Koalícia Matoviča a Sulíka by vraj mohla pokračovať? To znie ako šírenie poplašnej správy

V čase vojny v Európe a energetickej krízy by Slovensku určite prospelo, ak by malo vládu. Nie karikatúru vlády.

Keby sa Matovič a Sulík predsa len „obetovali“ a dohodli, bol by to ten druhý prípad: pokračovanie otravnej politickej paródie. Obaja už zašli priďaleko na to, aby dokázali udržať koalíciu, ktorá bude normálne pracovať. Nefungovalo by to ani zo strany Matoviča, ani zo strany Sulíka.

Bolo to zrejmé už na začiatku. Samotný odchod Matoviča by veľa neriešil. Muselo to byť jasné aj Sulíkovi.

V jeho hre nešlo len o presadenie Matoviča z vlády do parlamentu. Chcel oveľa viac: vzburu premiéra Hegera a prevrat v OĽaNO. Centrum moci sa malo presunúť z Matoviča na predsedu vlády.

V SaS rátali s tým, že Heger a jeho skupina v OĽaNO prevezme kormidlo a vynúti si odchod Matoviča. A ako líder koalície sa presadí premiér.

SaS v pokuse o „malý prevrat“ nebola sama. Na odstavenie Matoviča tlačili aj progresívne médiá. A nepriamo aj prezidentka Čaputová.

Ak by to Sulíkovi vyšlo, jadrom novej koalície by bol on s Hegerom. Z Matoviča by bol vyhnanec a jeho pozícia lídra OĽaNO by bola len formalita. Rozhodnutia by sa robili v kancelárii predsedu vlády. Presnejšie: na linke Heger – Sulík.

Lenže Sulíkovi to nevyšlo.

Jednak preto, že Heger nemá povahu lídra, ktorý by dokázal riskovať konflikt a boj o moc vo vlastnej strane. A potom preto, že nič také ako „Hegerova skupina v OĽaNO“ neexistuje. Bola to projekcia v hlavách SaS, médií a Prezidentského paláca. Nie reálna politická možnosť.

Keďže smelé plány Sulíka stroskotali, koalícia je presne tam, kde bola. V dezolátnom stave, ktorý je vrcholne otravný pre Matoviča, pre Sulíka, pre Kollára… A nakoniec aj pre verejnosť. A veľa by na tom nezmenil ani spoločný odchod Matoviča a Sulíka z vlády do parlamentu. Matovič by ostal lídrom najsilnejšej vládnej strany aj koalície. Sulík by ostal jeho „kolega“. V koalícii aj v parlamente.

Ak sa na to pozrieme z mierneho odstupu, pokračovanie koalície štyroch strán by už po ďalšej vojne SaS – OĽaNO nebolo najlepším z možných riešení, ale skôr najhorším. Ultimáta SaS by neviedli k novým, zdravším pomerom v koalícii, ale k prehĺbeniu degenerácie.

Kontinuita by možno bola v záujme niektorých koaličných ministrov a poslancov, ktorí stratili verejnú podporu. A ktorých desí predstava predčasných volieb (a možno aj predstava väzobného stíhania).

Riešenia by však nepriniesla. Na to je už neskoro.

O niečo schodnejšie vyzerá možnosť menšinovej vlády tých, ktorí sú ochotní pokračovať bez SaS. Samozrejme, bolo by to len núdzové riešenie, nie návrat k poriadku. Bolo by však menej stresové ako experimenty s pokračovaním štvorkoalície a sťahovaním Matoviča a Sulíka do parlamentu.

Ak ide len o holé prežitie vlády, tak toto dokážu aj tie menšinové. Stačí, ak si zabezpečia podporu časti nezávislých poslancov. Nie je to politicky čisté, ale ak sa inak nedá, dá sa to tolerovať. Menšinová vláda je lepšia ako úplný rozvrat a ústavná kríza.

Pokiaľ ide o poctivé a principiálne riešenie, to je len jedno. Predčasné voľby. Iste, námietky, že presne toto chce Fico (Pellegrini), sú oprávnené. Treba však dodať, že iba čiastočne. Politika sa neriadi tým, čo je ideálne, ale len tým, čo je možné a čo je z daných možností správne. Ak koalícia opakovane stroskotáva a ak sa menšinová vláda nepotvrdí ako funkčná, potom sa žiada hrubý reštart. Ten sa v demokracii zariaďuje voľbami.

Predčasné voľby môžu navyše priniesť menej škôd ako zúfalé pokračovanie atrapy koalície a čakanie na debakel v roku 2024. V konečnom dôsledku je všetko o sebavedomí, iniciatíve a vôli.

Návrat Fica nehrozí len vtedy, ak budú nové voľby (predčasné či riadne). Na presvedčivé víťazstvo a pohodlnú dominanciu je už príliš slabý a opotrebovaný.

Návrat Fica hrozí až vtedy, keď sa ostatní hráči vydesia pri pohľade na voliča. A zosypú.