Bombardovanie spôsobovalo v meste výpadky vody, elektriny aj plynu, v kláštore však akoby zázrakom voda tiecť neprestala. Tvorili sa tak pred ním dlhé rady miestnych ľudí, ktorí si z nej prišli načerpať. Pátri mali aj zásoby sviečok, ktoré ľuďom pomohli prečkať výpadky elektriny. Obláti hľadali nezvestných, s ktorými príbuzní stratili kontakt a navštevovali príbytky núdznych, ktorým nosili jedlo, vodu či lieky.
Najsmutnejšia bola pre nich služba mŕtvym. Každý deň cestovali do jednej z mestských márnic, aby sa tam modlili za zomrelých. Keďže okolo cintorína prebiehali boje, muselo sa pochovávať do masových hrobov. Všetky rakvy boli však označované tak, aby neskôr mohli byť pochované dôstojne.
Koncom marca bol Černihiv oslobodený, ale jeho obyvatelia stále potrebujú pomoc. Pátri trávia väčšinu času návštevami veriacich. Modlia sa s nimi, počúvajú o ich utrpení a duchovne ich sprevádzajú. Prinášajú im útechu i konkrétnu materiálnu pomoc. Mnohí totiž prišli o prácu či majetok a ceny tovarov v krajine stále stúpajú.
Obláti na svoju službu súrne potrebujú auto. Starajú sa totiž nielen o veriacich v meste, ale sú zodpovední aj za komunity, ktoré sa nachádzajú v Slavutyči vzdialenom 60 kilometrov, ako aj v Snovsku, vzdialenom 90 kilometrov. Vozidlo pre pátrov z Černihiva je však iba jedna z tisícov akútnych potrieb ukrajinskej cirkvi v súčasnej situácii.
