Postup pokroku je nezadržateľný a nekonečný. Akonáhle sa dosiahne jedna méta, je potrebné vytýčiť novú, ktorá sa stane štandardom, podľa ktorej sa posudzuje vyspelosť a civilizovanosť krajín. Jednou takou métou, ktorá sa objavuje na obzore, je požiadavka na legalizáciu eutanázie.
Bývalý britský minister zdravotníctva Matt Hancock to prirovnal k boju za zrovnoprávnenie homosexuálov. „Už 50 rokov máme legálne na výber, koho milovať. Dekádu máme legálne na výber, koho si môžeme vziať. Vyzývam na parlamentné vyšetrovanie a potom na voľné hlasovanie o asistovanom umieraní.“ Uzákonenie eutanázie je mimoriadne nebezpečné a je potrebné ho udusiť v zárodku.
Jej zástancovia argumentujú prípadmi ľudí v poslednom štádiu života, ktorí trpia nepotlačiteľnými bolesťami. Nie je azda smrť v takom prípade vyslobodenie? Najlepším argumentom odporcov je nebezpečenstvo „šikmej plochy“. Definícia ľudí vhodných pre eutanáziu sa neustále rozširuje, pribúdajú ďalší kandidáti a čoskoro sa budú usmrcovať ľudia, ktorí majú pred sebou ešte dlhé roky relatívne zdravého života. Zástancovia eutanázie upozorňujú, že ide o argumentačný faul. Zavedenie jednej veci neznamená logicky zavedenie úplne inej veci v budúcnosti.