Jaroslav Daniška

Old Shatterhand bol pre generácie z nás Američanom. Obrazom pravého Američana.

Nie James Dean ani cola či Rambo, a už vôbec nie J.R. z Dallasu či hudobné hviezdy. To všetko prišlo až potom. Na začiatku a hlboko pred rokom 1989 to bol Old Shatterhand. Nielen pre deti komunistov, ktoré mali na stenách obrázky celebrít skôr ako ostatní, pre všetkých.

Old Shatterhand to je súčasť tradície, ku ktorej patrí Paul Newman, náš spisovateľ Thomas Bell, ktorého musíme vrátiť do našich čítaniek, ale aj Andrew Krivak, Štefan Roman, Michael Novak... a to spomínam len pôvodom Slovákov.

Obávam sa, že ak škrtneme mayovky, strácame tým niečo viac ako len detské dobrodružné knihy a filmy. Príbehy toho greenhorna, jeho brata Vinnetoua, ale aj Old Firehanda, Old Surehanda, osudy všetkých indiánskych postáv, krásnej Nšo-či, ale aj Ribanny a poručíka Merilla, samozrejme Sama Hawkensa, toho básnika, ktorého meno si už nespomeniem, aj lorda Castlepoola, čo dokázal uprostred všetkého loviť motýle, to všetko nás od detstva nelákalo len dobrodružstvom, bojmi, humorom a saloonom, ale najmä nás to učilo rovnosti medzi rasami, že ľudia sa nerozdeľujú pôvodom či farbou kože, ale podľa toho, či konajú správne alebo nesprávne, či za ich konaním cítiť rozum alebo len obohatenie. A tiež či sú schopní prinášať obete. Old Shatterhand riskoval všetko, Vinnetou za neho napokon položil život.