O katolícku farnosť v Černihive na severe Ukrajiny sa starajú traja obláti. Keď sa začala vojna, mesto bolo mesiac obliehané ruskou armádou. Pri leteckých náletoch zahynulo mnoho ľudí a veľké časti mesta boli zničené. Rehoľníci odmietli odísť. Cítili, že musia zostať s ľuďmi. Farnosť sa tak stala útočiskom pre mnohých, a to nielen veriacich.
Bombardovanie spôsobovalo v meste výpadky vody, elektriny aj plynu, v kláštore však akoby zázrakom voda tiecť neprestala. Tvorili sa tak pred ním dlhé rady miestnych ľudí, ktorí si z nej prišli načerpať. Pátri mali aj zásoby sviečok, ktoré ľuďom pomohli prečkať výpadky elektriny. Obláti hľadali nezvestných, s ktorými príbuzní stratili kontakt a navštevovali príbytky núdznych, ktorým nosili jedlo, vodu či lieky.
Najsmutnejšia bola pre nich služba mŕtvym. Každý deň cestovali do jednej z mestských márnic, aby sa tam modlili za zomrelých. Keďže okolo cintorína prebiehali boje, muselo sa pochovávať do masových hrobov. Všetky rakvy boli však označované tak, aby neskôr mohli byť pochované dôstojne.
Koncom marca bol Černihiv oslobodený, ale jeho obyvatelia stále potrebujú pomoc. Pátri trávia väčšinu času návštevami veriacich. Modlia sa s nimi, počúvajú o ich utrpení a duchovne ich sprevádzajú. Prinášajú im útechu i konkrétnu materiálnu pomoc. Mnohí totiž prišli o prácu či majetok a ceny tovarov v krajine stále stúpajú.
Obláti na svoju službu súrne potrebujú auto. Starajú sa totiž nielen o veriacich v meste, ale sú zodpovední aj za komunity, ktoré sa nachádzajú v Slavutyči vzdialenom 60 kilometrov, ako aj v Snovsku, vzdialenom 90 kilometrov. Vozidlo pre pátrov z Černihiva je však iba jedna z tisícov akútnych potrieb ukrajinskej cirkvi v súčasnej situácii.
Kláštory i fary sú plné ľudí, ktorí stratili všetko
Pápežská nadácia ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi sa v krajine angažuje už desiatky rokov, od prepuknutia vojny však pomoc výrazne zintenzívnila. Smeruje priamo do krajiny – miestne kláštory, fary, semináre i cirkevné školy totiž otvorili svoje dvere utečencom a dodnes potrebujú veľa podpory s prevádzkovými nákladmi a zásobami. Mnohí ľudia sa ani dnes nemajú kam vrátiť. Kňazi a rehoľníci zároveň vychádzajú na pomoc nevládnym a osamelým. Ekonomická kríza situáciu výrazne zhoršuje.
„Sme v každodennom kontakte s celou krajinou,“ hovorí Magda Kaczmarek, ktorá je už 14 rokov projektovou manažérkou pápežskej nadácie ACN pre Ukrajinu. „Vďaka tomu môžeme identifikovať potreby, ktoré miestna cirkev považuje za prioritné.“
„Je tam obrovská bolesť,“ spomína Kaczmarek na návštevu Ukrajiny v apríli. „Bola to veľmi emotívna skúsenosť. Stretli sme utečencov, ktorí len plakali. Pre nich bolo dôležité jednoduché objatie. No boli tam aj utečenci, ktorí celkom mlčali. Pamätám si mladého muža, asi tridsaťročného, ktorý od začiatku vojny neprehovoril ani slovo.“
„Najhoršie dôsledky vojny nenastanú okamžite: Psychické, duchovné, fyzické a humanitárne následky pocítime až neskôr. Tie najhlbšie rany môže uzdraviť jedine Boh. Snažíme sa však zmierňovať najnaliehavejšie potreby a podporovať miestnu cirkev, aby mohla pokračovať vo svojom poslaní,“ hovorí Thomas Heine-Geldern, výkonný prezident ACN.
„Cirkev je kotva, ktorá pridržiava loď aj v prívale vĺn,“ dodáva Kaczmarek.
Bez štedrosti ľudí by pomoc nebola možná
Vďaka podpore od dobrodincov ACN môžu kňazi a rehoľníci od začiatku vojny pomáhať utečencom, ktorí stratili svoje domovy a rozhodli sa v krajine ostať, ale i tým, ktorí migrovali celé dni, aby sa dostali na hranice. Poskytujú tiež psychologickú a duchovnú podporu ľuďom, ktorí sú traumatizovaní stratou rodiny a domova.
Cieľom podpory ACN na Ukrajine je pomáhať katolíckej cirkvi východného aj západného obradu, stáť pri svojich veriacich vo všetkých diecézach aj eparchiách. Do tejto pomoci je možné zapojiť sa formou ľubovoľného daru cez darovaciu stránku nadácie. Kňazi a rehoľníci na Ukrajine prosia i o modlitby a duchovné obety za ukončenie vojny a utrpenia.