Obrana Old Shatterhanda

Old Shatterhand bol pre generácie z nás Američanom. Obrazom pravého Američana.

Nie James Dean ani cola či Rambo, a už vôbec nie J.R. z Dallasu či hudobné hviezdy. To všetko prišlo až potom. Na začiatku a hlboko pred rokom 1989 to bol Old Shatterhand. Nielen pre deti komunistov, ktoré mali na stenách obrázky celebrít skôr ako ostatní, pre všetkých.

Old Shatterhand to je súčasť tradície, ku ktorej patrí Paul Newman, náš spisovateľ Thomas Bell, ktorého musíme vrátiť do našich čítaniek, ale aj Andrew Krivak, Štefan Roman, Michael Novak… a to spomínam len pôvodom Slovákov.

Obávam sa, že ak škrtneme mayovky, strácame tým niečo viac ako len detské dobrodružné knihy a filmy. Príbehy toho greenhorna, jeho brata Vinnetoua, ale aj Old Firehanda, Old Surehanda, osudy všetkých indiánskych postáv, krásnej Nšo-či, ale aj Ribanny a poručíka Merilla, samozrejme Sama Hawkensa, toho básnika, ktorého meno si už nespomeniem, aj lorda Castlepoola, čo dokázal uprostred všetkého loviť motýle, to všetko nás od detstva nelákalo len dobrodružstvom, bojmi, humorom a saloonom, ale najmä nás to učilo rovnosti medzi rasami, že ľudia sa nerozdeľujú pôvodom či farbou kože, ale podľa toho, či konajú správne alebo nesprávne, či za ich konaním cítiť rozum alebo len obohatenie. A tiež či sú schopní prinášať obete. Old Shatterhand riskoval všetko, Vinnetou za neho napokon položil život.

Tak sme sa podvedome učili vnímať Ameriku, ako štát založený na myšlienke a ideologickom kréde, kde sa Američanmi ľudia rodia (ako všade inde), ale najmä sa nimi aj stávajú, ak sa tak rozhodnú. Ako ten Old Shatterhand, ktorému to nebránilo považovať sa za etnického Nemca. Žiadny štát nebol viac osvietenským projektom ako Amerika.

Dnes – pravdaže – vieme, že je to trochu komplikovanejšie, skvele to opísal Samuel Huntington vo svojej poslednej knihe Kam kráčíš Ameriko? Dodnes však platí, že tesná väčšina Američanov sú potomkami pôvodných obyvateľov a otcov-pútnikov, zakladateľov Ameriky a polovica potomkami imigrantov. A že tá imigrácia sa mení a s ňou sa nevyhnutne mení aj Amerika.

Ani napätie medzi slobodou a rovnosťou, zvlášť zápas o rovnosť, nebol v amerických dejinách jednoduchý, ale úspešný bol. To, čo sa odohráva teraz (projekt 1619), je snaha o predefinovanie dejín tohto štátu a národa. Lenže čo s tým má Old Shatterhand a jeho červený brat a náčelník Vinnetou? Ako len mohlo niekomu napadnúť, že sa za ich dobrodružstvami a krvou spečateným bratstvom skrýva rasizmus?

Čistý nezmysel. Kým sa na to nepozriete naopak. Ideologicky.

Vo Vinnetouvi je predsa príliš veľa ochoty dohodnúť sa, raz dokonca povie – a vzdá sa pritom ženy, do ktorej sa zaľúbil –, že mier je viac ako spravodlivosť, je tam tiež priveľa náboženstva (pamätáte, ako pred smrťou počul zvony?), on dokonca zomrie, aby zachránil európskeho Američana, to bratstvo dôsledne funguje. A to ideologickej úderke nesedí. Ak sa má Amerika premeniť – a teda aj obraz, ktorý o Amerike pestujeme my –, boj musí pokračovať. Zomrieť mal Old Shatterhand, Vinnetou sa nemal prispôsobiť, nemal hľadať zmier. A keď sa to nepodarí, treba tomu pomôcť. Škrt.

Celé je to najmä trápne, dúfajme, že u nás sa to nepresadí, ale zástup prikyvovačov narastá aj u nás. (Čo myslíte, nájde sa televízia, ktorá najbližšie Vianoce pustí Mrázika?)

Problém je však ešte hlbší.

Podstatou toho, čo sa na pozadí vzťahov Európy a Ameriky odohráva, problémom konfliktov, ktoré sa vedú, je falošná predstava transatlatických vzťahov. Stojí to za vážnejší text, tu len krátko.

Ameriku založili Európania a ich potomkovia. Keby ju založili Indiáni, ten štát by vyzeral inak, zásadne inak. A Európania americký vývoj dlho ovplyvňovali. De facto tým udržovali živú väzbu ponad Atlantik. Je to dlhý príbeh, ak ho vezmeme od konca, vidíme, čo pre americkú politiku dodnes znamená pôvodom nemecký žid Henry Kissinger, ako dokáže brať ohľad a zdôrazniť význam Európy, ktorá má byť emancipovaným partnerom USA (viď jeho kapitolu o De Gaulleovi v najnovšej knihe). Iný a tiež vážny prínos mal Zbigniew Brzezinski, pôvodom Poliak, ktorý zase Američanov viedol k iným úvahám najmä o Rusku, ale aj o nebezpečenstve, keby vznikla spolupráca Ruska, Číny a Iránu. Dnes je takým mužom napríklad Peter Thiel, miliardár, ktorý podporoval Trumpa a dnes podporuje niekoľkých trumpovských kandidátov do Senátu, ktorí majú iný pohľad na vojnu na Ukrajine ako prezident Biden. Skrátka, ak si majú Američania s Európanmi rozumieť, musia sa o to usilovať. Vážiť si jeden druhého, rešpektovať odlišnosti aj niektoré odlišné záujmy. Ovplyvňovať sa, ale v miere, ktorá rešpektuje slobodu toho druhého.

Európske štáty nikdy nebudú len akoby ďalšími štátmi americkej únie ani inou podobou Británie.

Ak sa tento vzťah pokazí, ak sa budú Američania usilovať o vymazanie dedičstva otcov-pútnikov aj otcov-zakladateľov, ak by nahradili rok 1776 rokom 1619, keď na pobreží pristála prvá loď s otrokmi, ak súčasne s tým Európania prestanú byť Američanom partnermi, ak zostanú len klientami, niektorí až v pozícii dobrovoľnej kolónie, potom to vyvolá reakciu, ktorá preruší to silné historické puto. Američania budú protieurópski a kontinentálni Európania protiamerickí.    

Old Shatterhand a Vinnetou už budú v tom čase dávno zabudnutí a vymazaní.

Aj preto sa treba dnes ozvať. Old Shatterhand a Vinnetou, to nie sú len románové a filmové postavy, to je najmä symbol. V Amerike o ňom takmer nikto netuší, pre nás bol ale niekoľko generácií prvou lekciou o tom, čo to Amerika je a má byť.