Spomienka na bitku pri Vozokanoch a smrť štyroch Esterháziovcov
Bolo pol siedmej večer, na deň presne pred 370 rokmi. Pri Veľkých Vozokanoch neďaleko Zlatých Moraviec sa strhla bitka, kde asi tisícka vojakov a sedliakov z okolia porazila asi 3 000 osmanských jazdcov, elitných vojakov z pohraničných jednotiek. Bol to moment, keď Slováci bojovali spolu s Maďarmi proti spoločnému nepriateľovi, na strane uhorského vojska a dobrovoľníkov bolo aj 300 nemeckých mušketierov.
Po 370 rokoch si túto obeť a najmä smrť štyroch mladých príslušníkov rodu Esterházi spoločne pripomenuli Maďari a Slováci vo Vozokanoch aj v Trnave, v krypte katedrálneho Chrámu sv. Jána Krstiteľa, kde sú Ladislav, František, Tomáš a Gašpar Esterháziovci pochovaní v rodinnej hrobke, spolu s palatínom Mikulášom Esterházim, ktorý bol otcom Ladislava.
O súčasnosti poviem viac nižšie, aj o ponižujúcom a znepokojivom incidente z čias komunizmu, teraz sa ešte vráťme do augusta 1652.
Bolo už vyše sto rokov od bitky pri Moháči a zhruba tri desaťročia pred porážkou pri Viedni. Turci si podmanili centrálnu časť Uhorska a pri Vozokanoch napriek veľkému víťazstvu proti veľkej presile nedošlo k ich zastaveniu, postupne sa dostanú ďalej na sever aj na západ monarchie. V nasledujúcich desaťročiach si podmania dôležitú pevnosť v Nových Zámkoch, po ťažkom boji ju hrdo a so vztýčenou vlajkou opustí tamojší veliteľ Adam Forgáč (veľký hrdina bitky pri Vozokanoch), Osmani bez výstrelu získajú Nitru, dobyjú Levice a dostanú sa až po Trenčín a Prievidzu. Miestne obyvateľstvo a najmä šľachtu zastrašujú a kolaborantov odmeňujú. Ten, kto sa vzdá, má zaručenú osobnú aj náboženskú slobodu, majetok. Ten, kto sa vzoprie, čelí smrti. A popravami nešetria. Stovky ľudí je sťatých, menšina odvlečených, dediny vypálené.
Podobne to bolo aj pred Vozokanmi. Najskôr prišla hrozba, mohla znieť nejako takto: „Vy spomenutí richtári a boženíci, ukladám a prikazujem vám, aby ste nečakali ani hodinu, ani deň, ale – ak sú vám milé životy a hlavy –, aby ste okamžite prišli, vy svine, lebo bude s vami pre neposlušnosť zle. Ak uvidíte tento môj list, príďte hneď kosiť. Viac listov odo mňa, svinskí zlí ľudia, nečakajte. Tento list je už tretí, a predsa nejdete, vy oplani!“
Text nie je adresovaný obyvateľom Vozokán a okolia, ale ide jeden z množstva listov, ktoré vtedy osmanskí velitelia adresovali našim predkom. A popritom lúpili, ničili a zabíjali.
Keď Turkov pri Vozokanoch vyzvala tisícka kresťanov z Uhorska a Nemecka, najprv si Turci zriadili tábor, kde držali asi 200 zajatcov a 2 000 kusov dobytka, ktorý krátko predtým ulúpili. Po ceste naspäť už vypaľovali dediny a zabíjali tých, ktorí sa im postavili.
Adam Forgáč krátko predtým ubránil pevnosť Nové Zámky, poučený z bojov urobil pri Vozokanoch na poli malú vozovú pevnosť. Bránili ju spomínané tri stovky nemeckých mušketierov, niekoľko stoviek jazdcov, husárov a zvyšok odvážlivcov. K nim sa, podľa Mateja Bela, neskôr večer pridali aj sedliaci z okolia. Bitka trvala až do úplnej tmy, zhruba do deviatej. Turkov viedol ostrihomský beg Mustafa, na uhorskej strane bojovalo až osem šľachticov rodu Esterházi, štyria v bitke zahynuli. Ladislav (László), veľká nádej rodiny, mal iba 26. Preukázal veľkú odvahu, o čom svedčí aj jeho telo, ktoré našli po bitke. Keď prišiel o koňa v močiari, bojoval peši a zo zeme, na tele mal vraj 24 rezných rán, veľkú sečnú ranu na hlave a strelnú ranu v bruchu. Bitka to bola ostrá a rýchla, uhorskí obrancovia stihli vystreliť dvakrát a už sa bojovalo na meče, muž proti mužovi.
A Maďari a Slováci spolu s Nemcami bojovali proti trojnásobnej presile víťazne.
Padlo asi 100 mužov na uhorskej strane, okolo 500 Turkov, medzi nimi viacerí významní pohraniční velitelia. Turci sa stiahli.
O tri mesiace sa v Trnave konal veľký pohreb, jeden z najväčších a najslávnejších, aké toto mesto zažilo (zúčastnilo sa ho až 20 000 ľudí). Štyroch mladých Esterháziovcov odprevádzala na večnosť nielen akademická elita Trnavskej univerzity a mesta, ale zastúpené boli všetky šľachtické rody z Uhorska, vysoký počet prelátov a cirkevných predstaviteľov a vôbec elity uhorského štátu. K tomu mešťania, študenti, bežní ľudia. Smútočný sprievod viedol vrchný komorník gróf Erdődy, ktorý tu zastupoval cisára. Prítomní boli, samozrejme, všetci príslušníci rodiny Esterházi, na ich čele barón Daniel, vlajkonosiči esterháziovských hradov. Pohrebnú omšu viedli dvaja biskupi, Tomáš Pálffy z Nitry a Paul Hoffmann z Pécsu (Päťkostolia). Štyria Esterháziovci sú odvtedy pochovaní v krypte pod Katedrálou sv. Jána Krstiteľa.
Ján Čarnogurský tento rok zorganizoval prvý ročník spoločného slovensko-maďarského podujatia, kde sme sa boli ich pamiatke pokloniť a za ich duše pomodliť. Z maďarskej strany prišiel Imre Molnár, maďarský diplomat a bývalý riaditeľ Maďarského inštitútu v Bratislave, zástupca Charty XXI Ottlik Domonkos, zo slovenskej strany Vladimír Palko či historik Ladislav Szalay s manželkou (známy aj pod pseudonymom Gabriel Viktor), autor provokatívnych kníh Legenda rokov meruôsmych či Triumf propagandy, spolu asi desať ľudí.
Esterháziovci sú pochovaní v jednej hrobke, čoho príčinou je odpudivý vandalizmus z obdobia komunizmu. Biskupský úrad naň prišiel až po páde komunizmu, keď armádu v susednom objekte nahradil vojenský archív. Ukázalo sa, že vojaci sa počas komunizmu v podzemí vandalsky vlúpali do krypty, prerazili hrubú stenu a vyplienili všetky hrobky. Vrátane štyroch truhiel bojovníkov od Vozokán, aj hrobky palatína Mikuláša. Ak niečo v tých hroboch okrem kostí bolo, je to stratené a ukradnuté. Kosti ležali po zemi, biskupský úrad ich po roku 1990 opäť pochoval do novej hrobky.
Pre porovnanie, podobne sa zachovali Osmani v Nitre. Keď v roku 1663 získali mesto a predtým, ako boli z neho vyhnaní a ako ho pred odchodom podpálili, vyplienili nitriansky chrám, ukradli všetky cennosti a napríklad pozostatky sv. Svorada a Benedikta rozhádzali po zemi. Komunistickí vojaci sa po 300 rokoch chovali rovnako.
Na záver dodajme, že spomienka na výročie bitky sa najskôr konala vo Veľkých Vozokanoch pri majestátnom a dnes už azda známom súsoší na mieste bitky s veľkým rozzúreným levom, po poklonení a položení kytice v krypte sa prítomní pomodlili aj pri hroboch troch jezuitských biskupoch, osobitne pri hrobe veľkého biskupa v období komunizmu Pavla Hnilicu.
Zúčastnení prejavili nádej, aby sa o rok spoločné slovensko-maďarské podujatie zopakovalo.