dedinským  chlapcom, východniarom z Udavského pri Humennom. A predsa mal v sebe, rozvinul v sebe, nechal zo seba vyžarovať to radostné vedomie, že nielenže je Božím dieťaťom, nielenže Boha môže nazývať svojím Otcom, ale že je z Božej milosti aj kňazom, ba nástupcom apoštolov,a teda že má právo i povinnosť vyžarovať tú dobrotu, šľachetnosť a noblesu, ktorá je prejavom vedomia kresťanskej dôstojnosti, vedomia zodpovednosti za úlohu, ktorá mu bola zverená, za úrad, ktorý zastáva, za poslanie, ktoré vo svojom živote napĺňa.

Druhé ocenenie či druhý hodnotiaci hlas na adresu kardinála Tomka som začul presne z opačného pólu vatikánskeho spoločenského rebríčka. Pri oslave jeho 75. narodenín sa konalo vo Vatikáne stretnutie slovenských pútnikov, ktorí mu chceli zablahoželať a pre prijatie ktorých bola zorganizovaná audiencia v jednej z vatikánskych sál. Na stretnutie zavítal aj vtedajší pápež, dnes už svätý Ján Pavol II. V spontánnom príhovore  pútnikom sa vyjadril asi tak, že sa teší tomu, že slovenskí pútnici hlasným skandovaním pozdravovali: „Nech žije otec kardinál!“ Netvrdím, že citujem presne pápežove slová, ale aj po rokoch si pamätám ich obsah a hlboký zmysel. „Viete“, hovoril pápež, „tu v Ríme zvykneme volať kardinálov pán kardinál  ale ja som veľmi rád, že vy ho voláte otec kardinál, pretože to vyjadruje váš vzťah k nemu, ale predovšetkým aj jeho vzťah ku všetkým vám. Áno, Eminencia, teším sa, že nie si pán, ale že si otec. A vy, drahí slovenskí pútnici, tešte sa z toho, že kardinál Tomko je pre vás, pre váš národ, pre vašu Cirkev skutočne ten, kto má srdce otca. Uchovajte si tento krásny vzťah.“

Obe tieto hodnotenia zazneli pri spontánnych stretnutiach, od dvoch diametrálne odlišných „vatikáncov“, od jednoduchého vrátnika i od svätého pápeža a neboli výsledkom akejsi organizovanej úcty, lichotenia či strojeného poklonkovania. Obe však vyjadrovali hlbokú pravdu o kardinálovi Tomkovi, a preto môžem spokojne povedať, že sa s oboma týmito hodnoteniami plne stotožňujem.

Aj podľa mňa bol kardinál Tomko obdivuhodný zjav, šľachetný šľachtic nie rodom, ale duchom, muž, kňaz, biskup so srdcom otca milujúceho svoje deti – svoj národ, svoju Cirkev.

Miloval Cirkev v jej rôznorodosti a pestrosti. Chcel, aby rástla, aby sa Cirkev budovala Ut Ecclesia aedificetur – ako to vyjadril vo svojom biskupskom hesle. Potvrdením toho  je aj jeho vzťah, ktorý mal k našej gréckokatolíckej cirkvi, ako k jednej z východných cirkví sui iuris. Ak niekedy v minulosti mohli existovať nejaké nejasnosti, kompetenčné či administratívne napätia medzi Kongregáciou pre evanjelizáciu národov, ktorú Tomko počas 16 rokov viedol, a medzi Kongregáciou pre východné cirkvi, ktorá sa v roku 1917 z tejto misijnej  kongregácie vyčlenila, tie sa mohli týkať nejakých miestnych problémov kdesi v Indii alebo v Etiópii, ale toto nijako neovplyvnilo jeho náklonnosť k slovenským gréckokatolíkom, úctu k jej veriacim, podporu jej kňazom a biskupom. Pozitívny vzťah ku gréckokatolíkom mal od detstva. Sám spomínal, ako mu v pamäti ostala osobnosť blahoslaveného redemptoristu, otca Metoda Dominika Trčku, ktorý skupinky študentov prichádzajúcich z michalovskej  železničnej stanice, smerujúcich do školy, vždy pozýval na krátku modlitbu do chrámu gréckokatolíckych redemptoristov pred obraz Matky ustavičnej pomoci. Jeho dlhoročným rímskym spolupútnikom a priateľom bol jezuita Michal Lacko, spoluzakladateľ rímskeho Ústavu sv. Cyrila a Metoda, hrdý gréckokatolík a spolu s Tomkom jedna z centrálnych osobností povojnového slovenského cirkevného života v Ríme i celkovo v slovenskej emigrácii. Ich spoločným priateľom bola ďalšia osobnosť gréckokatolíckej slovenskej emigrácie, Štefan Boleslav Roman, prvý predseda Svetového Kongresu Slovákov, ale i biskup Michal Rusnák, prvý biskup eparchie sv. Cyrila a Metoda erigovanej sv. Jánom Pavlom II. v kanadskom Toronte pre slovenských gréckokatolíkov. Pravidelná účasť kardinála na vysviackach gréckokatolíckych biskupov i na rôznych odpustových slávnostiach na Slovensku v posledných desaťročiach – to sú síce len tie vonkajšie, ale pritom dostatočne výrečné znaky hlbokého priateľského vnútorného vzťahu, ktorý mal k slovenským gréckokatolíkom.

Silne mi rezonuje v pamäti posledné stretnutie, ktoré mal kardinál Tomko s gréckokatolíckymi pútnikmi, ktorí koncom júna v roku 2021 priputovali do Ríma s ikonou milostivej klokočovskej Bohorodičky. Pred ňou sa v Lateránskej bazilike spoločne modlil starobylú mariánsku modlitbu akatist a po nej predniesol príhovor poznačený hlbokou mariánskou úctou i biblickou múdrosťou, ktorá najlepšie zhŕňa jeho životný štýl. Pri tejto príležitosti nám povedal:

„Boh berie vážne svoje ponuky nám ľuďom, ale berie vážne aj naše odpovede na svoje (Božie) výzvy. Oslovil Máriu s veľkou výzvou, a potom čakal na jej slobodnú odpoveď, na jej súhlas. Tak koná Boh s nami ľuďmi. On nikoho nenúti, aby prijal jeho dary a milosti. Dal nám slobodnú vôľu a rešpektuje ju. (…)

Dnes máme slávnosť svätých apoštolov Petra a Pavla. Dnes ste si obnovili a potvrdili jednotu s Katolíckou cirkvou, s pápežom i s trvalým učením Cirkvi. Sv. Pavol nám dáva pekné povzbudenie pre praktický život: ,Bratia, láska nech je bez pretvárky. Nenáviďte zlo, lipnite k dobru. Milujte sa navzájom bratskou láskou, predbiehajte sa vzájomne v úctivosti, v horlivosti neochabujte, buďte vrúcneho ducha, slúžte Pánovi. V nádeji sa radujte, v súžení buďte trpezliví, v modlitbe vytrvalí.‘ (…) A potom pridáva ešte tieto náročné slová: ,Žehnajte tých, čo vás prenasledujú – žehnajte a nepreklínajte! Radujte sa s radujúcimi, plačte s plačúcimi! Navzájom rovnako zmýšľajte;  nezmýšľajte vysoko, ale prikláňajte sa k nízkym‘ (Rim 12, 9-16).”

Kardinál Tomko si mohol dovoliť túto kazateľskú výzvu, pretože z úst tohto ctihodného starca znela presvedčivo, ako pozvanie i ako jeho krédo. Bola totiž podložená jeho celoživotným osobným svedectvom, úprimnou i úspešnou snahou ohlasovať verne a celistvo Božie Slovo a žiť podľa toho, čo hlásal.

Nezmýšľajte vysoko… hoc by ste aj boli postavení vysoko, ako svieca na svietnik a mesto postavené na návrší. Aj to platilo o kardinálovi.

Kardinál Tomko mal v rámci titulov, ktoré sú prideľované kardinálom, titul kardinála baziliky sv. Sabíny. Táto starorímska bazilika je každoročne miestom, na ktorom rímska kúria začína osobitnou liturgiou pôstne obdobie. Na tzv. Popolcovú stredu tu prichádza pápež a kardinál mu sype popol na hlavu za sprievodu slov: „Pamätaj, že si prach a na prach sa obrátiš!“ Počas viac ako troch desaťročí takto náš kardinál Tomko každoročne napomínal pápežov. Pripomínal to svätému Jánovi Pavlovi II., Benediktovi XVI. i pápežovi Františkovi. Sám spomínal, že ho tento liturgický úkon hlboko dojímal a privádzal aj k uvedomeniu si potreby neustáleho obrátenia a pokory pred Božou tvárou. Pokory, ktorú si zachoval pri rozhovore s vrátnikom počas prechádzky i s hlavami štátov pri diplomatických jednaniach i s predstavenými miestnych cirkví pri svojich misijných cestách.

Pokorná dôstojnosť v jednoduchosti srdca, odborná kompetentnosť, ľudská diskrétnosť, doktrinálna jednoznačnosť, služobná spoľahlivosť – takýmito a podobnými prívlastkami by asi charakterizovali desaťročia Tomkovej skrytej služby tí, ktorí boli za tie roky jeho predstavenými i podriadenými. A napriek tomu, že aj vnútri Vatikánu sa občas prevalia ľudské slabosti, sťažnosti, podozrievania, škandáliky i škandály, v jeho prípade by sme darmo listovali stránkami celých ročníkov bulváru či spomienkami pamätníkov miestneho gossipu. Meno kardinála Tomka nefiguruje v žiadnych, ani skutočných, ani zdanlivých kontroverziách či škandáloch, nie je spájané s finančnými problémami či nejasnosťami, s protekciami či pochybným mocenským karierizmom. Ale vlastne figuruje, ale v tej súvislosti, že bol pápežom Benediktom XVI. menovaný ako jeden z trojice kardinálov, ktorí mali vatikánske nešváry vyšetrovať, preskúmať a urobiť o nich pre pápeža súhrnnú správu. Viac ako štyri desaťročia služby v rôznych, aj najvyšších cirkevných úradoch… s čistým štítom a svedomím … v tom všetkom bol a ostáva pre všetkých vzorom a toto všetko dosiahol, pretože mal v srdci a mysli vpísané slová liturgie Popolcovej stredy: „Pamätaj, že si prach a na prach sa obrátiš!“

Kardinál Tomko si prial byť pochovaný v košickej katedrále, v biskupskom chráme diecézy, pre ktorú bol ako kňaz vysvätený. Na prach sa obrátiš… Jeho telo sa fyzicky obráti na prach, tu v slovenskej zemi, znovu sa tak s ňou spojí. Kardinál Tomko miloval svoju vlasť, svoju otčinu. Iste by sa stotožnil so slovami hymnickej piesne:

Jeho prach sa teraz zmieša s jeho rodnou hrudou, tak ako z nej vyrástol a bol s ňou spojený celý jeho život. Po desaťročiach migrácie i putovania šírym svetom konečne prichádza domov, do svojej vlasti… žiadalo by sa povedať.

Je to pravda. Ale nielen v tom bezprostrednom zmysle slova. V košickom dóme bude uložené len jeho telo – v očakávaní slávneho vzkriesenia na konci vekov. Životná púť kardinála Tomka sa však nekončí v krypte katedrály, ale pokračuje v jeho skutočnej, nebeskej vlasti. Akoby sa nám teda dnes prihováral druhým veršom:

A aký by bol dnes pre nás odkaz otca kardinála, jeho prianie nám?

Možno práve to, aby o nás platilo to, čo sa spieva v treťom verši citovanej hymnickej piesne a čo sa on snažil napĺňať v celom svojom dlhom a požehnanom živote, na všetkých etapách svoje takmer storočnej životnej púte.