Súmrak kresťanstva. Západ už spriada príbehy podľa pohanských vzorov

Podľa francúzskej filozofky Chantal Delsolovej (75) sa práve končí aj účtuje s kresťanskou kultúrou. V knihe Koniec kresťanstva však nekvíli nad pádom do nihilizmu. Sama je síce kresťanka, ktorá s manželom vychovala šesť detí, z ktorých si jedno, laoského pôvodu, adoptovala, a jej svetonázor sa rozchádza s tým väčšinovým, o bezhodnotovosti doby nie je presvedčená. Spolu so svojím vzorom, francúzskou filozofkou a novinárkou Simone Weilovou, má skôr za to, že bezhodnotovosť u človeka, tohto skupinového tvora, neexistuje.

Človek totiž podlieha dobe, skupine, teda určitému „my“, viac než vlastnému ja. Prirodzene sa oddávame módam, klišé a frázam – a to všetko vyrastá z toho, čo si práve obzvlášť ceníme, teda z dobových hodnôt. Aj tá verzia individualizmu, ktorú ponúka súčasná spoločnosť, tkvie málokedy v odvahe stáť sám za seba, aj keby to znamenalo, že človek zostane úplne sám. Súčasný individualizmus tkvie skôr v nároku na uznanie spoločensky prefabrikovanej individuality. Inými slovami, aj v individualizovanej spoločnosti platí veta Theodora Adorna: „U väčšiny ľudí je už drzosť, keď užívajú zámeno ja.“

Ono my, ktoré typicky prehlušuje naše ja, vychádza z príbehu. Tézou knihy Koniec kresťanstva je, že západ žil po dobu takmer dvoch tisícročí z kresťanského rozprávania, posledného pol storočia však spriada príbehy podľa pohanských vzorov. Delsolová to ilustruje na manželstve. Spolu s americkým sociológom Rodneym Starkom je presvedčená, že rodina hrala kľúčovú úlohu v upevnení kresťanstva. To spočíva od svojho vzniku na rodinných väzbách – Boh je otec, Mária materský vzor a Ježiš syn. Kresťania navyše považujú život za posvätný. Ostatne preto boli vo svojich začiatkoch nazývaní gréckym výrazom „hoi zoioi“, teda „živúci“.

Tento vzťah k životu je podľa Starkovej klasickej knihy The Rise of Christianity základom pre prudký populačný nárast pôvodne okrajovej sekty. Kresťania na rozdiel od pohanov odmietajú pristupovať k infanticíde „prebytočných“ dievčat, tým sa zvyšuje kresťanská populácia. Dievčatám a ženám navyše ponúkajú lepší život: kresťanky sa vydávajú v priemere o päť rokov neskôr ako pohanské dievčatá, čo šetrí ich zdravie, mnohokrát aj životy.

Bezpečie poskytuje rodina nielen ženám. Stark si všíma, ako sa líšil prístup pohanov a kresťanov k chorobám aj epidémiám. Pohania sa mnohokrát o svojich chorých nestarali, to viedlo k vysokej úmrtnosti. Kresťania sa o nich naopak starali, čím mnohokrát získavali imunitu, a ich chorí navyše v hojnejšej miere prežívali. To robilo veľký dojem: ak sú kresťania zdravotne odolnejší, azda na ich učení niečo bude. Tak vzniklo podhubie pre Konštantínov obrat roku 312, ktorý kresťanom zaistil svetskú moc.

Pohanská sexualita

Pre Delsolovú je príznačné, že na kresťanský inštitút manželstva dnes mnohí nadväzujú, hoci nie celkom kresťanskými spôsobmi. To nie je prekvapivé: v rovine kultúry sa nikdy nezačína od nuly. Súdobé nadviazanie sa vyznačuje pohanskou slobodomyseľnosťou v sexualite, vrátane otvorenosti k potratom. Práve tu sa najjasnejšie vyjavuje hodnotové prepólovanie. Zatiaľ čo kresťania opovrhovali hocičím, čo bolo Rimanom sväté, súčasný človek opovrhujeme hocičím, čo je sväté kresťanom, a začína oceňovať všeličo, čo bolo blízke Rimanom.