V čom vojna na Ukrajine pripomína 21. august 1968 a v čom nie

Pri tohtoročnom výročí invázie vojsk Varšavskej zmluvy v čele so Sovietskym zväzom do Československa v roku 1968 sa otvorila otázka, či súčasná invázia Ruska na Ukrajinu pripomína túto udalosť spred 54 rokov.

Povedzme si, v čom pripomína a v čom nie.

Ozbrojené porušenie suverenity susedného štátu

Jedna zhoda v hodnotení oboch udalostí je zásadná. V rokoch 1968 aj 2022 išlo o negovanie suverenity štátu silnejším susedom, narušenie jeho teritoriálnej integrity masívnym ozbrojeným vniknutím na jeho územie, a teda agresiou. Ešte i vizuálny vnem udalostí je ten istý. Rev motorov obrnených transportérov a tankov či hukot lietadiel bol ten istý. Obe udalosti spôsobili celosvetový šok z prekvapivej miery násilia.

Ukrajinský štát sa od roku 2014 vyvíjal smerom k nepriateľstvu voči Rusku. Nepredstavoval však akútnu, bezprostrednú hrozbu voči Rusku, preto bol zásah Ruska neospravedlniteľný.

V tomto zmysle boli obe rozhodnutia pre inváziu morálnym zlyhaním.

Zaujímavé je to, že obe boli i zlyhaním intelektuálnym. Situácia v Československu v roku 1968 aj situácia na Ukrajine v roku 2022 nezodpovedala predstavám vtedajšieho sovietskeho vedenia či dnešného ruského vedenia. Ukázalo sa, že tie predstavy boli skôr túžbami. Aj v roku 1968, aj v roku 2022 boli invázne sily nútené improvizovať a meniť taktiku. V roku 1968 invázne sily neboli schopné inštalovať pripravovanú robotnícko-roľnícku vládu komunistických dogmatikov, ale museli hľadať pomalšie, sofistikovanejšie riešenie, ktoré ponúkol politický vzostup Gustáva Husáka. V roku 2022 ruské vedenie pochopilo, že sa nepodarí rýchlo dobyť Kyjev a vymeniť vládu a po niekoľkých týždňoch sa sústredilo na dobýjanie Donbasu.

Táto zhoda je zásadná a sama osebe pri porovnávaní podobnosti oboch invázií prinajmenšom rovnako významná, ako je súhrn rozdielov medzi oboma udalosťami.

Treba sa však venovať i rozdielom.

Základným rozdielom je, že Československo sa v bezvýchodiskovej situácii nebránilo, Ukrajina sa bráni a je s Rusmi vo vojne. Pokúsme sa vysvetliť kontext, príčiny a dôsledky.

Invázia z roku 1968 je už historickou, a teda uzavretou kapitolou dejín, zatiaľ čo invázia na Ukrajinu je tragédiou, ktorá nielenže stále prebieha, ale má potenciál stále sa zhoršovať do obrovských rozmerov. Ak nepomenujeme rozdiely, ak nepreskúmame korene súčasného konfliktu, nenájdeme ani možné riešenie konfliktu, len jeho eskaláciu.

Z metodických dôvodov poznamenajme, že označenie oboch udalostí dátumom je zjednodušením. Oba dátumy sú vyvrcholením procesov. Invázia bola vyvrcholením a potlačením Pražskej jari, procesu, ktorý sa viditeľným spôsobom začal už v januári 1968. Invázia na Ukrajinu je zase vyvrcholením procesu, ktorého začiatok môžeme datovať rôzne. Trebárs summitom NATO v roku 2008. V každom prípade tento druhý proces je v porovnaním s tým prvým z roku 1968 viac roztiahnutý v čase.

Poďme k významným rozdielom.

Rozdiely sa v podstate dajú agregovať do dvoch súhrnných. Jeden spočíva v rozdielnom význame geopolitiky, druhý v rozdiele medzi relatívne silnou vnútornou homogenitou vo vtedajšej československej spoločnosti a nehomogénnosťou v súčasnej ukrajinskej spoločnosti. 

V Pražskej jari nezasahovala konkurenčná veľmoc, na Ukrajine áno

Po prvé, USA, veľmoc konkurenčná vo vzťahu ku vtedajšiemu Sovietskemu zväzu, nehrali v procese Pražskej jari žiadnu úlohu. Studená vojna medzi oboma veľmocami prebiehala pred ňou aj po nej prakticky nezmenenou intenzitou.

Celý proces Pražskej jari bol vnútornou záležitosťou Československa, Pražská jar vyrástla spontánne bez špecifického vplyvu zvonka, následne sa stala problémom pre celý sovietsky blok a ten zasiahol. Západ bol mimo diania. Sovietska propaganda by akékoľvek zasahovanie Západu rada občanom naservírovala, ale nebolo čo. Traduje sa, že táto propaganda v zúfalstve napokon použila fotky z natáčania amerického filmu Most v Remagene, ktorý sa točil v roku 1968 v severočeskom meste Most. V reálnom boji nepoužiteľnú historickú bojovú techniku potom sovietska propaganda vydávala za americkú armádu pripravenú obsadiť Československo.  

Absurdne pôsobí predstava, že by na jar 1968 obrodní komunisti chceli vstúpiť do NATO, že by im summit NATO dal prísľub členstva, že by USA začali vyzbrojovať komunistické Československo americkými zbraňami a CIA by školila českých a slovenských eštebákov, že by americkí senátori rečnili na Václavskom námestí proti Sovietom. Že by americkí senátori na stretnutiach s dôstojníkmi z Československej ľudovej armády sľubovali, že Amerika bude stáť po ich boku v boji proti Sovietom.

Všetky takéto analogické aktivity prebiehali zo strany USA voči Ukrajine postupne od roku 2008 až do roku 2022. Niečo z toho ešte aj skôr.

Prehistória ruskej invázie na Ukrajinu je takmer totožná so sériou amerických krokov rozmiestňovania amerických vojakov stále bližšie k ruským hraniciam. Za každým takým krokom potom nasledoval ruský protest vyslovovaný so stále väčšou razanciou, a za tým obvykle nasledoval ďalší americký krok ešte väčšieho navýšenia vojsk NATO ešte bližšie k ruským hraniciam. Tá prehistória je históriou pokusu globálneho prieniku americkej vojenskej moci tak ďaleko na východ Európy, o akom by sa nám v roku 1990 nebolo ani prisnilo. Tento pokus sa mal zavŕšiť prijatím Ukrajiny do NATO, ku ktorému malo dôjsť na základe rozhodnutia summitu NATO v roku 2008.

Alebo inak povedané, vojna na Ukrajine je americko-ruskou proxy vojnou.

Česi a Slováci boli jednotní, Ukrajinci rozdelení

Ďalším rozdielom je vyšší stupeň nejednotnosti na Ukrajine v porovnaní s jednotou Čechov a Slovákov.

V Československu vytryskla na povrch túžba ľudí po inej forme vlády, viac slobodnej a demokratickej. Chceli to liberálni ľudia, chceli to kresťania a konzervatívci, a chcela to i nezanedbateľná časť komunistov, zahanbených zo stalinizmu rokov päťdesiatych.

Isteže, boli aj menšie rozdiely, v Česku bežal proces o čosi rýchlejšie, Česi sa viac sústreďovali na demokratizáciu, Slováci zase pripomínali potrebu nejakej formy vyrovnania s Čechmi, tou formou mala byť federalizácia. Ale v zásade šiel vývoj všade rovnakým smerom. Rovnaká bola i reakcia na okupáciu. Česi a Slováci boli rovnako pobúrení a jednotní v odmietnutí agresie. Isteže bolo nemálo dogmatických komunistov, tí však boli v tom čase úplne paralyzovaní a neviditeľní.

Na Ukrajine bola situácia iná. Proti násilnej zmene vlády v roku 2014 protestovali ľudia na východe Ukrajiny či v Odese. Rusko anexiou Krymu umožnilo Krymčanom odísť z Ukrajiny aj s územím, čo väčšina z nich privítala, lebo sa o to usilovala od roku 1991. Na Donbase sa mnohí vzbúrili proti pomajdanskej vláde najprv politicky usporadúvaním referend, potom aj vojensky. Ukrajina sa rozdelila po etnickej línii, keďže vláda si znepriatelila rusky hovoriacich občanov plánmi na obmedzenie používania ruštiny. Pomajdanské vlády sú svojou politickou povahou výrazne západoukrajinské, ich súčasťou, možno nie dominantnou, ale určite neoddeliteľnou, je banderovský nacionalizmus. Tento je však východným Ukrajincom vyslovene odporný. Vznikla občianska vojna na Donbase, ktorá trvala osem rokov.

Naša propaganda túto nehomogénnosť Ukrajincov systematicky zamlčiava. Neexistujú pre nás ani desaťtisíce vojakov armád Doneckej a Luhanskej republiky. Tie republiky sú medzinárodne neuznané útvary, ale ich armády sú reálne. Podľa správy Rand Corporation z roku 2019 bolo v týchto armádach spolu 40-tisíc vojakov, z toho iba 5-tisíc boli dobrovoľníci z Ruska. Ukrajinskými občanmi teda bola drvivá väčšina ich vojakov, narodili sa na Ukrajine, aj ich rodičia a starí rodičia. Nie sú to okupanti, bojujú na vlastnom a bojovali dávno predtým, než prišli Rusi z Ruska.  

Kamže utekajú ľudia z Ukrajiny? Aj do Ruska

Rozdelenosť Ukrajincov pochopíme najlepšie, ak si položíme otázku, koľko Čechov a Slovákov ušlo po 21. auguste 1968 do Sovietskeho zväzu. Hlúpa otázka, však? Veď všetci vieme, že nikto. Všetci utekali západným smerom a bolo ich zhruba dvestotisíc. Zato však tento rok od začiatku vojny 24. februára ušlo do Ruska 2 milióny 300 tisíc ukrajinských občanov, teda asi tretina zo všetkých Ukrajincov, ktorí utiekli pred vojnou. Prirátajme k tomu ešte jeden milión tých, čo ušli do Ruska na prelome rokov 2014 a 2015.

Tieto čísla musíte hľadať v ročenkách OSN, sú tam malými písmenami, v titulkoch správ našich médií ich nenájdete.

Milióny Ukrajincov teda hľadajú útočisko v krajine, ktorá ich okupuje. Preto, lebo vidia a prežívajú iný príbeh, ako vidíme my.

Keď veľmoc strhne ľud tam, kam ľud nechce

V roku 1968 ľudia v Československu chceli miesto stalinského komunizmu čosi iné. Sovietsky zväz inváziou však strhol Čechov i Slovákov späť, do toho politického systému, ktorý chceli opustiť. Nechceli sa tam vrátiť, ale boli doň strhnutí veľmocou proti svojej vôli.

V roku 2022 v rozľahlých končinách západnej a strednej Ukrajiny po pol roku vojny ruských vojakov niet a vojenskí odborníci od začiatku hovorili, že taká veľká krajina sa nedá obsadiť s dvestotisíc vojakmi. Bojuje sa na východe a na juhu.

Nepochybne je na Rusmi obsadených ukrajinských územiach veľa Ukrajincov, pre ktorých je ruská invázia pokusom o ono strhnutie ľudu tam, kam nechce. Ale zároveň na Ukrajine vidíme neprirodzený dlhoročný pokus strhnúť veľkú časť obyvateľstva na východe Ukrajiny pod politický vplyv Washingtonu, čo táto časť obyvateľstva bytostne odmieta a to až tak, že sa proti tomu postavila so zbraňou v ruke. Vojakov armád Doneckej a Luhanskej republiky zomreli od roku 2014 do začiatku vojny tisíce. Ďalších viac ako tritisíc ich padlo od februára 2022, čo je odhadom asi štvrtina z počtu padlých vojakov Ruskej federácie. Títo Ukrajinci padli, lebo sa nechceli dať strhnúť svetovou veľmocou pod jej vplyv. Tou svetovou veľmocou je Amerika a Európa jej pritom asistuje.

Zhoda udalostí rokov 1968 a 2022 je teda v pokuse veľmoci o strhnutie ľudu tam, kam ľud nechce. Rozdiel je v tom, že tou veľmocou vtedy bol jednoznačne Sovietsky zväz. Na Ukrajine sú tie ľud strhávajúce veľmoci dve, Rusko a Amerika. A v tejto šachovej hre ťahala bielymi figúrkami Amerika.

Rozostrená tvár ukrajinskej obete

V roku 1968 bol zjavný ostrý protiklad medzi obeťami a páchateľmi násilia. Páchateľmi boli politici a vojaci Varšavskej zmluvy. Obeťami bolo vyše sto Čechov a Slovákov, ktorí prišli o život, aj tí čo so žiaľom v srdci emigrovali, v podstate aj tí členovia predsedníctva komunistickej strany, ktorí boli unesení do Moskvy, a vlastne všetci, čo boli nútení prežiť nasledujúcich dvadsať rokov v neslobode. Nebol problém jasne pomenovať obete i páchateľov.

Na dnešnej Ukrajine nás vnútorná nehomogénnosť motivuje k tomu, že hráme sami so sebou zvláštnu falošnú emočnú hru.

Ešte pred začiatkom invázie, niekedy v januári 2022, keď už za ukrajinskou hranicou boli zhromaždené ruské vojská, naše médiá prinášali rozhovory s ukrajinskými občanmi ako potenciálnymi obeťami v prípade ruského útoku. Občas išlo o študentku z Kyjeva alebo mladíka z Ľvova a tak podobne. Vtedy som si uvedomil zvláštnu vec. Médiá sa zaujímali o Ukrajincov, ktorí sa mohli stať obeťami vojny, ale nezaujímali sa o Ukrajincov na Donbase, ktorí už obeťami dávno boli, ktorí umierali už celých osem rokov. Umierali aj v tom januári, umierali celé roky, občianska vojna tam bola už dávno, ale akosi sa ich osud do našich médií nehodil. Neexistovali pre nás.

Neexistujú pre nás ani tie milióny, ktoré ušli pred vojnou do Ruska. Neexistujú ani vojaci z armád Doneckej a Luhanskej republiky.

Súcítime s ukrajinskými obeťami, najmä s tými civilnými, ale nepýtame sa, odkiaľ sú tie civilné obete, nepýtame sa, čo si myslia. Každú treba poľutovať. Ale predsa len, kde zomierajú? Až na výnimky nie vo Ľvove, Ternopile či Žitomire. Zlé to bolo v Kyjevskej oblasti, našťastie, len prvý mesiac vojny. A kde to je zlé už pol roka? Kde sa najviac bojuje a civili najviac trpia?

Mariupol, Severodoneck, Lisičansk, Bachmut, samozrejme, Doneck a okolie. Všetko Donbas, zase Donbas. Tak ako osem rokov predtým. Radšej sa typickej civilnej ukrajinskej obeti do tváre nepozrieme. Mohli by sme si pokaziť naratív. Mohli by sme zistiť, že tá obeť nehovorí ukrajinsky, ale rusky. Že sa dokonca často považuje za Rusa. Že mu síce byt zdemoloval ruský delostrelecký granát, ale neznáša ukrajinskú vládu. Možno preto, lebo 9. mája chce sláviť Deň víťazstva, ale nacionalisti z bataliónu Azov mu v tom bránia. A že možno býva v dedine pri Donecku a ostreľujú ho nie Rusi, ale Ukrajinci. Že možno má syna, ktorý v Doneckej armáde bojuje proti kyjevskej vláde. Možno jeho sestra aj s rodinou dávno ušla do Ruska.

A keby sme sa na neho pozreli tvárou v tvár a povedali mu, že najlepšie by im bolo v NATO, možno by nám povedal: „Nechajte nás na pokoji, vy blázni!“  

To, samozrejme, nie je celý príbeh. Civilné obete a utečenci z Mariupola, Severodenecka či Lisičansku, ale aj z oblastí a miest na frontovej línii, od Charkova na severe cez Slovjansk po Mykolajiv na juhu, utekajú aj na Západ. Tisícky z nich sú u nás na Slovensku a veľká časť z nich tiež hovorí rusky. Sú to ľudia, ktorí v minulosti volili prezidenta Janukovyča, naposledy tiež prezidenta Zelenského, ktorý ich oslovil s programom, že sa s Rusmi chce dohodnúť, čo ešte pred vojnou znamenalo vzájomné ústupky a takzvané Minské dohody.

Toľko k rozdielom.

A ešte rozdiel v našej perspektíve vtedy a dnes

Spomeňme ešte jeden rozdiel. Už nie medzi sovietskou inváziou v roku 1968 a tohtoročnou ruskou inváziou na Ukrajinu. A to rozdiel medzi našou perspektívou vtedy a dnes.

Po invázii v roku 1968 sa česká a slovenská spoločnosť prepadla opäť do neslobody. Ale bola tu Charta 77 v Čechách, bola tu tajná cirkev na Slovensku. Ľudia s víziou slobody dokázali postupne ukázať perspektívu. Perspektívu pokojného odporu voči sovietskemu komunistickému systému, vedúcemu až k jeho povaleniu, k slobode a prekonaniu rozdelenia Európy a nastoleniu systému parlamentnej demokracie. Potom aj k procesu celoeurópskeho zjednocovania. Potom aj k transatlantickej spolupráci s USA. Začlenili sme sa do politického systému, ktorý existoval na západ od nás ešte v čase komunizmu, stačilo teda opustiť sovietsky systém, čo vďaka Gorbačovovi bolo možné, a pridať sa.

Pre porážku komunizmu v Európe bola kľúčovou existencia USA ako hrádze, ktorá svetové šírenie komunizmu zastavovala. Za zhostenie sa tejto úlohy sme USA dodnes vďační. Po tridsiatich rokoch od pádu komunizmu však vyústila americká politika neustále sa zvyšujúceho tlaku na Rusko, ktorý si Európa neželala, do brutálnej ruskej reakcie, do vojny, ktorá tu vôbec nemusela byť a ktorá je proti našim, slovenským aj európskym záujmom. Takýto stav vecí je neprijateľný.

Lenže na rozdiel od obdobia 1968 – 1989 nie je pripravené žiadne nové usporiadanie pomerov v Európe, ktorým by sa dal dnešný systém medzinárodných vzťahov nahradiť.

Ruský politický systém nie je nič, čo by sme mali napodobňovať. Neželáme si ani zvýšenie ruského vplyvu v strednej Európe. Rozhodne si ho neželá autor týchto slov.

Zároveň nie je možné, aby sa Európa naďalej bez slova podvoľovala doterajšiemu typu dominancie USA, ktorý smeruje k vojne a k ekonomickým škodám. Doterajší vzťah USA a Európy sa musí zmeniť.

Ako reformovať doterajší systém vzťahov v rámci Západu je nástojčivou otázkou do budúcnosti. Určite o tom nerozhodne malé Slovensko, ale musíme sa tým zaoberať i my.