Mučenie a tajné pohreby detí? Stovky neoznačených hrobov v Kanade sú možno hoax

Deti do týchto škôl odvliekali násilím, aby ich tam násilne asimilovali do väčšinovej bielej spoločnosti. Metódy boli veľmi drastické. Existujú svedectvá o deťoch hodených do pecí, zavesených v stodolách, zatvorených v pivniciach a mučených elektrinou. Tie, ktoré neprežili, boli tajne pochované a už o nich nikdy nikto nepočul. Bola to „kultúrna genocída“. „Chcem vám povedať, ako veľmi ma to mrzí, a poprosiť vás o odpustenie za zlo, ktorého sa dopustilo nemálo katolíkov, ktorí prispeli k politike kultúrnej asimilácie a okliešťovania v týchto školách,“ vyhlásil pápež.

Problém je, že takmer nič z vyššie popísaného nie je pravda. Bájky o utrpení na rezidenčných školách sú prinajlepšom značne zveličené a prinajhoršom úplné výmysly.

Súčasná hystéria okolo indiánskych rezidenčných škôl vypukla 27. mája 2021, keď náčelníčka kmeňa Tk’emlúps te Secwépemc (predtým známeho ako Kamloops) Rosanne Casimirová a antropologička Sarah Beaulieuová oznámili, že na pozemkoch bývalej Kamloopskej indiánskej rezidenčnej školy našli 215 neoznačených hrobov. Cirkus, ktorý sa strhol, nemá azda v kanadskej histórii obdobu.

Správa roka?

Dňa 30. mája kanadský premiér Justin Trudeau nariadil, aby vlajky po celej krajine viali na pol žrde na uctenie pamiatky „215 detí, ktoré prišli o život v Kamloopskej rezidenčnej škole“. Zástavy zostali na pol žrde takmer päť mesiacov. Vytiahnuté boli až po 11. novembri, teda Dni pamiatky vojnových padlých, a až potom, čo to odsúhlasilo Zhromaždenie prvých národov, organizácie združujúcej indiánske kmene.

Trudeau tiež vyhlásil 30. septembra Dňom národného smútku za stratené deti. Smútočnej atmosfére akosi ubrala skutočnosť, že Trudeau namiesto účasti na spomienkových akciách vyrazil na dovolenku surfovať. Ako pokánie sa zúčastnil na ďalšej pietnej ceremónii 18. októbra, kde si vytrpel niekoľko hodín výčitiek. Objavenie hrobov vyhlásili kanadskí šéfredaktori za správu roka a fotografie drevených krížov, na ktorých visia oranžové šatôčky ako spomienka na zabité deti, vyhrala cenu World Press Photo.

Niektoré reakcie boli značne temnejšie. Po celej Kanade zničili vandali 68 kostolov, z toho 25 podpálili. Paradoxne mnoho zničených kostolov patrilo medzi historické indiánske svätostánky, ktoré miestni stále využívali.

Problém je, že nikto nevie, či oných 215 hrobov vôbec existuje. Beaulieuová totiž v Kamloops pomocou georadaru našla „215 narušení zeminy“. Teoreticky môže ísť o hroby, ale toto narušenie mohli tiež vyvolať napríklad rastúce korene stromov. Vzhľadom na to, že na skúmanom mieste sa už vysadil jabloňový sad, je to celkom pravdepodobné vysvetlenie.

Ku cti Beaulieuovej slúži, že na prvotnej tlačovej konferencii na túto skutočnosť upozorňovala. Zdôrazňovala, že nález 215 hrobov nemôže byť považovaný za definitívny, kým ho nepotvrdia výkopy a forenzný výskum. Tým sa však už nikto nezaoberal. Tunajší indiánsky kmeň vykopávky odmieta, a tak sa nález 215 hrobov stal faktom.

Pre teóriu tajného pohrebiska hovoria dve veci. Po prvé „orálna história“ Indiánov, že tam dochádzalo k pohrebom detí. Po druhé nález detského rebra koncom 90. rokov a nález detského zubu zo začiatku 21. storočia. Rebro objavil turista a zub sa našiel pri výkopoch.

Bez policajných záznamov

Lenže podobné bájky sa šírili o rezidenčnej škole Mohawk Institute. V roku 2017 sa na pozemkoch bývalej školy uskutočnil archeologický výskum, ktorý žiadne detské hroby neobjavil. Navyše, 34 podobných narušení zeminy bolo hlásených z pozemkov nemocnice Charles Camsell Hospital v Edmontone. Tá predtým slúžila hlavne Indiánom a v tomto prípade „orálna história“ tvrdila, že tam dochádzalo k tajným pohrebom. Čo sa týka rebra v Kamloops, neexistujú o ňom policajné záznamy. A že by polícia mávla rukou nad objavením detského rebra, je nepravdepodobné.

V blízkosti bývalej rezidenčnej školy v Marievale v provincii Saskatchewan sa skutočne objavilo 751 neoznačených hrobov, lenže ukázalo sa, že to bol starý obecný cintorín, z ktorého boli odstránené náhrobky v 60. rokoch minulého storočia. Nádejne vyzeralo aj objavenie 182 neoznačených hrobov pri rezidenčnej škole v Cranbrooku v Britskej Columbii. Lenže tieto hroby sa našli na stále aktívnom cintoríne. Pôvodne boli označené iba drevenými krížmi, ktoré zhnili. Miestni potvrdili, že o týchto „nájdených“ hroboch dobre vedia. Doteraz sa teda nenašiel jeden jediný hrob dieťaťa, o ktorom by sa dalo vyhlásiť, že bolo naschvál zabité v systéme rezidenčných škôl.

Prvé rezidenčné školy sa začali zriaďovať v prvej polovici 19. storočia, často na žiadosť samotných indiánskych kmeňov, ktoré chceli, aby ich deti dostali kvalitné vzdelanie. V roku 1876 dozor a financovanie prevzala kanadská federálna vláda a v roku 1894 sa povinná školská dochádzka nariadila aj indiánskym deťom. Do rezidenčných škôl však chodili iba v prípade, že v ich okolí nestála žiadna denná škola. V 70. rokoch minulého storočia sa začali školy zatvárať, posledná indiánska rezidenčná škola zanikla v roku 1997. Ich počet bol najvyšší v roku 1931, keď ich bolo aktívnych 80. Za viac ako storočnú históriu fungovania systému ním prešlo vyše 150-tisíc detí.

„Asi ten najlepší systém“

Zhruba do roku 1990 sa systém pokladal za úspech a dôvod na kanadskú pýchu. Väčšina indiánskej elity patrila k absolventom týchto škôl. Po tom, čo ich povesť začala upadať, sa mnoho bývalých žiakov ozvalo na ich obranu. Napríklad niekdajšia náčelníčka a komentátorka Cece Hodgsonová-McCauleyová to označila za „klamstvá“.

Senátor Len Manchard, prvý indiánsky člen kanadskej federálnej vlády, v pamätiach ospevoval svoj rok, ktorý strávil na Kamloopskej rezidenčnej škole. „Čitateľ možno očakáva, že mu poviem niekoľko hrôzostrašných príbehov o fyzickom a sexuálnom zneužívaní na rezidenčnej škole,“ napísal. „Ale ja o žiadnom prípade neviem.“ Náčelník Kamloops Clarence Jules sa síce sťažoval na to, že bol trestaný, keď chcel hovoriť materinským indiánskym jazykom, ale zároveň vyhlásil, že to bol „pravdepodobne ten najlepší systém, aký sme v tom čase mali“.

Potom v roku 1990 náčelník Phil Fontaine v rozhovore pre kanadskú televíziu CBC vyhlásil, že bol na svojej rezidenčnej škole sexuálne zneužívaný. To rozpútalo proces spytovania si svedomia a prehodnocovania systému rezidenčných škôl, ktoré vyvrcholilo v druhej polovici nultých rokov. V roku 2005 sa liberálna vláda dohodla s obeťami rezidenčných škôl a 80-tisícom žiadateľov vyplatila dohromady päť miliárd dolárov odškodného. V roku 2008 sa konzervatívny premiér Stephen Harper verejne ospravedlnil.

V tom istom roku vznikol Výbor pre pravdu a zmierenie, inšpirovaný podobnými organizáciami v Južnej Afrike, ktoré mali viesť k vyrovnaniu sa s apartheidom. Ten pôsobil do roku 2015 a dospel k názoru, že systém rezidenčných škôl sa rovnal „kultúrnej genocíde“. Vo svojej záverečnej správe výbor dospel k názoru, že v rezidenčných školách zahynulo 3 200 detí, 32 percent z nich nebolo identifikovaných a v prípade 49 percent nebola uvedená príčina smrti. Jeden z členov výboru Murray Sinclair však tvrdí, že pravé číslo zomretých detí je 15- až 25-tisíc. Tak vznikol pojem „stratené deti“, ktorým sa myslia tie, ktoré v systéme zmizli a o ktorých už nikto nikdy nepočul.

Takéto závery majú od začiatku ostrých kritikov, ktorí výbor obviňujú zo zlej práce s prameňmi. Už v pôvodnom zozname 3 200 zabitých sú zahrnuté deti, ktoré preukázateľne v rezidenčných školách nezomreli. Napríklad jedno usmrtil vlak počas letných prázdnin, jedno zhorelo pri domácom požiari, ďalšie doma zabil padajúci strom a jedno sa utopilo. Medzi uvedenými obeťami je aj Helen Betty Osbornová, zavraždená v roku 1971, v čase, keď do rezidenčnej školy už dávno nechodila. Pri štúdiu záznamov škôl, sčítaní ľudu, kroník a hláseniach federálnej polície je možné väčšinu „stratených detí“ dohľadať.

Kritici tiež upozorňujú, že za celú dobu fungovania rezidenčných škôl neexistuje jediná sťažnosť rodičov na stratené dieťa či záznam vyšetrovania polície o vražde. Naopak, existujú záznamy rodičov žiadajúcich stiahnutie detí zo školy.

Potom je tu obvinenie, že indiánske deti boli zahnané do rezidenčných škôl proti vôli svojej aj ich rodičov. To je tiež oveľa komplikovanejšie. Deťom mohol štát nariadiť navštevovať rezidenčnú školu od roku 1920, ale iba v prípade, že nemohli navštevovať miestnu dennú školu. Dve tretiny indiánskych detí chodili do normálnych denných škôl. V praxi aj vymáhanie povinnej školskej dochádzky dosť pokrivkávalo, odhaduje sa, že v roku 1944 nechodilo do žiadnej školy 40 percent indiánskych detí. Ešte v roku 1955 nechodilo do žiadnej školy 16 percent indiánskych detí, čo je veľmi vysoké číslo na civilizovaný svet.

V skutočnosti malo pred rokom 1920 mnoho rezidenčných škôl prebytok prihlášok, aj preto, že poskytovali istotu ubytovania a stravy, a aj po roku 1920 poskytovali zrejme kvalitnejšie vzdelávanie ako denné indiánske školy. Minimálne preto, že chlapci a dievčatá tam boli viac pod kontrolou, a záškoláctvo tak bolo oveľa menšie. Jediné deti, umiestňované do rezidenčných škôl naozaj proti svojej vôli, boli siroty a sociálne prípady, ktoré nemohli byť umiestnené do širšej rodiny. Táto prax trvala do polovice 60. rokov. Samozrejme, nemožno vylúčiť zneužitie tohto systému, aj dnes sa „sociálka“ dopúšťa pochybení, ale asi nemožno tvrdiť, že išlo o nejaký sústavný vládny program odtrhávania indiánskych detí od rodín.

„Zabiť Indiána v dieťati“

Nemalo by sa však skĺznuť k druhému extrému a vykresľovať indiánske rezidenčné školy ako ideálne edukačné zariadenie. Miera úmrtí v nich bola dvakrát vyššia ako v bežnej populácii. Medzi rokmi 1921 a 1950 v nich umierali zhruba štyri deti z tisíc, vo väčšinovej populácii dve. Väčšina na tuberkulózu a chrípku. Stiesnené priestory, zlá ventilácia a vzdialená lekárska starostlivosť prispeli k rýchlemu šíreniu týchto chorôb. Od roku 1950 úmrtnosť klesla na kanadský priemer, najskôr vďaka rozšíreniu očkovania aj do rezidenčných škôl, ktoré bolo predtým bežné v ostatných kanadských školách.

Rovnako sú zdokumentované prípady týrania a sexuálneho zneužívania. Podľa jedného odhadu za celú dobu svojho fungovania systém zamestnával 5-tisíc sexuálnych predátorov, aj keď kritici by určite namietli, že mnoho týchto obvinení by pred súdom neobstálo.

Mimoriadne kontroverzný bol aj zákaz (či aspoň nútené obmedzovanie) používania materinských indiánskych jazykov. Výučba v školách sa uskutočňovala na základe „európskych“ osnov a jasne viedla deti k začleneniu do väčšinovej belošskej spoločnosti. Práve na tom sa zakladá kritika ohľadom „kultúrnej genocídy“. Rezidenčné školy vraj boli súčasťou systému, ktorý mal zničiť pôvodnú indiánsku kultúru a Indiánov „scivilizovať“. Systém bol vraj založený na hesle „zabiť Indiána v dieťati“, ale nezdá sa, že by bola takto niekedy oficiálne formulovaná politika vlády, aj keď v praxi to tak, samozrejme, fungovať mohlo. Kritizuje sa tiež skutočnosť, že často bolo rodičom zabránené navštevovať svoje deti a tie ich potom nevideli niekoľko mesiacov.

Pravda je, že systém, ktorý trval vyše sto rokov, obsahoval desiatky škôl po celej Kanade a prešlo ním vyše 150-tisíc detí. Počas svojej existencie vyprodukoval množstvo extrémov. Iste existovali zle riadené školy, kde boli deti týrané a hladovali. Na druhej strane mnoho bývalých žiakov na rezidenčné školy spomína evidentne v dobrom a považujú ich za najlepšie možné vzdelanie, ktoré sa im dostalo.

Problematika rozhodne nie je čierno-biela. Je celkom možné, že v priemere boli indiánske rezidenčné školy riadené horšie ako školy pre „bielych“. To však neznamená, že išlo o nejaký diabolský plán likvidácie indiánskej kultúry a fyzickej likvidácie indiánskych detí. Šialené bájky ohľadom mučenia školákov elektrickým prúdom a ich hádzanie do pecí sú evidentne výmysly. Tiež sa zatiaľ nepodarilo nájsť jediný dôkaz ohľadom tajne pochovaných obetí.

Vzhľadom na to, že k istej miere trápenia detí v rezidenčných školách dochádzalo, je možno aj spravodlivé ich bývalých žiakov nejako odškodniť. Kritici však upozorňujú, že z indiánskeho historického utrpenia sa stal výhodný biznis. Po víťazstve v súvislosti s rezidenčnými školami sa objavili žaloby ohľadom zaobchádzania s deťmi v indiánskych denných školách a internátoch v mestách. Harper sa pokúšal brániť na súde, v roku 2015 však Trudeau súhlasil s mimosúdnym vyrovnaním. Kanadu to stálo ďalšie miliardy dolárov na odškodnom. V auguste 2021 tiež vláda odsúhlasila 321 miliónov dolárov v grantoch na výskum neoznačených indiánskych hrobov a v rozpočte na rok 2022 vyčlenila 275 miliónov dolárov na „riešenie hanebného dedičstva rezidenčných škôl“. Zároveň je tu snaha o finančnú kompenzáciu od katolíckej cirkvi.

Kanadské vykúpenie nebude lacné.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.