Podľa francúzskej filozofky Chantal Delsolovej (75) sa práve končí aj účtuje s kresťanskou kultúrou. V knihe Koniec kresťanstva však nekvíli nad pádom do nihilizmu. Sama je síce kresťanka, ktorá s manželom vychovala šesť detí, z ktorých si jedno, laoského pôvodu, adoptovala, a jej svetonázor sa rozchádza s tým väčšinovým, o bezhodnotovosti doby nie je presvedčená. Spolu so svojím vzorom, francúzskou filozofkou a novinárkou Simone Weilovou, má skôr za to, že bezhodnotovosť u človeka, tohto skupinového tvora, neexistuje.
Človek totiž podlieha dobe, skupine, teda určitému „my“, viac než vlastnému ja. Prirodzene sa oddávame módam, klišé a frázam – a to všetko vyrastá z toho, čo si práve obzvlášť ceníme, teda z dobových hodnôt. Aj tá verzia individualizmu, ktorú ponúka súčasná spoločnosť, tkvie málokedy v odvahe stáť sám za seba, aj keby to znamenalo, že človek zostane úplne sám. Súčasný individualizmus tkvie skôr v nároku na uznanie spoločensky prefabrikovanej individuality. Inými slovami, aj v individualizovanej spoločnosti platí veta Theodora Adorna: „U väčšiny ľudí je už drzosť, keď užívajú zámeno ja.“
Ono my, ktoré typicky prehlušuje naše ja, vychádza z príbehu. Tézou knihy Koniec kresťanstva je, že západ žil po dobu takmer dvoch tisícročí z kresťanského rozprávania, posledného pol storočia však spriada príbehy podľa pohanských vzorov. Delsolová to ilustruje na manželstve. Spolu s americkým sociológom Rodneym Starkom je presvedčená, že rodina hrala kľúčovú úlohu v upevnení kresťanstva. To spočíva od svojho vzniku na rodinných väzbách – Boh je otec, Mária materský vzor a Ježiš syn. Kresťania navyše považujú život za posvätný. Ostatne preto boli vo svojich začiatkoch nazývaní gréckym výrazom „hoi zoioi“, teda „živúci“.
Tento vzťah k životu je podľa Starkovej klasickej knihy The Rise of Christianity základom pre prudký populačný nárast pôvodne okrajovej sekty. Kresťania na rozdiel od pohanov odmietajú pristupovať k infanticíde „prebytočných“ dievčat, tým sa zvyšuje kresťanská populácia. Dievčatám a ženám navyše ponúkajú lepší život: kresťanky sa vydávajú v priemere o päť rokov neskôr ako pohanské dievčatá, čo šetrí ich zdravie, mnohokrát aj životy.
Bezpečie poskytuje rodina nielen ženám. Stark si všíma, ako sa líšil prístup pohanov a kresťanov k chorobám aj epidémiám. Pohania sa mnohokrát o svojich chorých nestarali, to viedlo k vysokej úmrtnosti. Kresťania sa o nich naopak starali, čím mnohokrát získavali imunitu, a ich chorí navyše v hojnejšej miere prežívali. To robilo veľký dojem: ak sú kresťania zdravotne odolnejší, azda na ich učení niečo bude. Tak vzniklo podhubie pre Konštantínov obrat roku 312, ktorý kresťanom zaistil svetskú moc.
Pohanská sexualita
Pre Delsolovú je príznačné, že na kresťanský inštitút manželstva dnes mnohí nadväzujú, hoci nie celkom kresťanskými spôsobmi. To nie je prekvapivé: v rovine kultúry sa nikdy nezačína od nuly. Súdobé nadviazanie sa vyznačuje pohanskou slobodomyseľnosťou v sexualite, vrátane otvorenosti k potratom. Práve tu sa najjasnejšie vyjavuje hodnotové prepólovanie. Zatiaľ čo kresťania opovrhovali hocičím, čo bolo Rimanom sväté, súčasný človek opovrhujeme hocičím, čo je sväté kresťanom, a začína oceňovať všeličo, čo bolo blízke Rimanom.
Obzvlášť príznačná je podľa Delsolovej miera, v ktorej sa naša kultúra zbavila presahu typického pre kresťanstvo. Tým sa ocitáme vo svete, ktorý je skrz-skrz konečný aj definitívny. Pohan – a podľa autorky aj súčasný človek – považuje každodenný pozemský svet za svoj jediný domov, naopak kresťan v ňom vidí provizórny príbytok.
Tento rozdiel má ďalekosiahle dôsledky. Pohania získavajú nové impulzy tým, že preberajú zvonku: adoptujú cudzie zvyky či bohov. Naopak, kresťania považujú cudzích bohov za falošné modly. Kresťanská kultúra a jej obrazotvornosť sa preto nevyvíja tým, že preberá, ale tým, že relativizuje každodenný pozemský svet svetom budúcim. Ak nie je pre kresťana tento svet definitívnym, môže so svojím životom experimentovať, viac si trúfať. Ak existuje Boh, je toho dovolené viac, pretože spoločnosť a jej kontrolné mechanizmy nie sú tou najvzdialenejšou mocou.
Dobre to ilustrujú svätci. Tí nie sú žiadni svätúškovia, ale ľudia, ktorí išli vo svojom živote na hranu možného, alebo sa úplne protivili dobovej norme a morálke. Veď o čo ide? Človek prinajhoršom stratí pozemský život. To robilo kresťanskú kultúru otvorenú výnimočnosti a hierarchickosti. Naopak demokracia, ale aj záľuba v pozemských statkoch sú späté s pohanskými spoločnosťami. Ostatne aj na pohanských bohoch sa obdivovala ich krása, mladosť, fyzická sila – všetko, s čím sa stretávame aj v súčasnej kultúre.
Kresťanský Boh si v tomto porovnaní – aspoň počas svojej pozemskej púte – nijako skvele nestojí. Narodí sa ako bezmocný a prenasledovaný v chlieve mimo mesta a mimo mestských hradieb umučený umiera. Utrpenie, ktoré na seba berie, a hanba, ktorá ho sprevádza, majú do heroickosti ďaleko. Svojím životom navyše vyjavuje klamlivosť svetských kritérií. Keď si Ježiš provokatívne sadá k stolu s okupantmi svojej zeme, nepopiera „hodnoty“, naopak ich utvrdzuje. Veď Boh sa z jedného napraveného hriešnika vraj teší viac ako z deväťdesiatich deviatich spravodlivých. Uprostred sveta, v ktorom panuje strach o prežitie vlastnej i židovskej kultúry, hovorí Ježiš: „Nebojte sa.“ Čo znamená napríklad: Nestrachujte sa o seba, neprežívajte seba samého – žite.
Len dobro a zlo
Delsolová sa domnieva, že sme členitosť života, tak ako ju podávajú biblické príbehy, pohansky sploštili. Výsledkom je, že poznáme len dobro a zlo. Odsudky, ktoré bývajú s týmito kategóriami späté, nepripisuje kresťanstvu, ale manicheizmu. O tom, že kresťanstvo skôr pozastavuje moralizovanie, svedčí Ježišov sklon družiť sa s hriešnikmi, ale napríklad aj takzvané amorálne podobenstvá, v ktorých boží syn chváli paradoxne tých, ktorí by si podľa tradičnej morálky zaslúžili odsúdenie. Inými slovami, morálka, ktorá sa osamostatnila od členitého terénu života, nie je chvályhodná, ale skôr niečo, pred čím treba varovať.
Nekresťanský je podľa Delsolovej aj náš vzťah k moci. Tá je nám typicky trápna. Privilegovaní akoby volali po vlastnom zosadení a „cnostné“ zhadzovanie seba samého sa v západných spoločnostiach teší zvláštnej obľube. Aj to svedčí o odvrátení sa od kresťanského svetonázoru. Ježiš síce trpel, ale ako obeť sa nesprával. Svojím životom navyše premenil chod dejín, čo tiež nesvedčí o bezmocnosti. Kultúra, ktorá si jeho príbeh berie za vzor, vie, že cieľom nie je vzdať sa moci, ale prijať ju – a nedopustiť, aby nás pokazila.
Podnetné je, že ako inšpirácia prechádza knihou filozofka Simone Weilová. Tá sa v roku 1939 preslávila interpretáciou Homérovej Iliady, bojovníckeho eposu, ktorý stojí v základe západnej kultúry. Homérsky epos je obrazom skazy a krutosti aj preto, že bojovníci nevidia to, čo je zjavné čitateľovi: víťazstvo v sebe nesie prehru.
Existuje jediná výnimka: víťazný bojovník sa môže vyvarovať skazy, keď zdar nepripisuje výlučne sebe. Len pod podmienkou, že víťaz v sebe rozpozná príjemcu nezaslúženej priazne, je schopný kolobeh násilia prerušiť. To môže vyznievať prehnane nábožensky, až magicky. Ale dá sa tomu dať prízemný, hoci biblický význam. Len vďaka priazni, ktorá nie je výlučne v našej moci, sme schopní ustáť vlastnú silu a nedopustiť, aby nás naše prednosti zničili. Práve cnosti nás robia nesúdnymi, a teda bývajú na začiatku pádu. Odvaha, ktorá neporušuje nehu, nie je výlučne ľudským výkonom, ale darom.
Ostatne tu narážame na hranice knihy: to, že sila oslabuje, napríklad aj fatálne, je význačnou témou predovšetkým antických, teda pohanských tragédií. Akokoľvek sú početné autorkine vhľady pozoruhodné, práve aj s ohľadom na inšpiráciu Simone Weilovou s jej záľubou v gréckej kultúre, vidíme, že prvoradou otázkou nemusí byť to, či je duchovnosť pohanská alebo kresťanská, ale či sa dá vôbec o duchovnosti hovoriť. Tá nemusí súvisieť s vierou v kresťanského Boha, ale so skúsenosťou, že akonáhle sa človek zamyslí, skôr dospeje k pochybnostiam než k poznaniu.
Je preto nevyhnutné byť skeptikom? Asi nie je. Stačí sa o seba nebáť. A azda v tomto bode má Delsolová opäť pravdu: chýba nám sebavedomie k pochybnosti, ale aj k odvahe, ktorá počíta s tým, že odpovedať musíme, aj keď si svojou odpoveďou nie sme vôbec istí. Snáď je doba v tomto zmysle „nekresťanská“. Všetky obete, ktoré po nás kresťanstvo žiada – nakoniec aj pokora – predpokladajú mocné sebavedomie, nie sebaponíženie. Že by to použitie zámena ja bolo v našom prípade vážne drzosť?
Chantal Delsol: La fin de la chrétienté. L’inversion normative et le nouvel âge, Paris 2021, 172 str.
Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.