Koncom roku 1991 prestali zvoniť v Kremli telefóny. Bolo to neklamné znamenie, že Kremeľ prestal byť mocenským centrom. Na úplne inom mieste totiž hlavy troch zväzových republík Sovietskeho zväzu, a síce Rus Jeľcin, Bielorus Šuškevič a Ukrajinec Kravčuk rozhodli, že Sovietsky zväz prestáva existovať.
Pán Kremľa, prezident Sovietskeho zväzu Michail Sergejevič Gorbačov pochopil, že už nie je prezidentom ničoho, rezignoval a odišiel z politiky do dejín.
Ten muž urobil, čo nečakal nikto
Kto bol Michail Sergejevič Gorbačov? Stručne povedané, bol to politik, ktorý urobil to, čo nik na celej zemeguli nepredpokladal a nečakal. Gorbačov naštartoval proces, ktorý vyústil do pádu komunizmu v Európe.
Sprvoti sa zdalo, že v roku 1985 sa jeho nástupom do najmocnejšej funkcie existujúcej v komunistickom štáte, a síce do funkcie generálneho tajomníka komunistickej strany, nemení nič, len miesto osemdesiatnikov prišiel päťdesiatnik. Postupne sme však neveriacky zisťovali, že Gorbačov robí čosi naozaj veľké. A bolo to veľké. Bol to koniec neľudského totalitného systému a príchod slobody.
Gorbačov spochybnil komunistickú ideológiu, umožnil slobodne hovoriť o minulosti, prepúšťal politických väzňov, povedal, že satelitné krajiny Sovietskeho zväzu ako vtedajšie Československo môžu ísť slobodne svojou cestou, súhlasil so zjednotením Nemecka (s podmienkou, o ktorej budeme ešte hovoriť), súhlasil s rozpustením Varšavskej zmluvy a vyslovil ľútosť nad okupáciou Československa v roku 1968.
Osud Gorbačova nám pripomenie dávne úvahy niektorých skeptických odporcov komunizmu v čase, keď sa komunizmus javil ako neporaziteľný. Podľa ich vízie komunizmus zvíťazí všade, ale napokon bude tak desivým, že sa proti nemu vzbúria samotní komunisti, a tak o jeho osude rozhodne zápas medzi komunistami a bývalými komunistami.
Vedel Gorbačov, čo robí?
Otázkou je, či Gorbačov vedel, čo robí. Vedel, že ak sa v jednej chvíli nezastaví, bude to znamenať zánik komunistického systému?
Celkom presne to už nezistíme, ale v každom prípade platí jedna vec. Vždy, keď sa objavil na jeho reformnej ceste nový medzník, Gorbačov sa obvykle rozhodol pre zachovanie vlastnej integrity a pre vyššiu mieru slobody a demokracie.
To potom nemohlo dopadnúť inak ako zánikom komunizmu.
Musel zaniknúť i Sovietsky zväz?
Podobná odpoveď platí i pri otázke, či bol nevyhnutný rozpad Sovietskeho zväzu. Áno, v podmienkach slobody to zrejme bola nevyhnutnosť. Opäť nevieme, či si Gorbačov uvedomoval, že dôsledkom jeho politiky bude zánik Sovietskeho zväzu.
Gorbačov chcel jeho zachovanie, len chcel zmeniť jeho politický systém. Súčasťou jeho snahy bolo skutočne slobodné referendum v marci 1991 o tom, či sa má zachovať Sovietsky zväz ako „federácia suverénnych republík, v ktorej sú rešpektované práva a slobody jednotlivca bez ohľadu na jeho etnicitu“. Už nemohlo ísť o nejaký neostalinský model.
V niektorých menších zväzových republikách sa referendum vôbec neuskutočnilo, ale tam, kde sa s touto otázkou uskutočnilo, veľká väčšina zúčastnených hlasovala za zachovanie Sovietskeho zväzu. Vývoj sa však nezastavil a stále viac napredoval k jeho rozpusteniu.
Bol príchod Gorbačova nevyhnutnosťou?
Najzaujímavejšou otázkou je však to, či príchod lídra ako Gorbačov bol nevyhnutnosťou. Nedá sa to povedať. Sovietsky zväz stagnoval ekonomicky, ale najmä ideologicky. Viera v komunizmus pohasínala. Okrem toho mal komunizmus nesmierne silných ideových protivníkov v zahraničí. Boli to štátnici, ako Ronald Reagan, Margaret Thatcherová, duchovní giganti ako Alexander Solženicyn, a samozrejme, poľský pápež Ján Pavol II.
Napriek tomu je odpoveď na túto otázku nejasná. Po páde európskeho komunizmu sme sa nádejali, že je otázkou času, kedy padne komunizmus v Číne. Bohužiaľ, nestalo sa tak. Naopak, komunistická strana priviedla Čínu do postavenia superveľmoci, o ktorom by sa nám v roku 1989 nebolo snívalo.
Čínski komunisti prejavili pragmatizmus, rozhodnosť, krutosť a schopnosť politických inovácií, pritom totalitná povaha komunizmu bola zachovaná. Dokonca vďaka digitálnemu sledovaciemu systému je zovretie čínskej spoločnosti vari ešte vyššie ako v minulosti.
Preto by sme príchod Gorbačova alebo niekoho ako Gorbačov nemali považovať za samozrejmosť. Pokojne sa mohlo stať i to, že tvrdá dogmatická línia by bola v Sovietskom zväze zachovaná, nanajvýš mierne reformovaná. A koniec komunizmu v Európe nemusel byť ani taký rýchly, ani taký pokojný, akým bol. Preto si Gorbačov zaslúži uznanie. Napokon, pamätáme si, že takto to videli aj Česi a Slováci v roku 1987 počas jeho návštevy v Československu.
Prečo padol Gorbačov
Ex post je každý múdrejší. Rozvoľnením obrovského totalitného systému Gorbačov spôsobil taký dynamický pohyb, že jeho manažovanie nebolo v silách jedného človeka. Preto padol.
Ekonomická reforma spôsobila mimoriadne sociálne utrpenie miliónov obyvateľov Sovietskeho zväzu. To urobilo Gorbačova nepopulárnym. Nebolo to nič prekvapujúce. Politické garnitúry spúšťajúce ekonomické reformy v postkomunistických krajinách všade v ďalších voľbách padli.
Okrem toho mu Rusi pripísali zodpovednosť za rozpad Sovietskeho zväzu, hoci Gorbačov robil pre jeho zachovanie (na nových princípoch), čo mohol.
Ešte jednu vec mu však Rusi nevedia zabudnúť. Že sa nechal oklamať západnými politickými elitami.
Gorbačov a NATO
Gorbačov nechal všetky krajiny ísť svojou cestou. Pri zjednocovaní Nemecka mal len jednu podmienku. Že nedôjde k rozširovaniu NATO. To, že mu to západní politici a diplomati sľúbili, je dnes, už po otvorení archívov, dostatočne zdokumentované, spracované historikmi, a je to nespochybniteľné.
Jednalo sa o prísľuby, prednesené vo verejných vyhláseniach politikov, najmä amerických a nemeckých, alebo na rokovaniach, z ktorých sa zachovalo množstvo zápisníc. Nedá sa to poprieť. Ani o palec sa NATO nerozšíri, sľubovali.
Gorbačov nežiadal medzinárodnú zmluvu, stačilo mu slovo západných politikov.
Isteže politici, ktorí tieto prísľuby dávali, už dávno nie sú nažive, ale v každom prípade ich nástupcovia pomerne rýchlo, ešte za života sľubujúcich, v 90. rokoch rozhodli, že tieto sľuby budú porušené.
Ešte stále to nemuselo smerovať k úplnej katastrofe, lebo prvé vlny rozšírenia NATO prebehli v zásade bez ruských protestov. Z toho ťažilo i Slovensko, ktoré sa stalo členom Aliancie v roku 2004.
Lenže USA nemali nikdy dosť a navrhovali prijať i Ukrajinu. A nielen to. bez ohľadu na názor európskych štátov budovali z Ukrajiny štát nepriateľský voči Rusku.
Zvyšok poznáme. Nastal stále väčší konflikt medzi Západom a Ruskom, potom občianska vojna na Donbase. Ale ani z rozpútania občianskej vojny sa Západ nepoučil. Až z toho bola dnešná vojna.
Gorbačov ich varoval. V roku 1997 na prednáške v Amerike povedal, že neverí, že rozširovanie NATO nie je pre Rusko hrozbou. A dodal, že ruský národ nemožno ponižovať donekonečna.
V roku 2014, už po Majdane a anexii Krymu, povedal, že Západ Putina provokuje. Nekritizoval Putina. V roku 2021 povedal, že príčinou ukrajinsko-ruskej krízy je americká arogancia a budovanie amerického impéria.
Chvália ho pre zásluhy o mier a šli proti jeho mierovej politike
Pokrytectvo západných elít je v deň Gorbačovovho úmrtia bezhraničné. Na Západe bol populárny už v čase, keď bol pri moci. Hovorili mu familiárne Gorbi. Dnes pripomínajú jeho zásluhy o mier. A o koniec studenej vojny. A sú to tí istí ľudia, ktorí neustále tlačia NATO smerom na východ, hoci dobre vedia, že to vyvolalo občiansku vojnu na Ukrajine a že Rusko to považuje za svoje ohrozenie. A tak vyvolávajú novú studenú vojnu, dokonca už nielen studenú.
Dobre vedia, že i Gorbačov považoval ich politiku za ohrozenie Ruska. Robia politiku, ktorá je opakom toho, čo sa sľubovalo Gorbačovovi pred tridsiatimi rokmi a nedodržalo.
Chvália ho, pritom už štvrťstoročie sú s ním v spore, idú proti politike, ktorú robil ako aktívny politik a ktorú by bol robil, ak by sa bol v politike udržal.
Prezidentka Čaputová povedala, že Gorbačov veril v lepšie Rusko, ako je to dnešné. Povedal by som, že on nielen veril, ale že k tomu lepšiemu Rusku patril. A najmä neveril takým ako Čaputová, ktorí kritizujú Putinovu vojnu, ale podporujú všetko, čo k tej vojne vedie.
Gorbačov a Putin
Michail Gorbačov mal s Vladimirom Putinom v podstate totožné zahraničnopolitické videnie až do februárovej ruskej invázie. Starý Gorbačov sa už oficiálne k vojne nevyjadril. Avšak podľa ruského novinára Alexeja Venediktova si vraj Gorbačov myslel, že Putin vojnou zničil jeho celoživotné dielo.
Putin vždy prejavoval Gorbačovovi úctu, verejne mu gratuloval k narodeninám a uznával jeho zásluhy. Napriek tomu, že Gorbačov ho v posledných rokoch zvykol kritizovať, napríklad za to, že ruský režim zrušil organizáciu Memoriál, ktorá sa angažovala za vytvorenie menného zoznamu miliónov obetí komunizmu.
Je v tom paradox, ale Gorbačov v deň svojej smrti istým spôsobom pôsobí zjednocujúco v globálnom meradle. Úctu mu vzdávajú západné elity i Putin. Zároveň platí i to, že západné elity i Putin idú proti Gorbačovovmu dielu bez toho, aby si to priznali. Západné elity dlhodobým zvyšovaním napätia expanziou NATO na východ k ruským hraniciam, Putin zase obmedzovaním slobody v Rusku a rozpútaním vojny na Ukrajine.
Prenechajme čitateľovi úvahu, či si pri smútení za Gorbačovom pokryteckejšie počínajú západné elity alebo Putin.
Gorbačov a Štandard
Nedá sa nepoznamenať, že redakcia Štandardu vidí príčiny súčasnej vojny na Ukrajine presne tak isto, ako to videl Michail Gorbačov. To znamená, že kriticky sa pozeráme i na západné elity, i na Putina. Rozdiel medzi nami a Gorbačovom je len v tom, že Gorbačov de facto schvaľoval Putinovo konanie v roku 2014, zatiaľ čo dnešní autori Štandardu nikdy nenapísali, že anexia Krymu bola v poriadku.
Niečo osobné
Domnievam sa, že Gorbačov bol v poslednom období života zbytočne pesimistický. Jeho dielo nebolo úplne zničené a ani nebude. Pre Rusov sa môže stať ešte inšpiráciou.
Nevieme kedy, ale po chruščovovskom oteplení a Gorbačovovej perestrojke Rusko ešte čaká tretia vlna deboľševizácie, destalinizácie a deleninizácie. Nepríde to ľahko. Pri roky sa zvyšujúcom tlaku Západu na Rusko si Rusi totiž pamätajú, že Západ oklamal Gorbačova, ale Stalin oklamal Západ. Ale tak či tak Gorbačov bude patriť k významným postavám 20. storočia.
Ako kresťan, antikomunista a neskôr politik som si tvoril definitívny názor na niekdajšieho svetového komunistu číslo 1 Michaila Sergejeviča Gorbačova dlhé roky. Po prekonaní nedôvery som pochopil, že Gorbačov robí kroky, ktoré povedú k našej, teda aj k mojej slobode. Dlho som si hovoril, že po tom všetkom, čo komunistická ideológia napáchala, to predsa bola jeho psia povinnosť. Takže aká vďaka?
Neskôr som však pochopil, že politici spravidla nerobia to, čo je ich psia povinnosť, ale že spravidla radšej uprednostňujú svoj osobný záujem. Gorbačovovi o jeho osobný záujem nešlo.
Gorbačov sa po opustení komunistického presvedčenia a po skončení aktívnej politickej kariéry ukotvil v sociálnodemokratickom názore. To znamená ešte stále obrovskú vzdialenosť od konzervativizmu rímskeho katolíka. Ale na tom teraz nezáleží. V tejto chvíli vysloviť jednoduché Ďakujem patrí k obyčajnej ľudskej slušnosti.
Takže ďakujeme, vážený Michail Sergejevič. Odpočívajte v pokoji!
Покой вечный подай ему, Господи, и свет вечный ему да сияет. Да упокоится с миром. Аминь.