Vyvolení: ECB už začala financovať Taliansko. Použila na to fígeľ

PEPP mal novovytvorené eurá rozdeľovať do nákupov dlhopisov členských krajín podľa kapitálového kľúča ECB zohľadňujúceho veľkosť jednotlivých ekonomík. Posledné zverejnené čísla o zmene držaných dlhopisov ale ukazujú, že centrálna banka začala v tomto programe so selektívnym financovaním vybraných krajín.

Za uplynulé mesiace jún a júl z jej súvahy ubudlo 14,3 miliardy eur nemeckých a 3,4 miliardy holandských dlhopisov a naopak pribudlo 9,8 miliardy talianskych a 5,9 miliardy španielskych dlhopisov. Na trhoch bol tento nový dopyt po talianskom dlhu cítiť a úroky na ich dlhopisoch, a tým aj náklady talianskych daňových poplatníkov, vďaka Európskej centrálnej banke klesli.

ECB, ktorá mala byť pôvodne garantom cenovej stability, tak pokračuje v metamorfóze na hedžový fond. Z monetárnej sa presúva do fiškálnej politiky – jej tlačiarne sa už otvorene používajú na financovanie vyvolených členských krajín. Časom zrejme pribudnú aj investície do súkromných „zelených“ projektov záujmových skupín prepojených na politikov. Štátni úradníci nezvyknú byť dobrí investori a najmä v prípade talianskych štátnych dlhopisov kupujú dlhový toxický odpad krajiny, ktorá už niekoľko dekád ekonomicky stagnuje. Zbankrotuje to ECB?

Na túto otázku odpovedala samotná šéfka ECB Christine Lagardeová paradoxne talianskemu poslancovi v Európskom parlamente ešte v roku 2020. Európska centrálna banka „nemôže ani zbankrotovať, ani jej nemôžu dôjsť peniaze“, aj keby utrpela straty z dlhopisov v hodnote niekoľkých biliónov eur, ktoré nakúpila v rámci svojich stimulačných programov. „Eurosystém ako jediný emitent rezerv centrálnej banky denominovaných v eurách bude vždy schopný v prípade potreby vytvoriť dodatočnú likviditu (…) takže z definície nezbankrotuje ani mu nedôjdu peniaze.“

Obed zadarmo však neexistuje ani v Bruseli, ani vo Frankfurte. Európsky peňažný monopol nákupom investičného odpadu a stratami na ňom skutočne míňa svoj kapitál – schopnosť vyrábať a udržovať dvojpercentnú infláciu v eurozóne. Tieto straty znižujú dôveru investorov v ním vydávané cenné papiere (eurá), čo znižuje ich cenu (zvyšuje eurové ceny v obchodoch). Výdavky minulých a súčasných talianskych politikov tak už dnes financujú aj Slováci cválajúcou infláciou.